Niektoré tajomstvá nikdy nevyslovujte!

Megan je hlavnou hrdinkou novinky Nevypovedané od Abbie Rushtonovej. Je to romantický príbeh s kriminálnymi prvkami, ktorý má rýchly spád a výbornú zápletku. Tá čitateľa udrží v napätí do samého konca. Autorka sa v príbehu citlivo dotýka aj témy sexuality.

Ale späť k Megan.
Keď do školy nastúpi nová spolužiačka Jasmine, všeličo sa zmení. Jasmine je veselá, krásna a nesmierne utáraná dievčina.
Megan si to nevie vysvetliť, ale život jej odrazu pripadá krajší a zaujímavejší. Rada by zasa rozprávala a zdá sa, že Jasmine je ten správny dôvod, prečo začať.
No čo ak nájde svoj hlas a zároveň stratí všetko ostatné?

Vypočujte si úryvok z knihy
v podaní herečky Zuzany Jurigovej Kaprálikovej:

„Keď ju raz začnete čítať, nedokážete ju odložiť.
A pravdepodobne to nepôjde bez vyronenia sĺz.“
Sugarscape Book of the Month

Autorka knihy Nevypovedané Abbie Rushtonová získala diplom z anglickej literatúry a kreatívneho písania. Pracuje ako editorka v poprednom vydavateľstve náučnej literatúry. Počas štúdia pracovala v kníhkupectve, kde v sebe objavila lásku ku knihám pre deti a mládež. V roku 2010 sa stala víťazkou spisovateľskej súťaže Neobjavené hlasy organizovanej Spoločnosťou spisovateľov a ilustrátorov detských kníh.

Objednajte si novinku Nevypovedané.

„Milujem príbeh Nevypovedané,“vyznáva sa autorka kníh pre mladých Helen Grantová. „Je to strhujúci thriller o nebezpečnom tajomstve a o vine. Súcitné stvárnenie niekoho, kto cíti prístup k láske, ktorá bola nečakaná. Megan je úžasná – hrdinka, zahnaná do sveta ticha kvôli minulosti, ktorá dokáže odpustiť každému, no sebe nie.“

Začítajte sa do novinky Nevypovedané:

Prvá kapitola

Pes sa topí. Oči podliate krvou má vytreštené, uši prilepené k hlave. Vbehnem do blata pri brehu a natiahnem sa za ním. Nenechám ťa tu zomrieť.

            Pokúša sa vytiahnuť, ale smotanovú srsť má nasiaknutú vodou, jej váha ho ťahá ku dnu. Hovorí sa, že labradory sú dobrí plavci, ale tento je starý, sotva sa mu darí udržať sa nad hladinou. Hlava mu mizne pod vodou. Odrátavam jeden nádych. Nevynára sa. Druhý. No tak! Tretí. Vypláva na povrch, po tvári mu steká voda, kašle, snaží sa nadýchnuť.

            Pohľady sa nám stretnú. Pes zo seba vydá pomalý zvuk, znie to ako smrknutie – celkom inak než pred chvíľou, keď sa lesom nieslo jeho hlasné brechanie. Vycítila som z neho strach, preto som rýchlo zišla z chodníka, predrala sa cez ostružiny a husté krovie, aby som zistila, kde je.

            Vystriem k nemu ruku, privolávam ho k sebe. Pes sa znova pokúša plávať. Predné laby zatína do blatistého brehu, zadnými prudko kope. Nakloním sa dopredu, chladné bahno sa mi šmýka pod nohami, jeho zápach ma škriabe v krku. Takmer sa mu dotknem ňufáka, ale nemám ho za čo zachytiť. Stačilo by niekoľko centimetrov a dočiahnem mu na obojok. Hrozí však, že spadnem do vody za ním. Fúzikmi ma šteklí po ruke, v dlani cítim jeho horúci dych. Som tak blízko! Svaly ma bolia, kričia, trasú sa.

            Ešte kúsok. Dokážeš to!

            Pazúrmi naprázdno zahrabne do blata, zvezie sa späť do vody a zaskučí tak zúfalo, až mi zovrie žalúdok. Nie. Nevzdávaj sa. Prosím!

            Posadím sa na päty, rýchlo sa obzriem za seba. Pred výhľadom z chodníka nás zakrýva hustý porast. Naťahujem uši, nádejam sa, že začujem kroky. Nič. Len mrmlanie vetra čeriaceho koruny stromov a nemotorné psie laby plieskajúce o vodnú hladinu. Mám ísť po pomoc? Neviem, čo mám robiť!

            Znenazdajky začujem mužský hlas. Hlboký, trochu ustarostený. „Jasper!“ volá. „Jasper!“

            Pes zvrtne hlavu, otvorí papuľu, aby zabrechal, namiesto toho prehltne poriadnu dávku vody.

            Hlas prichádza z diaľky. Mohla by som ho ísť hľadať, ale nechcem nechať Jaspera samého.

            Tu, pomyslím si. Sme tu.

            Myšlienky nestačia. Potrebujem slová. Hromadia sa mi v mysli a derú sa hrdlom ako väzni, čo sa usilujú dostať na slobodu.

            „Jasper! Jasper!“ Muž má očividne strach.

            Moje slová sa valia von, cestou o seba zakopávajú.

            Mužov strach sa mení na hnev. „Jasper, okamžite k nohe!“

            Dokážem to.

            Mysľou mi ako ostrá bodavá bolesť prenikne hlas. Nechcem ho počúvať, ale je taký silný, že preráža všetko naokolo.

            Nedokážeš to, Megan. Naozaj to nedokážeš.

            A potom, akoby nič, všetky slová zmiznú.

            Z hrdla sa mi derie výkrik nefalšovanej frustrácie. Som beznádejný prípad. Poľutovaniahodný.

            „Jasper!“

            Jasper, poháňaný hlasom svojho pána, sa pripravuje na posledný pokus o záchranu. V okamihu som na bruchu, naťahujem k nemu ruky. Dobrý chlapec! Múdry psík.

            S obrovským úsilím sa vymrští z vody, telo má takmer v polovici brehu. Obkrútim mu prsty okolo obojka a potiahnem. Takmer vykríknem, poriadne mnou šklbne. Niekoľko sekúnd sa moje telo kĺže bahnom ako v spomalenom filme, až kým sa nohou nezakvačím o kameň. Cítim vibrovanie v ramene, do členka mi vystrelí bolesť, ale dôležité je, že sme sa zastavili. Prsty nevládzu, uvoľňujem zovretie. Nie! Zvieram ich z celej sily, ale príšerne sa mi trasú. Stratím ho! Už ho neudržím!

            Akýmsi zázrakom sa Jasperovi podarí vyvrhnúť nahor a prevrátiť ma na chrbát. Premočený pes sa mi celou váhou zvalí na hruď, vyrazí mi dych. Ležím v smradľavom blate, mokrý pes natiahnutý cezo mňa. Usmievam sa, zároveň lapám dych a po lícach mi stekajú slzy.

            Jasper sa zo mňa zgúľa, otrasie sa, pokryje ma kvapkami špinavej vody. Potom sa zvalí na zem, ťažko dýcha. Zadíva sa na mňa, šklbne chvostom: naznačuje radosť. Poškrabkám ho po uchu. Zaborí ňufák do mojej dlane, oblizne mi ruku.

            „Jasper!“ Muž tackavo vbehne na čistinku, hlas má zachrípnutý. Skloním hlavu, mokré vlasy mi zakrývajú tvár.

            „Kristepane, Jasper!“ Kľakne si na trávu, rukami strapatí Jasperovu vlhkú srsť. „Nič ti nie je?“

            Nie som si istá, či hovorí so mnou alebo so psom, ale je jasné, že ani jeden z nás mu neodpovie.

            „Čo sa stalo?“

            Prinútim sa zdvihnúť hlavu. Možno by som sa naňho mohla usmiať, lenže telo mám ako v okovách. Civiem naňho pomedzi premočené pramene vlasov.

            „Nevedel sa dostať z vody?“

            Mlčím.

            „Neublížim ti.“

            Hovorí vľúdnym tónom, ani ten však nedokáže prinútiť môj hlas, aby sa prejavil.

            „Nemusíš sa ničoho báť.“

            Ani ho neprekvapuje, že nerozprávam. Akoby to chápal. Hlúposť. Ako by mohol?

            „Povieš mi, čo sa stalo?“

            Nie.

            „Nepočula si, že naňho volám?“

            Iní ľudia by sa hnevali, on je len zvedavý.

            „Je ti niečo?“

            Chcem mu odpovedať. Pôsobí milo. Áno, vytisnem to slovo zo seba ako sotva znateľný plamienok. No je tam, zanecháva mi trpkú, zadymenú chuť na jazyku. Porazenecky prikývnem. Určite si myslí, že mi šibe.

            Muž si povzdychne, ale nemieni sa tak ľahko vzdať. „Mám niekoho zavolať?

            Pokrútim hlavou.

            Ľahko ma chytí za plece. Stŕpnem, ale neodtiahnem sa.

            „V aute mám nejaké uteráky. Ak chceš, môžeš ísť so mnou a trochu sa vysušiť.“

            Ticho. Zavrtím hlavou. Nie.

            Ďakujem, dodám.

            „Tak fajn... nemal by som ťa tu nechávať samu, ale musím Jaspera odviezť domov.“

            Vykuknem spoza záclony vlasov. Jasper sa celý trasie.

            „Pomohla si mu, ak sa nemýlim. Ďakujem ti.“

            Chcem odpovedať. Chcem sa mu poďakovať za to, že ma nenúti rozprávať, za to, že ma nezasypáva otázkami, ktoré sa mu celkom iste tlačia na jazyk, no muž medzitým zmizne v poraste.

            Mysľou sa mi preháňa jediné slovo. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa.

Druhá kapitola

Dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri... S rukou na kľučke stojím pri dverách. Hodiny v hale ukrajujú sekundy... dvadsaťšesť, dvadsaťsedem, dvadsaťosem. Na schodoch za mojím chrbtom zaklepocú mamine podpätky. Cítim závan kokosovej vône vlasového kondicionéra. Nemusím sa otočiť, aby som vedela, že sa tvári trochu pobavene a zároveň trochu podráždene.

            Tridsaťštyri, tridsaťpäť, tridsaťšesť. Len čo hodiny ukážu osem hodín sedem minút a štyridsaťosem sekúnd, stisnem kľučku a náhlim sa z domu.

            „Ahoj, Megan!“ zakričí za mnou mama.

            Na okamih sa zastavím. Predstavujem si, ako jej odpovedám na pozdrav, ako mama prekvapene nadvihne obočie, usmeje sa a so slzami v očiach ma silno objíme.

            Obliznem si pery, otvorím ústa.

            Nie!

            Zuby mi cvaknú naprázdno. Zamávam jej. Mama odkýva, nebadane sa strasie a zatvorí dvere. Svieti slnko, ale je jar, a tak je vzduch stále trochu mrazivý. Vietor uchytil prázdnu plechovku od piva. Teraz rachoce po ulici, zastaví sa pri prázdnom vrecku od bravčových škvariek, ktorý nám už niekoľko dní poletuje okolo domu.

            Kráčam rýchlo, hlava zvesená, nádejam sa, že nestretnem nikoho zo susedov. V štvrti Scrater´s Close žijem od narodenia, celých pätnásť rokov. Nepochybne je to najväčší zapadákov v celom New Foreste.

            Na autobusovú zastávku nechcem doraziť pred osem dvadsaťjeden, preto sa uprostred mestečka chvíľu zdržím. V Brookby však niet veľmi kam ísť, je tam jedna kaviareň, niekoľko výčapov, pošta, malé potraviny a hromada jagavých obchodíkov pre turistov, prepchaných spirituálnymi vecičkami, ako sú kryštály, kadidlá, modely drakov či bábky čarodejníc.

            Pri vojnovom pamätníku postáva skupinka detí, takmer všetky majú na sebe škaredú karmínovočervenú školskú uniformu s logom Barcham Greenu. Zadívam sa na cestu. Po autobuse ani chýru. Dopekla! Vlečiem sa k nim, žalúdok sa mi skrúca od nervozity.

            Skončili sa veľkonočné prázdniny, atmosféra je nabitá vzrušením. Lindsay s Grace klebetia o Lindsainom bývalom frajerovi, Josh si uťahuje z Callumových „teplošských“ tenisiek, Sadie sa vystatuje luxusným ružovým mobilom. „Kúpil mi ho otčim,“ oznamuje okoliu a pohadzuje vlasmi farby obilia.

            Niečo sa deje. Predvádzajú sa viac než zvyčajne. Prešľapujú v kruhu, džavocú a škrekocú ako čajky zápasiace o odhodený hranolček. To môže znamenať len jedno: nový študent. Pohľadom prechádzam po spolužiakoch a letmo zachytím čierne kučery pripomínajúce pružinky, náušnice v tvare pávích pierok a pokožku hnedú ako frapučíno.

            „Si úžasne opálená. Ach, ako ti závidím!“

            „Ako je možné, že si prestúpila tesne pred skúškami?“

            „Do ktorého ročníka nastupuješ? Chceš sedieť vedľa mňa v autobuse?“

            Som zvedavá, kto vyhrá. Zrejme Sadie. Vždy dostane, čo chce. Posuniem sa bližšie, chcem sa lepšie prizrieť. Ak by sa nejakým zázrakom stalo, že sa Sadie nepodarí uchmatnúť to nové dievča do svojich pazúrov, predstavujem si, s kým by sa mohlo kamarátiť. Máme tu atraktívnu, ale uzavretú skupinku, nudnú a priemernú väčšinu a napokon partiu nadpriemerne inteligentných čudákov.

            Nepatrím nikam. Preto postávam na okraji kruhu – ako osamelé vrabča. Aspoň majú zábavku. Aspoň si ma, našťastie, nevšimli.

            Autobus s rachotom zastane pri chodníku. Sadie má pri nastupovaní prednosť. Všetci to vedia, preto každý zaradí spiatočku. Sadie vykročí, v tesnej sukni prepína nohy dlhé ako špáradlá, na tvári má víťazoslávny úsmev a ruku strčenú pod pazuchou nového dievčaťa. Jej nová najlepšia kamoška má tú česť nastúpiť ako prvá. Zdvihnem pohľad a uvidím dve velikánske, nádherné oči orieškovohnedej farby, ktoré sa vzápätí stratia v útrobách autobusu.

            Sadie položí ruku na zábradlie. Och, vďaka ti, nové dievča! Aspoň dnes mi dá Sadie pokoj! Svaly sa mi uvoľnia, akoby som sa ponorila do horúceho kúpeľa. Mýlim sa. Pravdaže sa mýlim. Sadie sa zastaví, kašle na to, že všetci za ňou čakajú, a cez plece na mňa uprie zrak. Perami klzkými od tmavočerveného rúžu vyformuje jediné slovo: „Príšera.“ Jazykom si pomaly prejde po zuboch, vychutnáva si ma.

            Lindsay na mňa zagáni, naznačuje, aby som sa neopovážila odporovať. Civiem do zeme. V hlave sa mi preháňa milión vecí, ktoré by som Sadie chcela povedať, namiesto toho ma zaleje červeň. Prejdem na koniec radu a v duchu sa pýtam, čo sa stalo s dievčinou, ktorá bola kedysi mojou kamarátkou.

            Dobre viem, ako by na to reagovala Hana: „Ja ti poviem, čo je príšerné: Sadino tmavohnedé obočie a jej tvrdenie, že je prirodzená blondínka.“ Odvrátim sa, aby som skryla úsmev.

            Sadie nastúpi do autobusu. Cestou do zadnej časti, kde sa nachádza biznis trieda, si opovržlivo obzerá plebs v ekonomickej triede. Štve ju, že ešte nemá dosť rokov, aby mohla sedieť na sedadle prvej triedy v zadnom rade, ktorý je určený tým z posledného ročníka..

            Uličkou za ňou kráča Lindsay, vlní okrúhlymi bokmi, okolo prstov si obkrúca natupírované hnedé vlasy. Otočí sa za ňou polovica chlapcov. Má biele tričko, pod ním červenú čipkovanú podprsenku. Rafinované.

            Za nimi plachtí Grace, štíhla a trochu bledá. Kedysi svoje kostnaté telo nenávidela, dnes sa teší z toho, že je považovaná za jedno z najchudších dievčat v ročníku.

            Len čo sa Sadie a jej suita usadia, ostatní sa náhlivo tlačia do autobusu. Čakám vzadu, s pohľadom upretým do zeme sledujem spleť topánok. Dopredu poskočia Callumove „teplošské“ tenisky. Chyba! „Padaj na koniec, homoš,“ zavrčí ktosi a odstrčí ho. Callum sa zatacká, takmer spadne. Postaví sa ku mne, popod nos si zamrmle: „Idioti.“

            Chudák Callum. Chcela by som mu nejako naznačiť, že ho chápem, ale ako? Natiahnem ruku, stisnem mu plece. Po chvíli, tak, že to počujeme len my dvaja, pošepne: „Ďakujem, Megan.“

            Pozriem na autobus. Nové dievča hľadí z okna, rovno na nás. Bleskurýchlo uhnem pohľadom. Prinútim sa vydýchnuť. Vari som zabudla, ako funguje dýchanie?

            Nastúpim posledná. Vnútri je teplo a dusno. Stuchnutý vzduch cítiť zmiešaninou smradľavých nôh, Red Bullu a telesného pachu. Mám chuť vystúpiť, keď si zrazu všimnem Luka, ako sa na mňa usmieva. Sedí na našom mieste blízko šoféra. Necháva si narásť pieskové vlasy, má ich strapaté, padajú mu do tváre. Páči sa mi to. Vkĺznem na sedadlo vedľa neho, rada by som mu úsmev opätovala.

            „Ahoj, Megan. Ako sa máš?“ spýta sa.

            Nepozriem naňho, len pokývnem hlavou.

            Luke rozpráva, akoby sme viedli normálny rozhovor. Opisuje mi súťaž v orientačnom behu, na ktorej sa zúčastnil minulý týždeň. „Boli sme na druhej strane Lyndhurstu. Je tam fakt pekne.“

            Nie, nie je. Je tam nebezpečne.

            Do tých končín New Forestu už nechodievam. Po tom, čo sa stalo, Luke by to mal vedieť.

            Čo sa stalo kvôli tebe.

            Stuhnem. Luke na to nedbá, trkoce ďalej. „Nemôžem uveriť, že po tomto polroku sa všetko skončí.“

Ťažko preglgnem. To ani ja. Teraz na to nechcem ani len pomyslieť.

            Luke ma štuchne a zaškerí sa. „Nevyskúšame v septembri miesta v zadnom rade?“

            Potrasiem hlavou. Luke by mal sedieť v biznis triede. Je múdry, športový talent, dobre vyzerá, napriek tomu každý deň sedí so mnou v časti pre chudákov na sedadlách oblepených starými žuvačkami. Nebude mi prekážať, ak odíde. Viem, že nie som práve najlepšia spoločnosť. Aj keď... priatelíme sa už veľmi dlho. Je medzi nami akési puto, veľa toho o sebe vieme. Veci, ktoré navždy zostanú len medzi nami.

            Za chrbtom mi zašuští vrecúško so zemiakovými lupienkami. Je to Simon, Lukov brat. „Čau, Megan.“ Nakloní sa ku mne, do tváre mi vrazí vôňa syra a cibule. „Videla si tú reláciu? O armáde?“

            Sklopím zrak, zavrtím hlavou, ale nedá sa odbiť. Simon zo seba vyráža slová, ktoré pripomínajú streľbu z guľometu: ra-ta-ta-ta. „Bolo to super! Jeden chlapík prišiel o polovicu tváre! Chápeš, podomácky vyrobená bomba.“

            Luke sa medzitým odvráti, díva sa z okna, pery mu kriví ironický úsmev. Simon rapoce ďalej, je vďačný, že ho počúva niekto, kto ho nemôže zahriaknuť, aby konečne zmĺkol. Práve mi rozpráva o znetvorených tvárach, keď mu okolo ucha preletí papierová guľka a pristane v Lukovom lone. V záhyboch vidieť čísi rukopis. Simon okamžite zabudne na kožné transplantáty a amputované končatiny, natiahne krk, aby videl, čo sa na lístku píše.

            Luke papierik nerozbalí, bez povšimnutia ho pustí na zem, nahnevane zatína sánku. Simon naňho chvíľu civie, potom sa oprie o sedadlo a zasa chrúme čipsy. Luke mlčí, no obaja sa uprene dívame na guľôčku z papiera.

            Po chvíli vzdychnem, zohnem sa, aby som ju zdvihla.

            Luke ma schytí za ruku. „Nie,“ povie.

            Nedokážem odolať. Vymaním sa z jeho zovretia, zdvihnem ju, nenápadne si ju rozložím na kolenách. Aký zvuk vydáva nemé dievča, keď ju...

            Skrčím papier do guľky, akoby som mliaždila slová, ktoré na ňom stoja. Luke si ich však stačí prečítať. Zahreší, zanovito sa zadíva na cestu. Temeno má červené od zlosti.

            Hrabem sa v batohu, vytiahnem zápisník. Kašli na nich, načarbem. Luke skriví kútiky do smutného úsmevu.

            Nemám odvahu obzrieť sa a počastovať hlupákov, čo to napísali, nahnevaným pohľadom. Prečo je také nepochopiteľné, že Luke a ja sme priatelia? Nie som doňho zamilovaná. A on nie je zaľúbený do mňa. Keď s nami chodila moja najlepšia kamarátka Hana, mal oči len pre ňu.

            Autobus vyjde z Brookby, krajinu široko-ďaleko pokrývajú otvorené vresoviská pofŕkané jasnožltými hlodášovými kríkmi a tmavou zeleňou papradia.

            Lúku križuje črieda divokých poníkov. Hrivy im vejú vo vetre, pri behu im spod kopýt fŕkajú hrudy zeme. Dva z nich znenazdajky vybehnú na cestu. Šofér skočí na brzdy, všetkých v autobuse šklbne dopredu. Simona hodí do môjho operadla, dievčina za nami krátko vykríkne.

            Pod oknom prešľapuje poník. Hrdzavú srsť mu zalieva pot, vidím nádherné krivky jeho svalov. Črieda sa pohne, uvoľní cestu. Kone sú také nevyspytateľné, no pohľad na ne povznáša. Hľadím za nimi, kým neodcválajú a nezmiznú v diaľke.

V škole máme novú učiteľku angličtiny pani Austinovú. Hlava sa jej kolíše na dlhokánskom krku ako maskotovi z poisťovne Churchill. Usmejem sa popod nos, keď si ju predstavím, ako leedskym prízvukom hovorí: „Ach, áno.“

            „Vďaka čomu je v tejto scéne Calibanova reč taká presvedčivá?“ spýta sa.

            Nikto neodpovedá. Pani Austinová sa nedá odbiť ľadovým tichom, očami behá po triede. A zastaví sa rovno pri mne. Z nôh mi stúpa horúčava, zalieva mi krk, uši, tvár.

            Prosím, mňa sa nepýtajte.

            Chce vedieť moje meno, listuje v triednej knihe.

            Nechajte ma na pokoji.

            Potrasiem hlavou. Trochu sa predkloním, vlasy mi spadnú do tváre a z oboch strán vytvoria nepreniknuteľný záves. Poznám odpoveď, ale slová sú zamknuté hlboko v mojich útrobách, nedokážem ich dostať na povrch. Spolužiaci ma prevŕtavajú pohľadmi. Zatnem päste.

            Napokon ktosi preruší trýznivé ticho. „Ona nerozpráva, slečna.“ Sadin hlas je presiaknutý samoľúbosťou.

            Nasleduje trápna chvíľa. Niekto jej o mne predsa musel povedať! Pani Austinová si sama odpovie na otázku a rýchlo pokračuje vo výklade.

            Keď vychádzame z triedy, postaví sa mi do cesty Sadie s Lindsay a Grace v pätách, ktoré priam slintajú na jej nohy. Sadie sa nadýchne a teatrálne prednesie: „Nemáš za čo!“ Grace sa poslušne zachichoce.

            Okamžite zapichnem pohľad do zeme, rukami sa objímem okolo pása, v mojom vnútri však kypí hnev. Krava! Ja mám hlas, hoci ho nemôžem používať. Jedného dňa, keď budem zasa rozprávať, poviem ti, čo si o tebe myslím.

            Sadie vystrčí nos dohora a odkráča.

            Vzdychnem si. Jedného dňa, keď budem zasa rozprávať... Ako keby sa to naozaj malo stať. Akoby som chcela riskovať, že pravda vyjde najavo. Nie. Budem mlčať. Nikto lepšie neuchová tajomstvo než nemý človek.

Milan Buno, 2.3.2016