Pomôže jej láska nájsť Dôvod dýchať?

„Keď je nádej krehká nitka, láska je zázrak.“

Tak znie slogan novinky Dôvod dýchať od Rebeccy Donovan. Prvá časť bestsellerovej trilógie Dych, ktorá dostala autorku na najvyššie priečky predajnosti v USA Today, či The Wall Street Journal. Strhujúci príbeh o láske, ktorá mení životy, o nevýslovnej krutosti a nečakanej šanci vykúpiť sa z pekla. Dokáže sa Emma dostať zo sveta, v ktorom sa nedokáže ani nadýchnuť?

Pozrite si TRAILER ku knihe Dôvod dýchať

Ale späť k príbehu.
Keď Emmin otec zomrel, mama sa o ňu viac nedokázala postarať, a tak sa jej ujal strýko s manželkou. No ich dom nemôže nazývať domovom. Škola jej slúži ako únik zo sveta, v ktorom sa nemôže ani nadýchnuť.
Do jej života plného starostlivo naplánovaných udalostí a prísnych obmedzení však niekto nečakane zasiahne. Emma stretne nového spolužiaka, ktorý ako naschvál chodí na väčšinu jej predmetov, dokonca sa zapojí do redakcie školských novín, kde je Emma šéfredaktorka.

 „Toto je miesto, kde som mala byť v bezpečí a všetko malo byť jednoduché. Nikto sa so mnou neusiloval skamarátiť a ja som si držala odstup.
Ako mohol Evan Mathews rozhádzať môj vesmír za jediný deň?“

Nakoľko teda zmení Evan Mathews Emmin život?
Pomôže jej nájsť dôvod dýchať?
A dovolí mu vôbec vstúpiť do svojho života, aby jej ukázal, že svet môže byť o niečo krajší a zábavnejší?

Objednajte si novinku Dôvod dýchať!

Prečítajte si úryvok z novinky Dôvod dýchať:

1. Neexistujem

Dýchaj. Keď som prehltla guču v hrdle, do očí sa mi nahrnuli slzy. Rozčúlená svojou slabosťou som si chrbtom ruky rýchlo utrela slzy kotúľajúce sa po lícach. Nemohla som nad tým ďalej uvažovať – vybuchla by som.

Poobzerala som sa po izbe, ktorá bola moja, ale nemala som k nej žiaden vzťah – stôl z druhej ruky s k nemu sa nehodiacou stoličkou pri stene a vedľa nich stará knižnica s troma policami, súčasť už primnohých domácností. Na stenách som nemala fotky. Nič mi nepripomínalo, kto som a odkiaľ som prišla. Bolo to len miesto, kde som sa mohla ukryť – ukryť pred bolesťou, pred pohľadmi a ostrými slovami.

Prečo som tam bola? Odpoveď som poznala. Nebolo to moje rozhodnutie, bola to nevyhnutnosť. Nemala som kam inam ísť a oni sa mi nemohli otočiť chrbtom. Boli jediná rodina, ktorú som mala, a za to som im nedokázala byť vďačná.

Ležala som na posteli a usilovala som sa presmerovať pozornosť na domácu úlohu. Keď som sa načiahla po učebnici matematiky, tvár sa mi skrivila bolesťou. Nemohla som uveriť, že ma už stihlo rozbolieť plece. Výborne! Vyzeralo to, že najbližší týždeň budem zasa chodiť v tričku s dlhými rukávmi.

Pulzujúca bolesť v pleci mi v mysli vyvolala desivé obrazy. Cítila som, ako vo mne stúpa zlosť, zaťala som čeľusť a zaškrípala som zubami. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu som dovolila, aby ma obklopila tupá ničota. Musela som to však vytlačiť z hlavy, potrebovala som sa sústrediť na domáce úlohy.

Zobudilo ma slabé zaťukanie na dvere. Oprela som sa o lakte a usilovala som sa zorientovať v tmavej izbe. Spala som asi hodinu, ale nepamätala som si, kedy som zaspala.

„Ďalej,“ odpovedala som priškrteným hlasom.

„Emma?“ ozval sa opatrný detský hlások a dvere sa pomaly otvorili.

„Poď ďalej, Jack.“ Napriek tomu, že som bola ubolená, snažila som sa znieť veselo.

Chytil sa kľučky, ktorá mu siahala tesne nad hlavu, a nakukol dnu.

Prebehol veľkými hnedými očami po miestnosti a potom sa pozrel na mňa. Vytušila som, že sa bojí, čo by mohol v izbe nájsť. Keď neuvidel nič strašné, venoval mi pohľad plný úľavy. Na to, že mal šesť rokov, vedel priveľa.

„Večera je hotová,“ povedal a zadíval sa do zeme. Uvedomila som si, že to nebol ten odkaz, ktorý by mi chcel dať.

„Hneď prídem.“ Usilovala som sa usmiať sa, aby som ho uistila, že som v poriadku. Vykročil späť k hlasom v kuchyni. Chodbou sa nieslo cinkanie tanierov a misiek a s ním aj Leylin nadšený hlas. Keby bol niekto pozoroval túto rutinu, pomyslel by si, že sa práve chystá na večeru dokonalá americká rodinka.

Všetko sa však zmenilo, keď som sa vykradla zo svojej izby. Atmosféra v miestnosti zhustla. Pripomenulo im to, že som tu, škvrna na ich bezchybnom portréte. Znova som sa zhlboka nadýchla a usilovala som sa sama seba presvedčiť, že to zvládnem. Bol to len ďalší večer, nie? A práve v tom bol problém.

Keď som prekročila prah, zdvihol sa mi žalúdok. Zrak som mala sklopený, dívala som sa na ruky a  nervózne som si ich šúchala. Uľavilo sa mi, že si nikto nevšimol môj príchod.

„Emma!“ zvolala Leyla a rozbehla sa ku mne. Sklonila som sa a nechala som ju, aby mi skočila do náručia. Silno ma objala okolo krku. Tlmene som zastonala, keď mi do ruky vystrelila bolesť.

„Videla si môj obrázok?“ opýtala sa, hrdá na svoje ružovo-žlté špirály.

Cítila som, ako sa mi do chrbta zabodáva pohľad. Keby to bol nôž, už by som ležala na zemi.

„Mami, videla si môj obrázok tyranosaura?“ spýtal sa Jack, aby ju rozptýlil.

„To je prekrásne, zlatko,“ zamerala pozornosť na syna a pochválila ho.

„Je krásny,“ povedala som potichu Leyle a zahľadela som sa do jej veselých hnedých očí. „Choď si už sadkať k stolu, dobre?“

„Dobre,“ prisvedčila. Netušila, že jej prejav lásky spôsobil napätie pri stole. Ako by mohla? Mala štyri roky, bola som pre ňu staršia sesternica, ktorú stavala na piedestál, zatiaľ čo ona pre mňa bola slnkom v temnom dome. Nikdy by som jej nemohla zazlievať, že mi jej náklonnosť spôsobila ďalší žiaľ.

Rozhovor pokračoval a ja som sa, našťastie, znova stala neviditeľnou. Počkala som, kým sa všetci obslúžili, a potom som si nabrala kura, hrášok a zemiaky. Cítila som, že každý môj pohyb je pod drobnohľadom, preto som sa pri jedle sústredila len na svoj tanier. Čo som si nabrala, nestačilo na utíšenie môjho hladu, ale neodvážila som sa zobrať si viac.

Nepočúvala som slová, ktoré jej vychádzali z úst, keď donekonečna hovorila o svojom ťažkom dni. Jej hlas sa do mňa zarezával a obracal sa mi pri ňom žalúdok. George odpovedal chlácholivými poznámkami. Ako vždy sa ju pokúšal povzbudiť. Všimli si ma len raz, keď som sa spýtala, či môžem odísť od stola. George sa na mňa pozrel ponad stôl svojimi nevýraznými očami a sucho mi dovolil vstať.

Zobrala som svoj, Jackov a Leylin tanier, lebo deti už odišli do obývačky pozerať televízor. Pustila som sa do svojej večernej rutiny pozostávajúcej zo zoškrabovania zvyškov jedla z tanierov, nakladania riadu do umývačky a drhnutia hrncov a panvíc, ktoré George použil pri príprave večere.

Čakala som, kým sa hlasy presunú do obývačky, aby som sa mohla vrátiť k stolu pozbierať zvyšok riadu. Keď som ho umyla, vyniesla smeti a pozametala dlážku, išla som späť do svojej izby. Prešla som okolo obývačky, zvukov televízie a detského smiechu v pozadí. Prekĺzla som nepozorovane ako zvyčajne.

Ležala som na posteli so slúchadlami iPodu v ušiach a dala som hudbu tak nahlas, aby som nemohla premýšľať. Na druhý deň ma po škole čakal zápas, vďaka ktorému by som sa mohla oneskoriť a zmeškať našu príjemnú rodinnú večeru. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela som oči. Zajtra príde ďalší deň, budem o deň bližšie k tomu, aby som odtiaľto mohla odísť.

Prevrátila som sa na bok a na chvíľu som zabudla na boľavé plece, len kým mi bolestivo nepripomenulo, prečo odtiaľto chcem odísť. Vypla som svetlo a nechala som hudbu, aby ma uspala.

Milan Buno, 23.9.2014