bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Pod šarlátovou oblohou

Skutočný príbeh o zabudnutom hrdinovi.
Bestseller USA Today a No.1 na Amazone, kde kniha získala nevídaných 4,8 hviezdičky z piatich, celkovo ju hodnotilo takmer 18.000 ľudí!

Fascinujúce rozprávanie o neuveriteľnej odvahe a vytrvalosti mladíka v jednom z najtemnejších období našej histórie.

Pod šarlátovou oblohou je nádherne napísaný príbeh, vzrušujúci a obohacujúci. Hrdinstvo, hrôzy vojny, pravá láska, pomsta, ale aj súcit a najhoršie zlyhania človeka. To sú základné kamene tejto výnimočnej knihy, ktorá patrila vlani medzi TOP 20 najčítanejšie na knižnej sociálnej sieti Goodreads.

Pino Lella žije v Miláne a nechce mať nič spoločné s vojnou ani s nacistami. Ako každý bežný taliansky tínedžer, aj on má plnú hlavu hudby, jedla a dievčat, najmä krásnej Anny, no dni jeho nevinnosti sú zrátané.

Keď dom, v ktorom býva rodina Lellovcov, dostane počas spojeneckého bombardovania zásah, rodičia pošlú Pina do chlapčenskej školy vedenej pátrom Reom vysoko v Alpách. Tam dostane za úlohu tajne prevádzať cez hory Židov, ktorí si zachraňujú život útekom do Švajčiarska.

Rodičia chcú ochrániť Pina pred odvelením na front a prinútia ho, aby sa vrátil domov a prihlásil do nemeckej armády, do Organizácie Todt, a tak sa vyhol účasti na priamych bojoch. Napriek tomu je Pino pri bombardovaní ľahko zranený a zhodou náhod sa ako osemnásťročný stane osobným šoférom generálmajora Hansa Leyersa, ktorý priamo podlieha Adolfovi Hitlerovi a je jedným z jeho najzáhadnejších a najmocnejších veliteľov. Pino využije príležitosť a dodáva informácie Spojencom, ktorí sa pripravujú na oslobodenie Milána.

Hrôzy vojny a nemeckej okupácie pretrpí len vďaka tomu, že hoci v utajení, ale predsa bojuje proti Nemcom. Odvahu mu dodáva aj láska k Anne a vysnívaná vidina ich spoločnej budúcnosti.

„Venujem ôsmim tisícom talianskych Židov, ktorých sa nepodarilo zachrániť. Venujem miliónom ľudí, z ktorých nacistická vojnová mašinéria urobila otrokov, a nespočetným zástupom tých, ktorí sa nevrátili domov“ píše v úvode autor Mark Sullivan.

Predlohou pre knihu Pod šarlátovou oblohou, ktorá sa dostala na prvú priečku rebríčka bestsellerov Amazonu, sa stal skutočný životný príbeh zabudnutého hrdinu.
Je to vzrušujúce rozprávanie o neuveriteľnej odvahe a húževnatosti talianskeho mladíka počas jedného z najtemnejších období našej histórie. Na jej motívy bol nakrútený film v hlavnej úlohe s Tomom Hollandom.

„Veľmi dobrá kniha z talianskeho frontu druhej svetovej vojny, ktorý sa v literatúre málo spomína,“ tvrdí recenzentka Helena Horváthová. „Príbeh mladého odvážneho chlapca, ktorý vo vás zarezonuje a ešte dlho po prečítaní ho nepustíte z hlavy.“

Autor Mark Sullivan je renomovaný autor osemnástich románov vrátane bestsellerovej série Private, ktorú píše spolu s Jamesom Pattersonom a dostala sa na vrchol rebríčka najpredávanejších kníh v The New York Times. Za svoje literárne dielo získal početné ocenenia.

Pôsobil ako dobrovoľník v mierových zboroch v Nigere. Po návrate do USA vyštudoval žurnalistiku a pracoval ako investigatívny novinár.

Začítajte sa do novinky Pod šarlátovou oblohou:

9. jún 1943

Miláno, Taliansko

1

Podobne ako všetci faraóni, imperátori a tyrani pred ním aj duce zažil rozmach svojho impéria len preto, aby sa stal svedkom jeho rozpadu. Veru, v to neskoré jarné popoludnie moc unikala Benitovi Mussolinimu pomedzi prsty rovnako rýchlo ako radosť z mladého ovdoveného srdca.
 Doráňané vojská fašistického diktátora ustupovali zo severnej Afriky, Spojenci čakali pripravení na Sicílii. Adolf Hitler posielal každý deň ďalšie a ďalšie jednotky a zásoby na juh, aby posilnil nemecké pozície na talianskej „čižme“.
 Pino Lella to všetko vedel zo správ BBC, lebo ich každý večer počúval na krátkovlnnom rádiu. Kam sa pohol, na vlastné oči sa presviedčal, že Nemcov stále pribúda. Na prechádzke po stredovekých milánskych uličkách však s blahosklonným úsmevom ignoroval vojenské oddiely, čo pochodovali okolo neho. Druhú svetovú vojnu vnímal cez rozhlasové správy, ktoré si vypočul a vzápätí na ne zabudol, nahradil ich totiž myšlienkami na svoje tri obľúbené témy – dievčatá, hudba, jedlo.
 Napokon bol to ešte len sedemnásťročný dlháň – výška meter osemdesiatpäť, váha sedemdesiatpäť kilogramov –, vyhúknutý chalanisko s veľkými rukami a nohami, neposlušnou šticou vlasov, pubertiackymi vyrážkami a taký neohrabaný, že ani jedno dievča, ktoré pozval do kina, jeho ponuku neprijalo. Pino však bol taká nátura, že ho to neodradilo.
 S kamošmi si sebaisto vykračoval po námestí pred Dómom – Bazilikou Narodenia Panny Márie –, nádherným gotickým chrámom v samom srdci Milána.
 „Dnes určite stretnem krásne dievča,“ nádejal sa Pino a pohrozil prstom šarlátovej oblohe. „Zamilujeme sa do seba ako blázni, bude to tragická láska, zažijeme spolu skvelé dobrodružstvá, dni plné muziky, jedla, vína a laškovania.“
 „Nefantazíruj,“ uzemnil ho Carletto Beltramini, Pinov najlepší kamarát.
 „Nefantazírujem,“ ohradil sa Pino.
 „To je predsa jasné,“ pridal sa Mimmo, Pinov brat mladší o dva roky. „Hneď sa zamiluješ do každej peknej baby, čo prejde okolo.“
 „Ibaže žiadna sa nezamiluje doňho,“ zaškeril sa Carletto, chlapec drobnej postavy, omnoho nižší ako Pino, s tvárou okrúhlou ako mesiac.
 Mimmo, ktorý bol tiež o hlavu nižší od Pina, dodal: „To je pravda.“
 Pino len zamietavo mávol rukou. „Vy neviete, čo je romantika.“
 „Čo to hentam robia?“ spýtal sa Carletto a ukázal na skupinku chlapov, čo pracovali pred bazilikou.
 Niektorí zakrývali drevenými doskami otvory, kde pôvodne boli vitrážové obloky z farebného skla. Ďalší vláčili z pristavených nákladiakov vrecia s pieskom a stavali z nich ochranný múr okolo základov kostola. Iná skupinka za prísneho dohľadu viacerých duchovných, čo postávali pri hlavných dvojkrídlových dverách do baziliky, montovala reflektory.
 „Idem to zistiť,“ rozhodol sa Pino.
 „Nechaj to na mňa,“ vychytil sa mladší brat a rýchlo vykročil k robotníkom.
 „Stále sa s Mimmom doťahujete,“ vzdychol Carletto. „Už ho konečne umravnite, aby sa trochu upokojil.“
 „Ak máš nejaký recept, daj ho našej mame,“ zasmial sa Pino a obzrel sa ponad plece.
 Pino oblúkom obišiel robotníkov a zamieril rovno k duchovným. „Prepáčte, otče,“ potľapkal jedného z nich po pleci.
 Asi dvadsaťpäťročný klerik bol rovnako vysoký ako Pino, len o čosi mohutnejší. Najprv si od hlavy po päty premeral Pina v naškrobenej bielej košeli doplnenej zelenou kravatou, čo mu mama darovala na narodeniny, v sivých plátenných nohaviciach a nových topánkach, potom sa mu uprene zadíval do očí, akoby chcel zistiť, aké hriešne mladícke myšlienky sa mu preháňajú hlavou.
 „Ja som seminarista. Ešte nie som vysvätený. Nemám kolárik.“
 „Prepáčte,“ vyľakane sa mykol Pino. „Len sme chceli vedieť, načo sem dávate tie reflektory.“
 Mladý študent kňazského seminára nestihol odvetiť, čiasi hrčovitá ruka ho chytila za pravý lakeť. Odstúpil nabok a Pino zazrel územčistého, štíhleho, asi päťdesiatročného duchovného v bielom rúchu a červenej čiapke zvanej solideo. Hneď ho spoznal – bol to milánsky kardinál. Pinovi stiahlo žalúdok, keď pred ním pokľakol na jedno koleno.
 „Pán kardinál,“ vydýchol Pino a uklonil sa.
 „Používa sa oslovenie vaša eminencia,“ stroho ho opravil seminarista.
 Pino naňho nechápavo pozrel. „Moja britská opatrovateľka ma učila, že keby som náhodou stretol kardinála, mám ho osloviť ,pán kardinál‘.“
 Vážne sa tváriaci budúci klerik si Pina premeral mrazivým pohľadom, no Ildefonso, kardinál Schuster, sa usmial. „Myslím, Barbareschi, že chlapec má pravdu. V Anglicku by ma naozaj oslovili ,pán kardinál‘.“
 Kardinál Schuster bol v Miláne nielen známy, ale aj vplyvný človek. Ako najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi v severnom Taliansku a muž, na ktorého dal aj pápež Pius XII., sa často objavoval v novinách. Pinovi sa vryl do pamäti charakteristický výraz kardinálovej tváre – úsmev, z ktorého sálala láskavosť, no aj oči, v ktorých sa mu zračila hrozba zatratenia.
 Riadne naštvaný seminarista Barbareschi namietol: „Ale tu sme v Miláne, vaša eminencia, nie v Londýne.“
 „To nič,“ odvetil Schuster. Položil Pinovi ruku na plece a vyzval ho, aby vstal. „Ako sa voláte, mladý muž?“
 „Pino Lella.“
 „Pino?“
 „Keď som bol malý, mama ma volala Giuseppino,“ vysvetlil Pino a postavil sa. „Z toho mi neskôr zostalo Pino.“
 Kardinál Schuster si ho premeral a usmial sa. „Pino Lella. To meno si treba zapamätať.“
 Pinovi nešlo do hlavy, prečo si to myslí taký významný človek ako kardinál.
 Na chvíľu nastalo ticho, napokon však Pino vyhŕkol: „Ja som vás už stretol, pán kardinál.“
 „A kde, chlapče?“ spýtal sa prekvapený Schuster.
 „V Casa Alpine nad Madesimom, v tábore otca Rea. Je to už dávno.“
 Kardinál Schuster sa usmial. „Pamätám si tú návštevu. Vtedy som pátrovi Reovi povedal, že je jediným farárom v Taliansku, ktorý ma väčšiu katedrálu než je náš Dóm a Bazilika svätého Petra v Ríme. Tuto náš mladý Barbareschi sa tam budúci týždeň chystá, bude pracovať s pátrom Reom.“
 „Určite sa vám tam zapáči. Páter Re je skvelý a Casa Alpina nemá chybu,“ poznamenal Pino. „Dá sa tam skvelo loziť po horách.“
 Barbareschi sa konečne usmial.
 Pino sa neisto uklonil a pomaly cúval, čo očividne ešte väčšmi pobavilo kardinála Schustera. „A čo tie reflektory? Na tie ste sa predsa pýtali.“
 Pino zastal.
 „Bol to môj nápad,“ priznal Schuster. „Dnes v noci začneme so zatemňovaním. Odteraz bude v celom meste osvetlený len Dóm. A budeme sa modliť, aby pilotov v bombardéroch natoľko očarila jeho krása, že ho ušetria. Trvalo takmer päťsto rokov, kým naši predkovia postavili túto úžasnú katedrálu. Bola by tragédia, keby ju v noci zbombardovali.“
 Pino prešiel pohľadom po bohato vyzdobenom priečelí obrovského chrámu. Dóm postavený z bledoružového candoglijského mramoru s desiatkami väčších a menších veží, vežičiek a špirál mu pripadal rovnako neskutočný ako jagavo zasnežené vrcholce rozložitých Álp v zime. Lyžovanie a túry v horách obľuboval takmer rovnako ako hudbu či dievčatá a pri pohľade na majestátnu stavbu sa zakaždým v duchu preniesol do hôr.
 Teraz si vďaka kardinálovi prvýkrát uvedomil, že katedrála aj Miláno sú ohrozené a možnosť náletov treba brať takmer ako hotovú vec.
 „Budú nás bombardovať?“ spýtal sa.
 „Modlím sa, aby k tomu neprišlo,“ odvetil kardinál Schuster, „ale človek musí byť obozretný a pripraviť sa na najhoršie. Zbohom, Pino, Boh ťa ochraňuj v nadchádzajúcich dňoch.“

Milan Buno, literárny publicista

 

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.