Otroctvo v žilách. Príbeh ženy, ktorá podľahla alkoholizmu

Dej sa odvíja od deväťdesiatych rokov minulého storočia po súčasnosť, no neplynie chronologicky. Autorka skáče v čase a vracia sa vždy k tým miestam a udalostiam, ktoré jej práve prídu na myseľ. Dokáže ich opísať s nečakanou hĺbkou aj s nadhľadom, inokedy zasa čitateľ nadobudne pocit, že si realitu upravuje, prispôsobuje, aby bola menej bolestná.

Približuje svoje detstvo, štúdium, komplikované vzťahy, pitie, liečenie, opakované zlyhania, ale aj aktivity, ktorými pomáhala ľuďom s podobným osudom vo svojom okolí. Hlavný text dopĺňa autorkin pohľad po rokoch aj doslov, v ktorom jej dcéra spomína na detstvo plné všadeprítomnej témy alkoholu.

Cesta na Prednú Horu bola ťažká a zložitá. Bol koniec augusta a ešte stále relatívne teplo. Ja som si však do kufra zabalila aj vestu zo zajačej kožušiny, vedela som, že kým sa vrátim, bude zima. Stopom som prišla do Červenej Skaly a nemala som prípoj autobusom do liečebne. Bála som sa ísť v noci horou. Na stanici som si ešte dala s dákou partiou pivo a jedno som si kúpila ako rezervu s tým, že prečkám do rána na železničnej stanici a budem pokračovať v ceste...

Vďaka otvorenosti je príbeh Otroctvo v žilách autentický a môže nielen sprostredkovať prežívanie človeka so závislosťou, ale aj pôsobiť ako memento pre tých, ktorí sa možno z bezmocnosti, možno z nevedomosti, možno dobrovoľne ocitajú na hrane.

Kniha chce poskytnúť nádej na riešenie podobných problémov a vystúpenie z bludného kruhu života ženám, deťom a závislým od akejkoľvek drogy, na nájdenie vlastnej identity, mobilizáciu síl s pomocou odborníkov a zabránenie dezintegrácii svojej osobnosti.

Abstinencia je celoživotná nekompromisná práca na sebe, ktorá prináša mnoho šťastných skutočností v živote abstinujúceho a vracia šťastie do očí vlastných detí a najbližších.

„Táto výpoveď je o všetkých mojich láskach a ľuďoch, ktorých som milovala a ktorí ma v živote niečím oslovili tak, že aj po rokoch dokážem precítiť situácie a chvenie, nostalgiu, veľkú radosť, smútky, sklamania, v ktorých sa odohrali. O niektorých sú to už nekrológy a až dnes si uvedomujem, o čom všetkom je život, tá mozaika dňa, hodiny, roka, rokov mladosti, zrenia a pomaly už aj jesene života, hriechov a smiechov, boja za svoju identitu, sebarealizáciu, ale aj ťažkých chvíľ, hlavne blízkych, milovaných ľudí. Je v nej však aj obdiv celého človečenstva,“ dodáva autorka.

Emília Háková sa narodila v Sirku v okrese Revúca. Študovala odbor prevádzkový ekonóm na vysokej škole v Nitre. Hrávala volejbal za Slaviu Pedagóg v Nitre, v roku 1972 po vypadnutí z Extraligy jej volejbalová kariéra pokračovala prestupom do banskobystrického klubu ČH – Červená hviezda a neskôr do klubu Smrečina.

Pracovala v banke, neskôr vo svojom odbore na JRD Pokrok v Podlaviciach. V roku 1978 sa vydala a narodili sa jej dve deti, syn Ján a dcéra Karolína. V roku 1986 sa rozviedla a ostala bez zamestnania. Pre komplikácie v rozvodovom konaní sa začala liečiť na psychiatrii v Banskej Bystrici. Pre nespavosť a nedostatok psychických síl začala riešiť problémy pitím piva. Opakovane sa sťahovala, v roku 1988 sa vrátila do Banskej Bystrice. Ako rozvedená s dvoma malými deťmi sa nevedela zamestnať.

V roku 1990 sa začala liečiť na Prednej Hore. Odchod na liečenie považuje za najrozumnejší krok vo svojom živote. Konečne našla samu seba a postavila sa na vlastné nohy.