Pavol Dobšinský a Martin Benka v jednej knihe

Teraz vyšiel prvý zväzok zbierky, akú na Slovensku rozhodne potrebujeme.
Radúz a Ľudmila. Čarodejná lampa. Laktibrada. Zakliata hora. Za zlatým jabĺčkom. Či Mahuliena zlatá panna.
Poznáte?

To je len pár z Dobšinského rozprávok, ktoré sa objavili v 1.zväzku knihy Prostonárodné slovenské rozprávky. Celkovo ich je tam 36 na vyše 400 stranách.
Ťažko by sme si dnes vedeli predstaviť slovenskú literatúru bez Prostonárodných slovenských rozprávok. Vyrástli na nich celé generácie mladých čitateľov, podnecovali ich fantáziu a unášali ich do bájnych svetov.
Na ich základe vzniklo množstvo ilustrácií, prerozprávaní a prepracovaní, balet Popolvár pre najmladších divákov sa celé desaťročie drží na scéne a bábkari z nich čerpajú plnými priehrštiami. Jednou vetou, sú tu stále s nami.

Štúrovskí zberatelia sa rozbehli po celom Slovensku a zaznamenávali najrozmanitejšie žánre ľudovej slovesnosti, ktoré odrážali autentického ducha Slovákov, a tým aj legitimizovali ich národnostné snahy. Bolo to v časoch vrcholiaceho národného útlaku, keď rozprávky dokazovali a podčiarkovali existenciu slovenského národa a jeho tradičné kultúrne hodnoty. Navyše štúrovci videli v rozprávkach drahocenné poklady národnej poézie, ich krásu a veľkosť prirovnávali k rýdzemu zlatu.

Pri príležitosti 70. výročia vzniku vydavateľstva TATRAN vychádza kompletné trojzväzkové vydanie Prostonárodných slovenských rozprávok.
Rozprávky, ktoré zaradili do prvého zväzku, vydali August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský v rokoch 1858 – 1861 v šiestich zošitoch. Popri rozprávkach fantastických, ktoré tvoria podstatnú časť, uverejnili zberatelia aj rozprávky satirické a realistické.

„Sedemdesiat rokov je vek dlhý ako naplnený ľudský život,“ píše v úvode Dr. Eva Mládeková z vydavateľstva Tatran. „Jubilant zvykne takéto významné výročie náležite osláviť. Pritom spomína na svoje najkrajšie a najúspešnejšie chvíle, medzi ktoré sa vkradli pády, keď sa odrážal odo dna.“

Objednajte si Slovenské prostonárodné rozprávky.

Milan Rúfus takto písal pri príležitosti tretieho vydania Prostonárodných slovenských povestí:

„Dlho v detstve, kedykoľvek som tak vyšiel zrazu z hory na čistinu, zmocňovalo sa ma čudné vzrušenie. Fantázia sa dávala do pohybu a nabádala k činnosti. V strede lúky je kameň. Treba ho odvaliť. Pod ním je iste otvor, ktorý vedie hlboko do zeme. Tadiaľ vedie cesta do iného tajomného sveta. Poviete: mätenie myslí.
A ja hovorím: čím by bolo dieťa bez fantázie? A čo by z takého dieťaťa bolo o dvadsať rokov?
Viera a hľadanie neskutočných krajín netrvá dlho. Je privilégiom detstva a jeho stratou padá tiež. Ale ostáva po ňom akási trvalá zvedavosť, túžba odlúpiť tvrdé kôry vecí, tušenie, že svet nie je taký meravý, ako sa na počiatku zdá, že v jeho vnútri sú ešte ďalšie svety, ktoré treba hľadať. Nazdávam sa, že stopy takýchto pocitov zanechali rozprávky v každom, kto s nimi rástol. Nie je to také zlé s tými kúzlami. Nikto nebude hľadať zárodky mystifikácie v tom, že dieťa oblieka a kŕmi bábiku ako živú bytosť.
A že nám rozprávky pomohli pochopiť a otvoriť nám drobné duše vecí, je pravda, pre ktorú budeme svedčiť kedykoľvek…
… Storočia predtým v ľudovej rozprávke hovorí pastorkyňa: ,Pán Boh daj šťastia, lavička. Pán Boh daj šťastia, piecka‘.‛Toľko ľudskej lásky bolo v rozprávkach, že sa ušlo aj veciam. Takáto bola moja materská škola poézie. Večery rodnej reči, ľudskosti, krásy a fantázie.
Lebo rozprávka je báseň, napísaná v šťastnej chvíli a zdokonalená za stáročia zástupmi neznámych. Tlmočí zákony, objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach. Nerozumel som jej hlbokej symbolike. Ale mení to niečo na veci? Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých. Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život. Pripomína múdrosť i nevyspytateľnosť semena.“

Výtvarné poňatie sveta slovenských rozprávok od národného umelca Martina Benku urobilo z tohto titulu klasickú knihu, na ktorej bolo odchovaných niekoľko čitateľských generácií.

Takmer všetky rozprávky, ktoré sú súčasťou prvého zväzku edície, predstavujú zo žánrového hľadiska čarovné rozprávky. Iba Dvaja šibali a Či sa hneváte? patria do skupiny tzv. humoristických rozprávaní; rozprávku O kocúrikovi, ktorej látka je známa z grimmovskej rozprávky Kocúr v čižmách, môžeme vnímať ako prechodovú medzi čarovnou rozprávkou a humoristickým rozprávaním. Všetky tri rozprávky boli pôvodne uverejnené v nárečí, nie spisovným a literárnym jazykom ako ostatné.

Objednajte si Slovenské prostonárodné rozprávky.

Napriek terminologickému babylonu však romantici pod všetkými týmito názvami rozumeli spravidla to, čo dnes nazývame čarovnou rozprávkou. Teda vymyslený príbeh, v ktorom po splnení náročných úloh a prekonaní prekážok, často s pomocou nadprirodzených bytostí a čarovných pomocníkov, dobro zvíťazí a zlo, zosobňované hlavne fantastickými bytosťami, je potrestané. Povesti sú tiež vymyslené príbehy a často v nich vystupujú rovnaké čarovné bytosti a pomocníci, no na rozdiel od rozprávok sú to príbehy, ktoré sa viažu k nejakej konkrétnej lokalite, osobe či predmetu. Trenčianska „studňa lásky“, o ktorej sa rozpráva krásna povesť, naozaj existuje, aj najznámejší hrdina slovenských povestí a symbol spravodlivosti, Jánošík, skutočne žil.

Milan Buno, 19.11.2016