Najkrajšie slovenské plesá

Sú ich desiatky a sú neskutočne nádherné. V knihe Plesá ich nájdete všetky. Okrem textov aj množstvo súčasných fotografií tatranskej prírody, takže knižka sa snaží byť tak trochu sprievodcom po vodnej kráse Tatier.

Keďže kniha opisuje Tatranské plesá, jednotlivé kapitoly tvoria Západné Tatry, Vysoké Tatry, Belianske Tatry a Nízke Tatry. Samozrejme, že medzi opisovanými plesami nechýbajú najväčšie a zároveň najhlbšie pleso (Veľké Hincovo pleso v Mengusovskej doline), najvyššie položené pleso (Modré pleso v Malej Studenej doline) či najnavštevovanejšie a najznámejšie pleso, ktorým je Štrbské pleso.

Turisticky, teda po značkovaných chodníkoch, je dostupných len malá časť tatranských plies, pretože väčšina z nich leží len v ťažko dostupnom teréne kam sa dostanú len horolezci alebo skialpinisti. Bežný turista ich môže vidieť len z diaľky a niektoré neuvidí vôbec. V knihe však nájde všetky tatranské vodné plochy, ktoré „nesú“ názov pleso.

Objednajte si krásnu knihu Plesá – Prírodné krásy Slovenska.

A čo to je pleso?
Pod pojmom pleso, ktorého ekvivalentom je výraz morské oko, rozumieme jazero vyskytujúce sa vo vysokohorskom prostredí v oblasti, kde pretrvávalo pleistocénne zaľadnenie.
Na území Slovenska ide o oblasť Tatier a čiastočne Nízkych Tatier. Podľa vzniku rozlišujeme plesá karové (vhĺbené jazerá v ľadovcových kotloch), plesá hradené morénovým materiálom (jazerá zahradené ľadovcom nahromadenou horninou – morénou) alebo plesá zmiešaného typu – karové s hradiacou morénou.
Okrem toho sa v Tatrách nachádzajú dve plesá, ktoré nepatria ani do jednej z týchto kategórií. Sú to krasové dve Tiché plesá v Širokej doline, ktoré vznikli prepadnutím stropu jaskyne.

Nie každé pleso či pozostatok plesa prezrádza výrazný kotol, mnohé sú zanesené kamením a viaceré dávnoveké plesá v nižších polohách už zlikvidovala vegetácia. Morény v zalesnenom a prírodou pretvorenom prostredí sa niekedy ani nedajú identifikovať.

„Predieral som sa tými najneschodnejšími tatranskými oblasťami a naďabil som na mokrade, ktoré neniesli žiadne znaky ľadovcového pôvodu,“ rozpráva autor knihy Plesá Milan Lackovič.
„Tatranské plesá som obdivoval od mladosti, ale v zrelom veku sa stali mojou skutočnou „srdcovkou“. Sčasti aj pre myšlienku, že pre staršieho pána budú ľahšie dostupným cieľom. No pomerne rýchlo som prišiel na to, že tomu tak nie je. Mnohé plesá sa nachádzajú vo veľmi exponovanom teréne. S fotoaparátom v ruke som ich hľadal aj na nedostupných miestach. Predieral som sa k nim kosodrevinou, snažil sa ich celé obísť. Fotografoval som ich z hrebeňov štítov, z tatranských vrcholov.
Ako sedemdesiatročný som preto absolvoval aj horolezecký kurz. Pre môjho školiteľa Dušana Zajaca som bol jeho najstarším žiakom (a pravdepodobne ním aj zostanem). Záujem o tieto nádherné drahokamy v lone čarovnej prírody ma doviedli od ich obdivu k serióznejšiemu štúdiu. Tak som sa dostal aj ku geológii a geomorfológii, s ktorými mi veľmi pomohol Ing. Milan Koreň, autor viacerých kníh o Tatrách. Vďaka nemu som pochopil, že geologické súvislosti nemôžem obísť, aj keď mojím prvoradým cieľom bolo spočiatku len spočítať a odfotografovať každú tatranskú vodnú plochu stojatého typu bez ohľadu na to, či ju nazveme pleso, oko, jamník vyplnený vodou, a či len jazierko.“

Milan Buno, 15.1.2016