Posledná nádej na zmysluplný život

Samuel patrí k newyorskej smotánke. Úspešný mladý muž dobre vyzerá, je výborne zabezpečený a chodí s krásnou  ženou. Život na vysokej nohe má však aj temné stránky.
Sam sa brodí bahnom výčitiek, obáv a neistôt. Každý nový deň je preňho neznesiteľným utrpením. Okrem odvážnych dávok alkoholu si s experimentátorským nadšením mieša kokteily z psychofarmák, ku ktorým má vzhľadom na svoju profesiu neobmedzený prístup. Slová ako láska či vernosť pozná iba z počutia...

„Obávam sa, že je toho až desivo veľa, čo o sebe sám neviem,“ prehodil som jednu zo svojich štandardných poznámok, ktorú ľudia brali skôr ako vtipnú odpoveď než ako triezve hodnotenie profesionála.

Príbeh Delírium je  o mužovi z vyššej spoločnosti, ktorý zjavne nevie, čo v živote chce. Je to príbeh svojského psychiatra, ktorý prekypuje čiernym humorom, sarkazmom a výstižnými prirovnaniami. Čo ak je on, psychiater, najšialenejší zo všetkých?
A čo sa stane, keď sa zamiluje do manželky svojho klienta? Je to jeho prvá a možno aj posledná nádej na zmysluplný život...

Autor novinky Michal Jelínek úprimne prosí všetkých čitateľov, no predovšetkým svoju snúbenicu a rodičov, priateľov i doktorov v psychiatrických ústavoch, aby toto dielko nevnímali ako skrytú autobiografiuJ

Začítajte sa do novinky Delírium:

1

„Počúvaš ma vôbec?“ opýtala sa Crissy. Strnulo hľadím na predjedlo, ktoré mi pred chvíľou priniesli. Nie som si istý, čo z toho sa dá konzumovať a čo je dekorácia.
 „Haló,“ skúsila to znovu.
            „... Samozrejme, že ťa počúvam,“ odsekol som. Pohľad mám stále pripútaný na jedlo, ale už si všímam aj ďalšie drobnosti na stole.
            „Aha! Tak o čom som hovorila, drahý?“
            Crissy, moja súčasná priateľka, je zvyčajne krotká a dá sa s ňou rozumne rozprávať, ale moja chvíľková mentálna absencia ju zjavne trochu rozhádzala.
            „Počúvam ťa. Sabrina bude mať narodeniny a nevieš, čo jej máš kúpiť...“
            „Selina  bude mať svadbu a pýtam sa ťa, aký darček by sme im kúpili.“
            „Nebol som ďaleko... musíš uznať.“
            „Vieš čo, radšej to nechajme tak,“ odvrkla a odpila si. Nepamätal som si presne, čo si objednala, ale vyzeralo to buď ako minerálka so slamkou, alebo gin tonik. Vzhľadom na to, že bol piatok večer, usúdil som, že to bude gin tonik.
            „Ako bolo v práci?“ vyzvedala po chvíli. Vedel som, že nevydrží byť dlho ticho.
            „Ako vždy. Čistý blázinec.“
Uškrnula sa. Som totiž psychiater. Zrazu sa na mňa pozrela tým oddaným pohľadom milujúcej ženy. Vždy tvrdila, že sa jej páči môj zmysel pre humor, no nevedela, že to je prirodzený prejav mojej osobnosti, ktorý sa jej zdá taký komický, a pritom vôbec nie je mojím úmyslom byť vtipný.
            „Mal si veľa pacientov?“
            „Ani nie. Dnes som mal prvé stretnutie s jedným chlapíkom. Volá sa George. Trpí nutkavou úzkosťou.“
            „Čo to znamená?“
            „Ustavične ho nutká upravovať veci okolo seba, respektíve sa ich dotýkať,“ povedal som sucho. Potom som sa pousmial. „Ide o relatívne štandardnú poruchu správania, ale predstav si... predstav si, že ten chlapík má presne určené, akých vecí sa môže koľko ráz dotknúť!“ Zasmial som sa. Crissy na mňa zmätene pozerala. „... Napríklad kľučku na dverách zvyčajne chytí tri až štyrikrát, kým odloží na stôl telefón a peňaženku, minimálne päť ráz ich chytí a pustí, a keď zatvára kohútik s vodou alebo vypína nejaký elektrický spotrebič, tak to je až osem pevných pritlačení... presne osem! Chápeš?!!“ Posledné slová som už hovoril so smiechom, ale Crissy sa to veľmi smiešne nezdalo.
            „Sam, nemyslíš, že je neprofesionálne takto hovoriť... takto sa zabávať na problémoch svojich pacientov? Veď to je strašné! Chudák! To musí byť peklo takto žiť.“
            „Peklo je dennodenne tie kraviny počúvať.“
            „Si strašný...“ utrúsila trochu sklamane.
            Crissy je krásna žena. Má dvadsaťosem rokov a pracuje v marketingu. Nepovedal by som, že je to výrazná osobnosť, ale inak je veľmi ústretová. Problém je, že ma nudí. Aj tak však má v porovnaní s ostatnými ľuďmi, ktorí ma obklopujú, dosť navrch, pretože väčšinu z nich doslova nemôžem vystáť.
            Medzičasom nám doniesli hlavné jedlo. Mne jahňacie rebierka, Crissy akúsi neidentifikovateľnú kreáciu – určite niečo zdravé. Porozhliadal som sa. Reštaurácia bola plná, čo ma trochu znervózňovalo. Mali sme ísť radšej niekam inam. Vzápätí som si uvedomil, že je piatok večer, všade by to bolo to isté. Crissy sa babrala v tanieri, a tak si nevšimla, že zízam ponad jej plece k stolu, kde sa mi zdalo, že sedí jeden z mojich bývalých pacientov.
Taký vyziabnutý chlapík. Tenký krk, čo mu vytŕčal zo svetra, pripomínal bambusový výhonok. Na lebke riedky porast tmavých vlasov. Nebol som si istý, či je to naozaj on. Tak nízko sa skláňal nad tanier, až si takmer namáčal nos do polievky. Stále sa obzeral na všetky strany. Vyzeralo to, akoby sa bál, že každú chvíľu niekto príde a vydrapne mu tanier z rúk. Nepôsobil príliš uvoľneným dojmom. Paranoja? Sociálna fóbia? Možno je to iba ďalší cvok...
            „Selina bude mať svadbu v hoteli Plaza,“ vytrhla ma Crissy z odborných úvah.
            „Kto?“ opýtal som sa s plnými ústami.
            Našťastie mi nerozumela. „V hoteli Plaza, Sam. Istotne vieš, kde to je. Taký maličký, bezvýznamný hotelík v otrasnej lokalite pri Central parku.“ Pokúsila sa o sarkazmus. „Nechápem, ako tam zohnala v tomto období termín. A ešte v sobotu...“
            „Asi má prachatého snúbenca,“ prehodil som.
            „Čo to táraš? Patricka predsa poznáš. Stretol si ho na Adamovej oslave narodenín.“ Netušil som, kto je Patrick, ani kto je Adam. „Vysoký blondiak. Modré oči. Model. Pamätáš sa...“
            „Samozrejme,“ zaimprovizoval som. „Takže on nie je bohatý? Správne to chápem?“
            Crissy sa odmlčala. „Má dvadsaťpäť a je druhotriedny model na spodnú bielizeň. Ten si musel zobrať úver aj na zásnubný prsteň.“
            „To musí byť láska,“ podotkol som mechanicky.    
            „Ten prsteň je hrozný! Čistý gýč! A nemyslím si, Sam, že je to láska. Som presvedčená, že Patrick je vypočítavý mladý hajzlík, ktorý sa chce dostať k majetku Selininých rodičov.“
            „Úbožiak,“ zamrmlal som ľahostajne a odhryzol som z kosti kúsok mäsa.
            „Hotel Plaza,“ zopakovala Crissy zasnene. „Tam budem mať svadbu aj ja. Tam a nikde inde. Nič iné pre mňa nepripadá do úvahy. Kapela bude hrať jemný jazz... saxofón... áno, saxofón by hral sólo, keď budem kráčať k oltáru. A výzdoba... frézie! Všetkých farieb! Všetko biele, iba kvety by boli farebné. A jedlo by sa podávalo formou bufetu, no iba malé tapas, waldorfský šalát... Možno nejaké chobotnicové ceviche a...“
            Zrazu sa zasekla. Musela si všimnúť môj nepríčetný pohľad namierený niekam k výduchom klimatizácie.
            „Ty ma zasa nepočúvaš!“ vybuchla.
            „Bože, Crissy, upokoj sa! Počúvam ťa. Celý večer ťa počúvam... Hotel Plaza, hortenzie, tuniakové carpaccio... Neunikol mi ani jeden intonačný odtieň tvojho prejavu.“

            „Si úplný kretén,“ zhodnotila. Zvyšok jedla a dezert som si vychutnával v blahodarnej komunikačnej odmlke. Bola to ako vždy Crissy, kto sa vzdal prvý.           
             „Nemáš chuť ešte niekam vybehnúť?“ spýtala sa, aj keď dobre vedela, že chuť nemám. „Chcela by som si dať drink a zatancovať si. Už sme takto spolu neboli ani nepamätám. John Fields a Karen budú večer v Abrakadabra.“
            John bol náš spoločný priateľ, no v podstate jeden absolútne nezaujímavý a povrchný človek. Predstava, že s ním a s jeho vyslovene sprostou priateľkou strávim večer, ma takmer priviedla k slzám.
            „V poriadku. Poďme do Abrakadabra,“ súhlasil som.

Milan Buno, literárny publicista