Oľga Feldeková oslavuje s Minútovými románmi

Spisovateľka a glosátorka Oľga Feldeková oslavuje 28.marca narodeniny a k sviatku si dala aj novú knižku Minútové romány. Opäť v nich dokazuje, že vie vyčariť príbeh zo zážitkov a slov.

Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním.
V 89-tich minirománoch sa predstavuje ako brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román.

V knihe píše napríklad o tom, aká bola vždy v triede najvyššia a spočiatku mala z toho komplexy. Na vysokej to už neprekážalo a stala sa z nej usmievavá, milá dáma. Vedela byť ironická, trafiť do čierneho svojím humorom a vtipne s pointou zaglosobať na počkanie.
Minútové romány sú vlastne krátke mikropoviekdy, ktoré rozveselia, potešia, naladia. Tu je aspoň pár kúskov, na ktoré sa môžete tešiť:

Orava a senná nádcha
O tunelároch
O pôvabe nahluchlosti
O horiacej košeli
O cesnaku a počítačoch
Proti všiam
Slovenka v metre
Fajčenie a poézia
O zabíjačke na Záhorí

„Keď moji priatelia vyslovia slovo Orava, hneď sa obracajú na mňa. Alebo keď sa obracajú na mňa, vzápätí im prichádza na jazyk slovo Orava,“ usmieva sa Oľga Feldeková. „To ma teší. Orava je krásne slovo, ktoré používajú rôzne národy. Napríklad Fíni tak volajú vevericu. Slovenskí jazykovedci nachádzajú jeho pôvod v slove arva, ktorým vraj už starí Kelti pomenúvali bystro tečúcu vodu. No možností je viac. Veď ozvenu toho keltského slova počuť aj v slove riava. A vari nie aj v slove vrava? Rozdiel je len v tom, že vrava vychádza z ľudských úst, zatiaľ čo orava je vrava vody.“

Takto sa v knižke Minútové romány hrá so slovami, vetami, dvojzmyslami a hľadá zmysel aj tam, kde by sme ho nevideli. Ale predovšetkým sú jej príbehy vtipné, milé, láskavé.
Ako napríklad o pohári kofoly. Pri stánku ju čakal manžel Ľubomír Feldek, v ruke pohár kofoly a Oľga sa poteší, že na ňu myslel. Aký gavalier, vezme pohár, dopije polovicu kofoly a poteší sa. Na to jej manžel vraví, že on mal pivo a túto kofolu tam niekto nechal odloženú...

Záver knihy Minútové romány patrí rozhovoru Oľgy Feldekovej so spisovateľom Ľubošom Juríkom, ktorý ju veľmi precízne vyspovedal.

Prečítajte si mikropoviedku z knihy Minútové romány:

OCKO PARAŠUTISTA

            Môj otec pracoval, a teda aj musel bývať v Bratislave. Volal tam bývať aj mamu, prehováral ju už od svadby, aby tam šla bývať s ním, no mama bola učiteľka a ktosi jej narozprával, že v Bratislave sú veľmi zlé deti, takže nechcela o presťahovaní do Bratislavy ani počuť. A tak takmer celý svoj manželský život šťastne žili osve. Otec v Bratislave, mama na Orave. Z Bratislavy domov na Oravu prichádzal otec iba na návštevu. Dva razy pri takej návšteve splodil aj nový život. Teda mňa a môjho mladšieho brata.
            Keď som bola staršia, vedela som si už zapamätať, že v Bratislave otec pracuje ako komerčný právnik. No keď som bola mladšia a keď sa ma kamarátky vypytovali, čo môj ocko v Bratislave robí, musela som si vymýšľať.
            Jeden z najsilnejších zážitkov môjho detstva bol, keď slávnostne spúšťali Oravskú priehradu, vzdialenú od nášho mestečka päť kilometrov. Vtedy som videla prvý raz v živote parašutistický zoskok. Povrávalo sa, že lietadlo priletelo až z Bratislavy. Bola som vtedy presvedčená, že každý, kto žije v Bratislave, môže byť parašutista. Vtedy som kamarátkam povedala, že aj môj ocko je parašutista, ibaže skáče do inej priehrady.
            Uverili mi. A možno to aj bola pravda.        

ODKEDY SÚ KALAMITY?

Nedávno mi priateľka dala hádanku:
            „Ktorí Slováci sú najmenší?“
            A keď som neuhádla, dozvedela som sa odpoveď:
            „Cestári. Pretože keď napadnú dva centimetre snehu, už ich na ceste nevidno.“
            Nuž, neviem, čo na tú hádanku vravia cestári – ale kedysi, keď som bola v detskom veku ja, myslela som si, že najmenší Slováci sme my, deti. A bolo nás na ceste vidieť, nech napadlo snehu hocikoľko.
            Na Orave vtedy sneh v zime padal vo dne v noci. Hovorilo sa tomu „sneží“. Nikdy som nepočula, že by to niekto nazval kalamitou – asi preto, lebo vtedy sa ešte nepoužívalo toľko cudzích slov.
            Keď sme ráno chceli otvoriť okná, aby sme mohli vyvetrať, museli sme najprv sneh zvonka okolo okien odhrabať. Naša mama na vetraní trvala. Tvrdila, že čerstvý vzduch sa rýchlejšie zohreje.
            Mala aj iné zaujímavé nápady. Spomedzi všetkých rozkoší pokladala za najväčšiu rozkoš lyžovačku. Keď sa teplota ustálila na mínus dvadsať, poobliekala ma, pripla mi lyže s papučkovým viazaním a vyhnala ma na kopec za domom, ktorému sme hovorili Pietrž.           Lyžovala som sa so zamrznutými slzami. Slzy mi tiekli z očí asi preto, lebo mama mi zakaždým zabudla dať rukavičky. Možné však je aj to, že som nijaké nemala. Keď som sa vrátila domov (mame sa zdalo, že som bola vonku krátko), hnala som sa k peci ohriať si ruky. Vždy mi pritom zašlo za nechty a kričala som od bolesti na celý dom. Vtedy ma mama vyviedla pred dvere a trela mi ruky snehom. Bolesť prešla a lyžovačka sa na druhý deň zopakovala – aj s novými slzami.
            No napriek slzám to bolo krásne – a zdalo sa mi to normálne. Keď bolo na Orave mínus pätnásť stupňov, potešili sme sa, že sa konečne oteplilo.         
            Odvtedy sa všeličo zmenilo. Nebýva už mínus dvadsať, snehu už nenapadne až po okná a dopočula som sa, že na oravských kopcoch dokonca už vyrábajú umelý sneh. A keď napadne dva centimetre toho normálneho, hovorí sa tomu „snehová kalamita“.

Milan Buno, 28.3.2018
Foto: Ikar, Život