Ohrdnuté srdce dokáže vyliečiť len čistá, úprimná láska

 Ďalší nádherný romantický príbeh, ktorý sa odohráva na stredovekom Slovensku. Ohrdnuté srdce je plné lásky, vášne, ale aj nenávisti a bolesti. Presne také príbehy máme rady od Janky Pronskej.

Pannu Johanku z Liptova, poslednú dedičku pevnosti Hrádok, v útlej mladosti zasnúbili s Radovanom Balašom, zhýralým vnukom mocného uhorského magnáta Donča. Mládenec si to však tesne pred sobášom rozmyslel a mladučkou nevestou pohrdol. Starý otec ho za to vydedil a vyhnal z rodinného sídla na Pustom hrade. Johanka sa odvtedy musela životom pretĺkať sama. Robila, čo mohla, aby dedičstvo udržala, no okrem chudoby musela na svojich útlych pleciach niesť i ďalší, nemenej ťažký kríž v podobe biľagu ohrdnutej nevesty.

Dievčina v sebe celých sedem rokov živila hnev, nenávisť a pocit krivdy, a tak nečudo, že keď jej Radovan v najvyššej núdzi zaklope na bránu, odmieta prijať pravdu, že rytier sa zmenil a svoju mladícku nerozvážnosť hlboko ľutuje. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú po Radovanovom príchode na Hrádok, však pomôžu obom mladým ľuďom pochopiť, že čas mnohé mení a že ľadový pancier okolo Johankinho srdca môže roztopiť iba vzájomný rešpekt, úcta a čistá, úprimná láska.

Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí Jana Pronská:

Ohrdnuté srdce je miestami smutný a boľavý príbeh, potom zasa plný nádeje a lásky. Autorka vás zavedie na slovenské stredoveké hrady, priblíži vtedajší život i atmosféru.

Radovan Balaša je rozmaznaný mladík, ktorému vnútili nevestu, a keď ju odmietne, netuší, čo svojim konaním spôsobí a aké to bude mať následky pre Johanku, pannu z Hrádku, no aj preňho samého. „Hovorí sa, že nenávisť od lásky delí len vlas, no Johanka prežije príliš veľa príkoria, aby ľahko odpustila a navyše, tí, ktorým bolo ukrivdené, sa nechcú vzdať svojej pomsty,“ hovorí autorka.

Hoci nájdeme v príbehu aj smútok, bolesť, ohrdnutie, žiaľ...nemusíte sa báť: žáner "nepustí" J, takže všetko sa napokon šťastne skončí. Hoci cesta k tomu šťastnému koncu bude tentoraz poriadne tŕnistá.

Jana Pronská

Keď sa Jana Pronská rozhodla napísať Zlatníkovu chovanicu, mala už v šuplíku niekoľko dokončených príbehov, ktoré sa za tie roky, odkedy začala tvoriť, poriadne navŕšili, avšak žiaden sa, paradoxne, neodohrával na území Slovenska. Zlom prišiel až po návšteve Ľubovnianskeho hradu, keď si uvedomila, že nielen francúzska, anglická a španielska história je očarujúca, ale aj tá naša. Napadlo jej, že by mohla skúsiť napísať ľúbostný príbeh odohrávajúci sa práve na Ľubovnianskom hrade. Nápad bol zlomový. Rukopis poslala do vydavateľstva a ihneď zaujal ako vydavateľstvo, tak aj čitateľov.

Milan Buno, knižný publicista