Posledná kapitola jeho života...a potom príde smrť

Spoznáme Sama, ktorý si nedokáže odpustiť vlastné zlyhania a je rozhodnutý spáchať samovraždu. V poslednej kapitole svojho životného príbehu však nečakane spoznáva Svetlanu a prehodnotí svoj desivý zámer. Aby ju však pred sebou ochránil, musí jej zlomiť srdce.

Po rokoch ju náhoda privedie na miesta, ktoré navštívila so Samom. Spomienky sa vracajú s obrovskou intenzitou a vyvolávajú v nej duševné zemetrasenie.
Všetko zrazu zmení odkaz, ktorý mohol Svetlane zanechať jedine on.
Prečo sa Samo viac neozval a kam zmizol?
Je obeťou, vrahom, alebo je to celé úplne inak?

Posledná kapitola je príbeh o spaľujúcej láske, zákerných intrigách, živote i smrti. Je o nádeji, že za bodkou môžu nasledovať ďalšie dve. Andreatúto svoju najnovšiu temnú romantiku okorenila poriadnou dávkou napätia a tajomna.

Posledná kapitola vás vtiahne od prvých strán. Odvíja sa od mája 2018, najskôr z pohľadu Sama, potom očami Svetlany. „Trúfam si povedať, že to bol krok, ktorý mi zmenil život. Keď sa zavreli dvere a vlak sa pohol vpred, netušila som, ako ma ovplyvní celá táto cesta...“
Niekedy sme rozhodnutí, ale stačí nečakané stretnutie, malý zážitok, či pár slov a všetko sa môže zmeniť. A ovplyvní to nielen náš život, ale aj život niekoho iného...

Začítajte sa do novinky Posledná kapitola:

Pach železničnej stanice v Bratislave mi pripomenul časy štúdia na univerzite. Vtedy som ešte cestoval vlakom, s partiou, s ktorou nás spájal rovnaký cieľ, mladosť, chuť do života a podobné kruhy pod očami od neustáleho žúrovania. Keby boli okolnosti iné, na nástupišti by som tajne tipoval, kto z okolitých ľudí mi bude vo vlaku robiť spoločnosť na vedľajšom sedadle. Lenže okolnosti neboli ani náhodou iné. Mal som jednosmerný lístok, lebo táto cesta mala byť finálna. Chcel som vystúpiť z vlaku v Poprade a na mieste, ktoré zaznamenalo moje posledné spomienky na šťastnú rodinu, povedať defi nitívne zbohom celému svetu.
Život nebol ku mne férový. Najprv mi veľa vzal a potom dopustil, aby som ja urobil iným to isté, čo som mu zazlieval. So sklonenou hlavou som čakal na príchod vlaku s vedomím, že sa mi míňajú posledné hodiny a potom bude konečne po všetkom.
Vzdialený škripot bŕzd blížiaceho sa železného obra bol pripravený vytrhnúť ma zo spomienok na mamin úsmev a otcov hrdý výraz na tvári, keď som ako malý chlapec bez pomoci vyšliapal na kopec, na ktorom sa hrdo rozpínal Spišský hrad. Naše staré auto sme nechali pod ním a vychutnávali si okolitú krásu. Mama bola presvedčená, že to bude pekná prechádzka. Aj bola. Neviem, o čom sme sa rozprávali, ale viem, že sme sa veľmi smiali.
Posledné mesiace boli tieto spomienky jediné, čo ma držalo medzi živými. Ja som si však nezaslúžil ani ten záblesk šťastia, keď som si vybavoval ten čarovný okamih. Nebol som hoden ničoho.
Chcel som sa rozlúčiť so spomienkami návratom na miesto diania, znova ich precítiť, šliapať po rovnakej cestičke, dívať sa okolo seba ako vtedy… Chcel som ich nechať odísť tam, kde vznikli a dali mi nádej na krásny život plný nezabudnuteľných okamihov. Oklamali ma. Hnusne a podlo. Periférne som zbadal prichádzajúci vlak a mal som chuť prikázať nohám, aby vyštartovali v ústrety niekoľkotonovému kolosu.
Skoč a máš to za sebou!
Bleskovo som odhadol, že diabol vo mne sa môže mýliť a mohol by som prežiť, keďže vlak o pár metrov zastaví. Nemohol som to riskovať. Koniec musí byť definitívny.
Zdvihol som hlavu a pozrel sa na jasnú modrú oblohu bez jediného mráčika. Jar bola pre mňa tým najkrajším obdobím.
Bol som rád, že v celom tom nešťastí, výčitkách, zmätku a neodpustiteľného hriechu sa to stane na jar, aj keď leto bolo už takmer na dosah.
Okolo mňa sa náhlilo niekoľko dobre naladených študentov, ktorí si chceli obsadiť tie najlepšie miesta vo vlaku. V dlani som pevne zvieral svoju miestenku. Rozhodol som sa vychutnať si poslednú jazdu svojho života a chcel som si byť istý, že sa mi ujde miesto a nebudem stáť celý čas v uličke. Jazda vlakom po Slovensku mala obrovské čaro. Cez plece mi visela útla taška, v ktorej som mal všetko, čo som potreboval. Všetky materiálne veci sú pre ľudí zbytočné, keď nemajú pokoj v duši, a o ten som sa nenávratne pripravil v jeseni minulého roka. Zavesil som tašku na vešiak vedľa okna, pohodlne sa usadil a zahľadel sa von oknom.
„Dobrý deň,“ začul som zhora ženský hlas. Keď sa naše pohľady stretli, letmo sa usmiala a vyložila na stropný držiak veľký batoh, aký nosievajú milovníci turistiky. Opätoval som jej úsmev aj pozdrav, ale nevenoval som jej viac pozornosti. Prečo by som aj mal? Mala síce krásne oči a dlhé neposlušné vlasy, ale do vlaku som nastupoval s cieľom, ktorý som nehodlal naštrbiť zbytočným fl irtom s neznámou. Lenže osud mal so mnou celkom iné plány…
Keď sa pri nás zastavil podgurážený muž v strednom veku a drzo ju obvinil, že si vyvaľuje zadok na jeho sedadle, zdvihol som hlavu a zapojil sa do ich rozhovoru.
„Ste si istý, že máte miestenku na toto sedadlo?“ opýtal som sa.
„Nie som predsa idiot, ktorý nevie čítať. Ona tu nemá čo robiť,“ ukázal na ňu prstom a na stolček, ktorý nás oddeľoval, položil igelitovú tašku.
Zamrvil som sa na sedadle, pretože žena oproti mne vyzerala znechutená a trochu vyľakaná. Opakovane sa pozerala na svoju miestenku a na tabuľku s číslom nad sedadlom.
„To musí byť omyl. Naozaj mám číslo dvadsať.“
„Iste!“ vyštartoval muž a už sa pripravoval na ďalší výstup. Nečakal, že vstanem a vytrhnem mu z ruky miestenku.
Preskúmal som ju pohľadom. „Píše sa tu síce číslo sedadla dvadsať, ale v inom vagóne.“
Položil som jeho miestenku na igelitku, vymenili sme si so ženou pohľady a potom som dodal: „Skôr ako odtiaľto vypadnete, mali by ste sa ospravedlniť tejto dáme za svoj nevhodný výstup.“