Po Potkanovi a Rosničke prichádza Kukučka

Je tu slovenská detektívka Kukučka z pera Františka Kozmona. Po Potkanovi a Rosničke je tu tretia kniha so sympatickým kapitánom Markom Wolfom. Opäť sa stretávame aj s Luptákom, Sivákovou, policajnou hovorkyňou Denisou Krajčírovou, či so psom Fenrirom...

V Bratislave zavraždili ženu bohatého plastického chirurga. Jej muž je nezvestný a v honosnej vile pod Slavínom, kde objavili telo, zostali len dve adoptívne deti. Súrodenci svorne tvrdia, že nič nepočuli ani nevideli. Vyšetrovania sa ujíma kapitán Marek Wolf, ktorý postupne odkrýva rodinné tajomstvá vedúce k odhaleniu vraha. Keď sa však začne domnievať, že je na správnej stope, v prípade náhle začnú pribúdať obete…

Wolf sa popri práci musí vyrovnať aj s ďalšími problémami. Vzťahy na krajskom riaditeľstve sú napäté. Môže za to nový riaditeľ oddelenia, ktorý vo funkcii nahradil Karola Luptáka. Ten bojuje s osobnými démonmi a so zdanlivo neobjasniteľným prípadom, ktorý ho núti pochybovať o vlastných schopnostiach.

„Keď sa kukučka vyliahne v hniezde ako prvá, vyhodí z neho všetky ostatné vajcia. Stojí ju to veľa úsilia, no aby prežila, musí na seba strhnúť absolútnu pozornosť rodičov. Tí ju potom vykŕmia, až kým ich neprerastie.“

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

František Kozmon sa zúčastnil na viacerých poviedkových súťažiach a experimentoval s rôznymi knižnými žánrami. Zakotvil pri detektívke.
Jeho debut Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014 a bodoval v čitateľskej ankete. Vo vydavateľstve IKAR mu vyšli romány Potkan a Rosnička, kde je hlavnou postavou vyšetrovateľ Marek Wolf.

Začítajte sa do novinky Kukučka:

7. novembra 2016

Richard Otčenáš nervózne prešľapoval vo svojej kancelárii. Domnieval sa, že zhlboka dýcha, no v skutočnosti len plytko funel. V ruke držal papier s podpismi. Usiloval sa vyrozumieť, čo vlastne cíti. Prekvapenie? Nie, niečo podobné predsa mohol čakať. Hnev? Ani to. Uznal, že na to majú právo. Pohľad sa zakaždým zastavil na jedinom podpise. Sklamanie. To bol ten správny výraz pre pocit plávajúci v chaose, čo odstavil na vedľajšiu koľaj jeho inak vždy chladný a praktický úsudok.
Stále bol riaditeľ krajského odboru kriminálnej polície, pocity museli ísť bokom. Bol predsa racionálny človek. Aspoň si to vždy nahováral. Opäť uprel pohľad na ten jeden podpis. Vzápätí šmaril papier na stôl a schytil slúchadlo pevnej linky. Vyťukal štvormiestne číslo, ale nikto nedvíhal. Vyklonil sa z dverí a zakričal na sekretárku  „Zožeň mi Wolfa!“
Ani sa naňho nepozrela. Aj keď jej podpis na zozname nenašiel, iste o všetkom vedela. Siahla po telefóne, ale šéf ju zahriakol. „Interkom som skúšal, Wolf nie je u seba. Pohľadaj ho.“ Videl, že váha. Pritvrdil: „Hneď!“
Sekretárka opäť uhla pohľadom. Otčenáš nespokojne vzdychol, než sa vytratila. Potom sa zavrel v kancelárii. Obišiel papier na stole a zamieril k oknu. V presklených dvierkach kabinetu si všimol svoj odraz. Tvár samá vráska, vlasy prešedivené, oči staré a unavené. Mohol si dávno užívať dôchodok, čo si vlastne ešte chcel dokázať? Pokrútil hlavou. Nad čím to vôbec rozmýšľa? Uvedomil si, že od racionálneho uvažovania má poriadne ďaleko.
Keď sa otvorili dvere, už chladnokrvne sedel za stolom. Dovnútra vkročil kapitán Wolf, vysoký operatívec, ktorý bol ustavične v teréne alebo v posilňovni. Mal hranatú tvár, silné ruky a pohľad vzbudzujúci autoritu. Na rozdiel od sekretárky hľadel šéfovi do očí priamo, hoci mu nebolo všetko jedno.
Otčenáš mu podsunul papier.
„Čo to má znamenať?“
Marek vedel, o čo ide, a predsa papier zdvihol.
„Mal som ti o tom povedať skôr,“ povedal. „Ako si sa o tom dozvedel?“
„To je jedno, nie?“ Riaditeľ mu papier náhle vychytil z rúk. „Načo je to dobré? Čo tým chcete dosiahnuť?“
„Odhováral som ich,“ tvrdil Wolf.
„Nedrístaj,“ odvrkol Otčenáš. „Prečo si to potom podpísal?“
Marek vytreštil oči.
„Čo?“ spýtal sa, akoby zle počul. „Ja som nič nepodpísal.“
„A toto je čo?“
Wolf sa zahľadel na papier.
„Môj podpis,“ povedal neveriaco. „Niekto ho sfalšoval.“
„To ti tak uverím,“ nedal sa presvedčiť riaditeľ.
Marek vstal.
„Je to hovadina,“ roztrhal petíciu na kusy. „Zabudni na to. Dohovorím im.“
„Myslíš, že uverím tvojmu teátru?“ Otčenáš sa nasilu zasmial Aj on sa zdvihol z miesta. „Ty už radšej nič nerob. Vyriešim si to osobne.“
„Vážne mi neveríš?“ spýtal sa Wolf prekvapene. „Ja by som ti fakt…“
Riaditeľ ho mlčky obišiel a zabuchol za sebou dvere.

6. novembra 2016

Simona skúmala svoj zjav v kúpeľňovom zrkadle. Zdvihla sa na špičky, rukami sa oprela o umývadlo. Nahla sa tak, že sa nosom takmer dotýkala svojho obrazu. Rukami si naťahovala pokožku na tvári. Mama jej vždy vravela, že sa nemá mračiť, lebo bude mať vrásky. Keby ju videla teraz! Ani stopa po vráskach, napriek veku mala tvár hladkú ako dievčatko. Kedy si prvý raz ľahla pod nôž? Už to bude takmer desať rokov.
Bola zúfalá, lebo práve prekročila štyridsiatku. Všimla si, že manžel sa už na ňu nepozerá tak ako predtým. Radšej sa obzeral po mladších. Vedela, že čas sa nedá zastaviť, no chcela ho aspoň spomaliť. Pribrzdiť ho a zostať čo najdlhšie krásna a príťažlivá. Len kvôli svojmu milovanému.
Teraz sa však už nevedela ani poriadne usmiať. Zbavila sa vrások, kožu mala napnutú od ucha k uchu, ale oči prezrádzali všetky trápenia a smútky. Prekonala bolesť a prestala sa báť o to, čo príde. Tak prečo je to späť? Čaká ju ďalšia preplakaná noc?
Zavrtela hlavou, nedopustí to. Otvorila skrinku nad umývadlom a za zrkadlom odkryla skrýšu, kde schovávala svoju najlepšiu kamarátku. Vybrala nádobku od vitamínov pre ženy po menopauze. Pri pohľade na ňu sa uškrnula. Mala štyridsať, keď prestala menštruovať. Irónia osudu. Z nádobky vysypala dve tabletky. Neboli to vitamíny, ale lieky na spanie. Zapila ich vodou z vodovodu. Než skrinku za zrkadlom zasa zavrela, pre istotu vybrala i tretiu tabletku.
Vrátila sa do spálne. Zívala na ňu prázdna pravá strana postele. Zostane prázdna celú noc? Ľahla si na svoju stranu a zadŕžala slzy. Našťastie, lieky zabrali rýchlo, čoskoro zaspala. Nemala však pokojný spánok. Chcela sa zobudiť, no nevládala otvoriť oči. Zdalo sa jej, že sa nad ňou skláňa muž v lyžiarskej maske. Cez priezory masky na ňu hľadeli zlovestné oči. Chcela vykríknuť. Pritlačil jej ruku na ústa, potom ju mocne schmatol. Bránila sa, no muž bol oveľa silnejší. Cítila, ako ju oblieva studený pot. V polospánku bojovala so živou nočnou morou.
Prebudila sa priviazaná k stoličke. V ústach mala napchatú nejakú hnusnú handru. Z nepríjemnej chuti sa jej dvíhal žalúdok. Bol to sen v sne? Odrazu jej niekto sňal šatku z tváre. Žmúrila, nevedela si privyknúť na svetlo a prášky na spanie ju načisto otupili. Až po chvíli ju vydesil pár zlovestných očí, ktoré na ňu tupo civeli cez priezory lyžiarskej masky. Pochopila, že sa jej to nesnívalo.

4. novembra 2016

V zadnom salóniku jedného z najstarších podnikov v Bratislave sa tradične v piatok večer schádzala rovnaká spoločnosť: členovia krajského tímu bratislavskej kriminálky. Nepotrebovali špeciálnu príležitosť. Bol to priestor, kam sa každý týždeň po práci chodili spoločne odreagovať. Už pri pive sa pokúšali zhodiť zo seba bremeno služobných záležitostí a prejsť na iné, ľahšie témy, čo sa im však zriedkakedy podarilo. Všetko sa napokon skončilo pri vyšetrovaniach, uzavretých prípadoch a hlavne pri kadejakých pletkách okolo krajského oddelenia.
Najhorúcejšou témou posledných mesiacov bola očakávaná výmena riaditeľa oddelenia, majora Richarda Otčenáša. Richard prišiel z Košíc a to, že bol východniar, bol v očiach bratislavských policajtov len jeden z jeho nedostatkov. Podriadeným bola proti srsti i jeho prísna povaha zarovno s novými pravidlami, ktoré zavádzal na oddelení. Striktne kontroloval dochádzku, rozšíril povinnú dokumentáciu k spisom a podriadených navyše nútil vypĺňať a odovzdávať v termíne všetky papiere. Ani to však nestačilo: zredukoval aj počty ľudí na oddelení a zostávajúcim pridal pracovné zmeny.
Jeho najväčším odporcom na oddelení bol predchodca kapitán Karol Lupták. Bol to dlhoročný abstinent a nezvykol chodiť na piatkové stretnutia vyšetrovateľského tímu, no tentoraz spravil výnimku.
Ani Marek Wolf nezvykol zabíjať voľný čas v spoločnosti kolegov z práce. Keď k nim prichádzal, prekvapil ho Lupták s poldecákom rumu v ruke. Prerušil načatý rozhovor a vykročil mu v ústrety.
„Konečne. Skočím k baru objednať ti voľačo na prípitok. Čo si dáš?“
„Čo to tu stváraš?“ divil sa Wolf.
„Čo by som stváral?“ Karol nechápavo krčil obočie.
„Veď ty nepiješ,“ pripomenul mu Marek.
Lupták sa zatváril pobavene.
„Len symbolicky.“ Vzápätí mu svitlo, že musí čo-to povedať aj na svoju obranu.
„Nie som alkoholik. Viem sa ovládať. Okrem toho, mám na to dobrý dôvod.“
Wolf sa rozhliadol okolo seba. S údivom zistil, že sa tu zišli všetci kolegovia. Z opačnej strany miestnosti naňho kývala atraktívna ryšavka, policajná hovorkyňa Denisa Krajčírová.
„Oslavujete?“
„Presne tak,“ prikývol Karol, vyraziac s úsmevom k baru. „Tak čo ti objednám? Akoby som nevedel, čo piješ.“
Vtedy sa zdvihla od stola aj kriminalistická psychologička Petra Siváková. Tú v tejto spoločnosti Marek najmenej očakával. Hoci bol piatok večer a vyrazila si s kolegami do zábavného podniku, nezaprela sa a zostala verná konzervatívnemu oblečeniu, v akom chodievala do práce. Navyše v ruke držala iba pohár minerálky. V súkromí nepohrdla pohárom bieleho vína, ale pred kolegami si to nedovolila.
„Už som si myslela, že neprídeš.“
Wolf pozrel na hodinky. Bolo takmer desať. O tomto čase sa zábava v Starom Meste zvyčajne len rozbiehala.
„Musel som vyvenčiť Fenrira.“
„Hlavne, že si tu,“ usmiala sa.
Mali nestály pracovný vzťah, niekedy vychádzali výborne, inokedy po sebe štekali ako psy z ulice. Mali rôzne názory na niektoré veci, ale hlavne rozdielne povahy. Momentálne sa nachádzali na zmierlivom vrchole sínusoidy. Wolf však stále nechápal, prečo má Petra dnes takú povznesenú náladu.
„Zmeškal som niečo? Koho povýšili?“
Vtom sa vrátil Lupták a podával mu pohárik s whisky.
„Pripime si!“
Pridali sa aj ďalší, vyšetrovatelia Jurčovič a Horváthová i kriminalista Vanek vstali so zdvihnutými pohármi od stola, aby si s nimi štrngli.
„Najprv by som chcel vedieť, čo oslavujeme,“ schladil ich nadšenie Marek.
„No predsa Otčenášov funus,“ vyhlásil Lupták, akoby šlo o samozrejmosť.
„To sme už prebrali,“ začudoval sa Wolf. „Nie je to vôbec také jednoduché.“
„Prebrali sme to aj potom bez teba a našli sme jednoduché riešenie,“ vysvetlila mu Siváková.
„A to je?“
Lupták priniesol hárok papiera plný podpisov.
„Petícia za jeho odvolanie. Keď ju podpíšeme všetci, minister nebude mať na výber.“
„To sa ho fakt chcete až tak veľmi zbaviť?“ zamračil sa Wolf. „Rozmýšľali ste, čo bude potom? A koho nám sem pošlú? Otčenáš nie je až taký zlý. Len aby ste to ešte neľutovali.“
„Nie je až taký zlý?“ zarazila sa Siváková. „Neprinútil ťa chodiť do práce na ôsmu?!“
„A naváľal nám toľko roboty, že by sme potrebovali, aby deň mal štyridsaťosem hodín,“ dodal Jurčovič. „Sotva vidím na dvere pre spisy!“
Wolf nervózne stisol pery.
„Je to stará škola. Ale konečne to u nás funguje.“
„Funguje?“ ohradil sa Lupták, ktorý predtým dočasne zastával pozíciu riaditeľa oddelenia. „Predtým nám bolo lepšie. Je tak?“ Prítomní dvihli poháre a hlasnými pokrikmi dali najavo, že s ním súhlasia.
„Na vaše zdravie!“ Karol prehodil do seba ďalší poldecák a vyzývavo pozrel na Wolfa. „Si jediný, čo si to nemyslí. Tak už tú petíciu konečne podpíš. Sprav to pre ostatných.“
„Nepodpíšem,“ trval na svojom Marek.
„Čo pre teba spravil? Sľúbil ti flek na ministerstve?“ uštipačne ho podpichol Vanek, kriminalista s úzkou tvárou a dlhými vlasmi.
Wolf naňho len nevľúdne zazrel.
„Karol, môžeš na sekundu? Bude lepšie, keď to preberieme osamote.“
Lupták si nalial ďalšie poldeci, ale Wolf mu pohárik zobral z ruky.
„Počká ťa tu.“
„Sekundičku.“ Karol siahol po poháriku a vzdorovito ho na dúšok vypil.
„Teraz môžeme ísť.“
„Idem s vami?“ ponúkala sa Siváková.
„Radšej zostaň,“ schladil ju Wolf.
Lupták nasledoval kolegu, ktorý ho vyviedol na ulicu. Wolf si uvedomil, že prešli celé mesiace, odkedy sa takto zoči-voči spolu rozprávali. Kedysi bol Karol jeho najbližší kolega, no rozdelila ich smrť Niny Hanákovej. S atraktívnou rosničkou známou z televízie tvoril Marek istý čas pár, ak sa tak vôbec dala nazvať hra na mačku a myš, ktorú s ním Nina rozohrala. Jej vražda ním zamávala, a nielen preto, že bol spočiatku hlavným podozrivým. Keď si očistil meno, rozhodol sa odhaliť jej vraha. Zašiel tak ďaleko, že ho to takmer stálo miesto v policajnom zbore. Lupták vtedy ponúkol ministrovi v záujme záchrany kolegu vlastnú stoličku. To sa však Wolf doposiaľ nedozvedel.

Milan Buno, literárny publicista