Pokračovanie Twilight ságy je konečne tu!

Po takmer pätnástich rokoch prichádza prerozprávanie príbehu veľkej lásky z Edwardovho pohľadu v knihe Polnočné slnko.

Ikonický príbeh Belly a Edwarda nadobúda nový temný podtón. Pre Ewarda je to najzaujímavejšia udalosť, akú zažil počas svojho dlhého života. Bellin príchod ho znepokojí a fascinuje, s podobným pocitom sa za celé roky v podobe upíra ešte nestretol.

V Polnočnom slnku sa dozvieme aj fascinujúce podrobnosti z Edwardovej minulosti, sledujeme jeho vnútorný boj pri pohľade na Bellu, a pochopíme, že je to rozhodujúci zápas jeho života. Edwardov pohľad je zrelší, autorka dotvorila jeho postavu do detailov a zároveň sa viac venuje členom upírskej rodiny, pohnutej histórii Rosalie a jej vzťahu s bratom, Aliciiným víziám a Jasperovmu talentu.

„Polnočné slnko je zložitejšie, sofistikovanejšie a nie až také nevinné ako Twilight. Hoci Bellin príbeh zasýtil na celé desaťročie hlad po dystopických sci-fi hrdinkách, ukázalo sa, že Edwardov pohľad dodáva Twilightu naratívnu silu a pútavú vnútornú drámu.“ - Time

Dlho očakávaný návrat do sveta Twilightu je jednoznačne triumfom. Polnočné slnko naplnilo očakávania fanúšikov natoľko, že mnohí volajú po pokračovaní ságy z Edwardovho pohľadu. Twilight zaujal milióny čitateľov, stal sa literárnym fenoménom a stvárnil pre jednu generáciu ideál nesmrteľnej lásky.

STEPHENIE MEYEROVÁ, autorka svetového bestselleru TWILIGHT SÁGA, vyštudovala anglickú literatúru na Brigham Young University. Žije s manželom a troma malými synmi v Arizone. Keď vyšiel jej prvý román Súmrak, kníhkupci ju vyhlásili za jedného z „najsľubnejších nových autorov“.

Začítajte sa do ukážky knihy Polnočné slnko:

V tejto časti dňa si vždy najviac želám, aby som mohol spať.

Stredná škola.

Alebo skôr očistec? Ak mám pykať za svoje hriechy, toto sa musí rátať. Na tú nudu sa nedá zvyknúť, každý de§ je nemožne jednotvárny ešte väčšmi než ten pred ním.

Asi by sa to dalo považovať za istú formu spánku, ak spánok definujeme ako stav nečinnosti medzi dvoma činnými obdobiami.

Civel som na praskliny v omietke na druhom konci jedálne a predstavoval si vzory, ktoré tam neboli. Aj toto bol spôsob, ako vypnúť hlasy, ktorých táranie sa mi valilo hlavou ako záplava.

Niekoľko stoviek hlasov som ignoroval, lebo ma nudili.

Čo sa týka ľudskej mysle, všetko som už miliónkrát počul. Dnes sa všetky myšlienky motali okolo banálnej drámy: nového prírastku medzi nespočetných žiakov školy. Ako málo stačí, aby boli celí bez seba. Videl som novú tvár v každej mysli zo všetkých uhlov. Obyčajné ľudské dievča. Vzrušenie z jej príchodu bolo únavne predvídateľné, rovnakú reakciu by vyvolala lesklá hračka v skupinke batoliat. Polovica mužských ovečiek si už myslela, že je ňou očarená, len preto, že tu bola nová a neopozeraná. Ešte úpornejšie som sa snažil dostať ich z hlavy.

Iba štyri hlasy som vypínal zo zdvorilosti a nie zo znechutenia: svoju rodinu, dvoch bratov a dve sestry, ale tí si zvykli na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti a iba zriedka ich to štvalo. Pri nich som sa usiloval. Nepočúval som, ak sa tomu dalo zabrániť.