bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







O dvoch priateľoch a jednej hore

 „Tento príbeh som začal písať ešte ako dieťa,“ rozpráva spisovateľ Paolo Cognetti. „Je to príbeh, ktorý mi patrí, tak ako mi patria moje spomienky. Keď sa ma pýtajú, o čom je, vždy odpoviem: o dvoch priateľoch a jednej hore. Áno, presne o tom.“
Osem hôr je príbeh o priateľstve medzi dvomi chlapcami, neskôr medzi dvomi úplne odlišnými mužmi – dobrodružná cesta zložená z útekov a pokusov o návrat k ustavičnému hľadaniu cesty k sebapoznaniu.

Pietro je chlapec z mesta, plachý a samotár. Jeho matka pracuje ako zdravotná asistentka v poradni na okraji Milána. Otec je chemik vo fabrike, podozrievavý a nervózny muž, ktorý sa každý večer vracia domov plný hnevu.

Pietrových rodičov spája spoločná vášeň: spoznali sa v horách, zamilovali sa do seba v horách, v horách, na úpätí Troch lavaredských štítov, sa dokonca zobrali. Hory ich navždy spojili aj počas prežitej tragédie a súčasné Miláno ich napĺňa len ľútosťou a nostalgiou.

Keď na úpätí horského masívu Monte Rosa objavia dedinku Grana, cítia, že tu nájdu pokoj pre svoju dušu. Pietro tu trávi všetky letá a práve tu sa aj spriatelí s rovesníkom Brunom. Tak sa začínajú ich roky bádania a objavovania medzi opustenými domami, mlynom a strmými horskými chodníkmi. V tom období Pietro začína chodiť na túry aj so svojím otcom, čo bolo „asi to jediné, čo kedy od neho dostal a čo sa najviac podobalo na vzdelanie“.

Pretože hory sú poznanie, pravý spôsob života, Pietrovo ozajstné dedičstvo – a to ho aj po dlhých rokoch odlúčenia opäť zblíži s Brunom.

Osem hôr vychádza pod vydavateľskou značkou ODEON - crème de la crème súčasnej i klasickej svetovej prózy. Autor Paolo Cognetti získal za tento román prestížnu taliansku cenu Premio Strega a kniha sa stala hneď po vydaní literárnou udalosťou. Okamžite po nej siahli vydavatelia z celého sveta, preložili ju vo viac ako 30 krajinách. „Je to príbeh o otcoch a deťoch, o civilizácii aj o opustenom spôsobe života. O slobode,“ tvrdí Paolo Cognetti.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Osem hôr je príbeh, ktorý vzdáva lásku a úctu horám. Tie sú základom priateľstva v tomto príbehu. Priateľstva dvoch chlapcov plného vzrušujúcich dobrodružstiev, tajomstiev a objavovania. Je to rozprávanie o vzťahoch s rodičmi, o nedorozumeniach a často neľahkom nachádzaní toho druhého...

Paolo Cognetti začal písať ako osemnásťročný. Po skončení štúdií sa venoval nakrúcaniu dokumentárnych filmov so sociálno­‑politickou a literárnou tematikou a literárnej tvorbe. Dnes patrí medzi kritikou najlepšie ohodnotených a čitateľsky naj­obľúbenejších súčasných talianskych spisovateľov.
Z novšej tvorby zaujal knihou Sofia si veste sempre (Sofia chodí stále v čiernom, 2012) a stal sa finalistom literárnej súťaže Strega.
Il ragazzo selvatico (Chlapec z divočiny, 2013) je jeho pozoru­hodným denníkom zo života v horách.
V októbri 2016 mu vyšiel román Osem hôr, za ktorý v roku 2017 získal dve prestížne talianske ocenenia Premio Strega a Strega Giovani.

Začítajte sa do románu Osem hôr:

Môj otec mal svoj vlastný spôsob, ako chodievať na hory. Na hony vzdialený od meditácie, zato však s veľkou dávkou zanovitosti a smelosti. Chodil na výstupy bez dávkovania síl, vždy s niekým alebo niečím súťažil a tam, kde sa mu chodník zdal pridlhý, skrátil si ho krížom cez najväčší sklon. Pri ňom bolo zakázané zastaviť sa, posťažovať sa na hlad alebo únavu či zimu, no zato sa mohla spievať nejaká pekná pesnička, zvlášť cez búrku alebo v hustej hmle. A výskať pri hádzaní sa do snehových previsov.
    Moja matka, ktorá ho poznala od detstva, hovorievala, že nikdy na nikoho nečakal, celý zachvátený pachtením sa za kýmkoľvek, koho videl vyššie, preto bolo potrebné mať dobré nohy, aby človek v jeho očiach obstál, a smiechom dávať najavo, že sa mu podarilo vyhrať. Neskôr začala pred výstupmi uprednostňovať posedenie v záhrade alebo si máčala nohy v potoku, či spoznávala názvy byliniek a kvetov. Aj na končiaroch predovšetkým rada pozorovala ďaleké vrchy, premýšľala nad tými z jej mladosti a spomínala, kedy a s kým tam bola, zatiaľ čo môjho otca sa v tej chvíli zmocnilo akési zvláštne sklamanie a ponáhľal sa domov.
    Myslím si, že to boli protichodné reakcie na rovnakú nostalgiu. Moji rodičia prišli do mesta ako tridsaťroční, opustili roľnícke Benátsko, v ktorom sa narodila moja matka a kde môj otec vyrastal ako vojnová sirota. Ich prvé hory, prvá láska, boli Dolomity. Občas sa o nich zmienili vo svojich rozprávaniach, bol som však príliš malý, aby som pochopil zmysel ich konverzácie, no cítil som, že určité slová znejú prenikavejšie, lebo majú oveľa hlbší význam. Rosengarten, Langkofel, Tofany, Marmolada. Stačilo, aby otec vyslovil jedno z týchto slov, a mame sa rozžiarili oči.
    Boli to miesta, kde sa do seba zamilovali, po nejakom čase som to pochopil aj ja. Ešte ako deti ich tam priviedol jeden kňaz a ten istý kňaz ich aj jedného septembrového dňa na úpätí Troch lavaredských štítov, v kostolíku, ktorý tam stojí, zosobášil. To manželstvo z hôr bolo ustanovujúci mýtus našej rodiny. Protichodne sa k nemu z neznámych dôvodov stavali rodičia mojej matky, a tak ho spečatili v kruhu štyroch známych vo vetruvzdorných bundách namiesto svadobných šiat, na svadobnom lôžku v úkryte Auronzo ako mieste prvej spoločnej noci novomanželov. Na výčnelkoch Cima Grande sa už odrážal sneh. Bola októbrová sobota roku 1972, koniec horolezeckej sezóny toho a mnohých ďalších rokov. Nasledujúci deň naložili do auta kožené čižmy a pumpky, tehotnú mamu a otca s pracovnou zmluvou vo vrecku a odviezli ich do Milána.

    Pokoj nebol cnosťou, na ktorú môj otec kládol dôraz, no v meste by mu poslúžil viac než dosť. Panoráma Milána vyzerala takto: v sedemdesiatych rokoch žili v obytnom dome protiľahlom k rozsiahlej dopravnej tepne, pod ktorej asfaltom, aspoň tak to hovorili, tiekla rieka Olona. Je pravda, že keď pršalo, cestu zaplavilo a ja som si predstavoval rieku, ako tam dolu hučí v tme, nafukuje sa, až kým nevytečie z poklopov, ale aj cesta bola ďalšia rieka, rieka áut, dodávok, motoriek, kamiónov, autobusov, sanitiek, ktorá bola stále plná. Bývali sme na siedmom poschodí: dva rady identických budov, ohradených od cesty, zosilňovali hluk. Niekedy v noci to už môj otec nemohol vydržať, vstal z postele, otvoril dokorán okno, akoby chcel vynadať celému mestu, prikázať mu byť ticho alebo vyliať naň horúcu smolu, minútu nemo pozeral do diaľky, potom si obliekol vetrovku a vyšiel von na prechádzku.
    Z okien sme dobre videli oblohu. Biela uniforma, nezávisle od ročného obdobia, brázdená len letom vtáčikov. Matka sa zdráhala pestovať kvety na balkóniku začmudenom dymom a plesnivom zo storočných dažďov. Zasadila tam rastlinky a medzitým mi rozprávala o augustových viniciach na vidieku, kde vyrastala, alebo o tabakových listoch zavesených na žrdiach v humne, o špargli, ktorá ak mala zostať mäkká a biela, musela byť obratá ešte pred vyklíčením, takže bol potrebný špeciálny zmysel, aby ju človek videl ešte pod zemou.
    Teraz jej tento cit poslúžil v úplne inej sfére. V Benátsku pracovala ako zdravotná sestra, ale v Miláne získala miesto zdravotnej asistentky v Brestovej štvrti, v západnej periférii mesta medzi činžiakmi. Bola to nová kvalifikácia, podobne ako rodinná poradňa, v ktorej pôsobila, ústrednou myšlienkou bolo pomáhať ženám počas tehotenstva a potom dozerať na novorodenca počas prvého roka jeho života – to bola práca mojej matky a mala ju rada. No keď ju z práce niekam vyslali, vyzeralo to ako skutočná misia. Brestov bolo v tých častiach málo: celé názvoslovie štvrte s ulicami ako Jelšová, Jedľová, Smrekovcová či Brezová vyznievalo posmešne medzi dvanásťposchodovými činžiakmi napadnutými skazou akéhokoľvek druhu. Medzi povinnosti mojej matky patrilo skontrolovať prostredie, v ktorom dieťa vyrastalo, a z mnohých návštev bola mimo aj niekoľko dní. V najhoršom prípade musela podať trestné oznámenie na súd pre maloletých. Stálo ju veľa námahy uchýliť sa k tomuto krajnému riešeniu, nehovoriac o spŕške nadávok a hrozieb, no o svojom rozhodnutí nikdy nepochybovala. Nebola jediná, kto tomu veril: sociálne pracovníčky, vychovávateľky a učiteľky spájal hlboký kolektívny cit, čosi ako ženský kolektívny zmysel pre zodpovednosť voči tým deťom.
    Môj otec bol, naopak, samotár. Pracoval ako chemik v jednej fabrike s desiatimi tisíckami robotníkov, nepretržite deprimovanej štrajkmi a výpoveďami, a čokoľvek sa tam vnútri udialo, večer sa odtiaľ vracal plný hnevu. Pri večeri potichu pozeral správy, šibrinkoval príborom vo vzduchu, akoby očakával, že zrazu vypukne ďalšia svetová vojna, a hundral si popod nos nadávky pri správe o každom zavraždenom, o každej vládnej kríze, o každom zvýšení cien ropy, o každej bombe, ktorú odpálili neznámi páchatelia. S tými pár kolegami, ktorých k nám pozval, sa takmer vždy rozprával o politike a vždy sa to skončilo hádkou. Pri komunistoch bol antikomunista, pri katolíkoch radikál a ako voľnomyšlienkar sa bavil s hocikým, kto ho zamýšľal zaradiť k cirkvi, k nejakému straníckemu združeniu; no boli to časy neustáleho vnútroštátneho napätia a brannej povinnosti sa nik nevyhýbal, preto nás onedlho otcovi kolegovia prestali navštevovať. On však naďalej chodil do fabriky, akoby mal ísť každé ráno kopať kanály. A keď v noci nespával, silno búšil do vankúša, do uší si dával štuple, užíval lieky proti bolesti hlavy či vybuchoval do nebezpečných návalov hnevu, vtedy vstúpila do deja matka, ktorá sa v rámci partnerských povinností podujala upokojiť ho, uchlácholiť vlny zápasu medzi mojím otcom a svetom.

    Doma sa ešte rozprávali benátskym nárečím. V mojich ušiach to znelo ako nejaký tajný jazyk medzi nimi dvoma, ozvena nejakého predošlého a záhadného života. Zvyšok minulosti, podobne ako tri fotky, ktoré moja matka vystavila na stolíku vo vstupnej hale. Často som sa pri nich zastavil a pozeral sa na ne: na prvej boli jej rodičia v Benátkach počas ich jedinej cesty, ktorú v živote podnikli, darček od starého otca pre starkú pri príležitosti striebornej svadby. Na druhej pózovala celá rodina počas vinobrania: starí rodičia sedeli uprostred skupiny, pri nich stáli tri dievčatá a jeden chlapec a v pozadí pri stodole bolo vidieť koše s hroznom. Na tretej stál jediný mužský potomok, môj strýko, s mojím otcom pri kríži na vrchole, so stočeným lanom na chrbte, v horolezeckom prestrojení. Zomrel mladý, a preto mám jeho meno, hoci ja som bol v rodinnom slovníku Pietro a on Piero. Nepoznal som však ani jedného z tých ľudí. Nikdy som u nich nebol na návšteve ani oni nechodievali do Milána. Niekedy mama išla za nimi v sobotu ráno vlakom a vracala sa v nedeľu smutnejšia, ako keď odchádzala, potom ju smútok prešiel a život pokračoval ďalej. Čakalo ju veľa práce, ako aj ľudí, o ktorých sa bolo treba starať, takže o melanchóliu nemala núdzu.
    Minulosť však vychádzala na povrch práve vtedy, keď to človek najmenej očakával. V aute, počas dlhej cesty do mojej školy, matkinej poradne a otcovej fabriky, si niekedy ráno pospevovala starú pesničku. Spustila prvú strofu v zápche a po chvíli sa k nej pripojil otec. Odohrávali sa v horách počas prvej svetovej vojny: La Tradotta, La Valsugana, Il testamento del capitano. Príbehy, ktoré som už poznal aj ja: na front ich odišlo dvadsaťsedem, no domov sa vrátilo len päť. Tam dolu pri Piave zostal kríž pre matku, ktorá by sa ho skôr či neskôr vybrala hľadať. Nejaká milenka v diaľke čakala, vzdychala, potom ju omrzelo čakať a vydala sa za iného, ten, čo umieral, jej venoval bozk a pre seba si želal kvetinu. V týchto piesňach boli slová z nárečia, tak som pochopil, že moji rodičia si ich priniesli so sebou z predchádzajúceho života, ale tušil som aj niečo odlišné a zvláštne, a to, že tie piesne, neviem v akom zmysle, rozprávali o nich dvoch. Doslova o nich dvoch, prezrádzali to ich dojaté hlasy.
    Potom počas zopár veterných dní, na jeseň alebo na jar, bolo vzadu za širokými ulicami Milána vidieť hory. Objavili sa úplne znenazdania za jednou zákrutou, nad jedným nadjazdom, a oči mojich rodičov, hoci jeden druhému nič nenaznačili, sa tam ihneď rozbehli. Končiare boli biele, obloha nezvyčajne modrá, malý zázrak. U nás dolu stáli lomoziace fabriky, preľudnené sociálne byty, nepokoje na námestiach, týrané deti, mladé tehotné dievčatá, tam hore sa skvel sneh. Mama sa vtedy pýtala, aké to boli hory, a otec sa poobzeral dokola, potreboval sa zorientovať v mestskej spleti ulíc. Tým smerom je bulvár Monza, bulvár Zara? Tak to je La Grigna, odvetil po krátkej odmlke. Áno, myslím, že to je presne ona. Ten príbeh si dobre pamätám: Grigna bola krásna a krutá bojovníčka, výstrelmi šípov zabíjala rytierov, ktorí jej prišli vyznať lásku. Boh ju za to potrestal tak, že ju premenil na horu. A teraz stála na našom čelnom skle, obdivovaná nami tromi, každý potichu premýšľal nad niečím iným. Potom naskočila na semafore zelená, chodec rýchlo dobehol, niekto vzadu zatrúbil, môj otec ho poslal tam, kde chrbát stráca slušné pomenovanie, a nahnevane zaradil rýchlosť, uháňajúc preč od toho milého momentu.
    
    Prišiel koniec sedemdesiatych rokov a oni dvaja si opäť obuli na nohy čižmy a opustili spustošené Miláno. Nezamierili na východ, odkiaľ prišli, ale na západ, akoby pokračovali v úteku: smerom k Ossole, Valsesii, Val DʼAoste, najvyšším a najdrsnejším kopcom. Mama mi potom rozprávala, že vtedy ju prvýkrát zachvátil nečakaný pocit skľúčenosti. Vzhľadom na jemné profily Benátska a Tridentska sa jej tie západné údolia zdali stiesnené, tmavé, uzavreté ako rokliny; bralo bolo vlhké a čierne, všade samé bystriny a kaskády. Koľko vody, pomyslela si. Tu musí veľmi veľa pršať. Nevšimla si, že všetka tá voda pochádza z jedného výnimočného prameňa, ani že s otcom smerovali proti prúdu. Vyšli hore údolím, až kým neboli dosť vysoko, aby na nich dočiahli slnečné lúče: zrazu sa krajina pred nimi otvorila a uvideli Monte Rosu. Ponad letné pasienky sa vznášal polárny svet, večná zima. Matku to vyľakalo. Otec, naopak, tvrdil, že to bolo ako objaviť ďalší nečakaný rozmer, prísť z hôr ľudí a ocitnúť sa v horách gigantov. A prirodzene sa do nej zamiloval na prvý pohľad.
    Nepamätám si presné miesto z toho dňa. Možno to bola Macugnana, Alagna, Gressoney, možno Ayas. Každý rok sme sa premiestňovali, nasledujúc nepokojný kočovný spôsob života môjho otca, stále okolo hory, do ktorej sa zamiloval. Skôr než na údolia si spomínam na naše príbytky, ak ich tak možno nazvať: prenajímali sme si bungalov v kempe alebo jednu izbu v nejakom miestnom penzióne a ostali sme tam dva týždne. Nikdy nebolo dosť času na užitie si tých priateľských miest ani obľúbenie si niečoho, ale také čosi môjho otca nezaujímalo a ani si to nevšímal. Len čo sme niekam prišli, prezliekol sa, vybral z tašky kockovanú košeľu, menčestrové nohavice, vlnený sveter, vo svojich starých šatách opäť vyzeral ako iný muž. Krátku dovolenku trávil tak, že chodil na túry, vyrážal veľmi skoro a nevracal sa večer, ale na ďalší deň, celý zaprášený, spálený od slnka, unavený a šťastný. Pri večeri nám rozprával o kamzíkoch a kozorožcoch, o nociach pri táborisku, o oblohe plnej hviezd, o snehu, ktorý hore padal aj v auguste, a keď bol vskutku spokojný, tak to zakončil slovami: Naozaj by som vás tam chcel mať pri sebe.
    Problém bol v tom, že moja matka odmietala ísť na ľadovec. Mala z toho iracionálny a permanentný strach, hovorievala, že pre ňu sa hory končili pri troch tisíckach metrov, vo výške jej Dolomitov. V trojtisícovej výške mala radšej dvojtisícovú – pastviny, bystriny, lesy – a veľmi milovala aj tisícmetrové hory, život tých drevených a kamenných obrov. Keď otec býval preč, rada so mnou chodievala von na prechádzku, na kávičku na námestie, čítala mi posediačky knihu na lúke a trochu si poklebetila s každým, kto išiel okolo. Naším ustavičným sťahovaním trpela. Túžila po svojom vlastnom dome a po dedine, kam by sa mohla vracať, a často sa na to otca vypytovala. Ten tvrdil, že nebolo peňazí na zaplatenie ďalšieho nájmu okrem toho v Miláne, no napokon s ním vyjednala sumu, ktorá ju uspokojila, a on jej prisľúbil, že niečo pohľadá.
    Večer, keď už boli odpratané zvyšky večere, otec rozložil na stole zemepisnú mapu a začal študovať trasu nasledujúceho dňa. Mal pri nej sivú knižočku Talianskeho horolezeckého klubu a pol pohára grappy, ktorej si sem-tam usŕkal. Matka si vtedy užívala svoju časť slobody, a to tak, že sedela v kresle alebo na posteli a ponorila sa do nejakého románu, na hodinku alebo dve sa stratila v knihe, akoby bola niekde úplne inde. Vtedy som vyliezol otcovi na kolená, aby som videl, čo robí. Zdal sa mi veselý a zhovorčivý, úplný opak otca z mesta, na ktorého som bol zvyknutý. Bol spokojný, že mi môže ukázať mapu a naučiť ma, ako sa číta. Toto je horský potok, vysvetľoval mi, toto jazierko a toto tu skupinka horských chát. Tu podľa farby dokážeš rozlíšiť les, alpskú lúčinu, sutinu, ľadovec. Tieto nerovné čiary označujú nadmorskú výšku: čím sú hustejšie, tým je kopec strmší, až sa už po ňom nedá stúpať hore. Tu, kde ich je pomenej, je svah miernejší a prechádzajú tade chodníky, vidíš? Tieto body označené nadmorskou výškou označujú vrcholy. A práve na vrcholy ideme. Zídeme z nich, len keď dorazíme na miesto, odkiaľ sa už nedá pokračovať nahor. Rozumieš?
    Nie, nemohol som rozumieť. Musel som to vidieť, ten svet, čo v ňom vyvolával toľko radosti. Po nejakých rokoch, keď sme tam začali chodiť spolu, otec hovorieval, že si úplne presne pamätá, ako sa prejavilo moje nadanie. V jedno ráno, keď mama ešte spala, bol akurát na odchode a zaväzoval si šnúrky, keď som sa pred ním zjavil ja – oblečený a pripravený nasledovať ho. Musel som sa prezliecť v posteli. V tme som ho naľakal, akoby som bol oveľa väčší na svojich šesť či sedem rokov, už som bol tým, čím som sa stal potom, v jeho rozprávaní, predtucha dospelého dieťaťa, vidina budúcnosti.

 

Milan Buno, 19.9.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.