Nevšedný zážitok hlbokých myšlienok a bezohľadných citov...

Hüseyin pracoval tridsať rokov v Nemecku a teraz si konečne plní sen: vlastný byt v Istanbule...

Už keď si po prvý raz prišiel do Istanbulu, Hüseyin, vedel si, že sa sem jedného dňa vrátiš. Vtedy si pricestoval vlakom z dediny a tu v Istanbule si sa na týždeň ubytoval u príbuzných, prv než si sa autobusom a potom vlakom pobral do južného Nemecka, aby si si tam našiel prácu. Postavili ťa do radu k ostatným robotníkom, prekontrolovali vás takmer nahých, nakukli vám aj do spodkov. To bolo na jar v roku 1971.

...no v deň, keď sa nasťahuje, zomiera. Z Nemecka cestuje na pohreb jeho rodina: najstaršia dcéra Sevda, ktorá má úspech v živote, ale priveľmi sa vzdialila rodičom a šťastiu. Syn Hakan, ktorý sa ako na divokom úteku sám pred sebou prebíja každým jedným dňom. Jeho sestra Peri, ktorá sa na univerzite s oduševnením venuje teóriám, sexu a drogám. Najmladší syn Ümit, ktorý ešte býva s rodičmi a podľa dospelých ľudí nesmie byť zaľúbený do toho, do koho je zaľúbený. A Hüseyinova manželka Emine, ktorej bolestné i láskavé spomienky nepoznajú hranice medzi Tureckom a Nemeckom.

Každá z týchto nezabudnuteľných postáv má so sebou batožinu a v nej tajomstvá, želania, traumy. A jednako to, čo spája všetkých členov rodiny Yilmaz, je otázka, kto bol v skutočnosti Hüseyin.

A prečo sme sa museli vysťahovať z dediny?
Lebo v meste bolo bezpečnejšie. Lebo armáda prechádzala dedinami a oslobodzovala obyvateľov spod nadvlády zlodejov. Lenže dedinčania tých zlodejov chránili. Trpeli pod nimi, a napriek tomu boli na ich strane. Môžeš im vytrhnúť nechty, a oni ich beztak nezradia, chápeš? Ľudia zomierajú jeden pre druhého, Emine. Chceš, aby naše deti zomreli?

Autorka rozpráva príbeh z perspektívy jednotlivých členov rodiny.
Džinovia sa odohrávajú koncom deväťdesiatych rokov – v našej súčasnosti, ktorú nemožno pochopiť bez takýchto príbehov. Román Fatmy Aydemir vypĺňa mnoho prázdnych miest v našom rozkolísanom a krehkom svete.

Už niekoľko dní objíma ľudí, ktorým chce dať energiu: mamu, brata, všetky tie tety a sesternice, ktoré v živote nevidela. Ale v podstate sa ona opiera o nich, aby sa udržala na nohách. Každý dotyk je prísľubom života, každý pocit blízkosti znamená o trochu menej smrti. Peri cíti, že postavy z minulosti a ich mámenia opäť prichádzajú, ešte ich nevidí, ešte ich nepočuje, no vie, že nemôžu byť ďaleko...