Nájdite pokoj a slobodu

Toltékovia verili, že život, ako ho vnímame, je len sen. Každý z nás žije vo svojom osobnom sne a sny nás všetkých vytvárajú sen planéty.
Problémy vznikajú, keď zabúdame, že sen je len sen a uveríme, že nad ním nemáme kontrolu. Len čo oslobodíme svoju myseľ, začneme žiť skutočným a plnohodnotným životom a nebudeme sa uchyľovať len do samoty a k meditáciám.
Nech aj vám kniha Umenie sebapoznania čo najlepšie poslúži na ceste k osobnej slobode prostredníctvom sebapoznania.

Don Miguel Ruiz Jr., priamy potomok Toltékov z kmeňa Rytieri orla, je nagual, toltécky majster sebapoznania. Vo svojich knihách nadväzuje na tradície starých Toltékov a odovzdáva rodinnú múdrosť, aby aj druhým pomohol dosiahnuť osobnú slobodu, ale aj telesné a duševné zdravie. Je autorom kníh Päť stupňov pripútanosti a Žiť s plným vedomím.
„Takto žijem a stávam sa poslom pokoja. To je majstrovstvo sebapoznania v praxi a to isté s nádejou ponúkam a želám aj vám,“ tvrdí na záver knihy Umenie sebapoznania Don Miguel Ruiz Jr.

Keď sa ocitnete v spore s druhým človekom a cítite, že sa vás zmocňuje hnev, môžete sa rozhodnúť, čo urobíte alebo poviete. Predtým si však položte otázku: pramení to, čo chcem urobiť alebo povedať, z podmienečnej alebo bezpodmienečnej lásky? Inými slovami, závisí váš postoj k človeku pred vami od toho, či bude súhlasiť s vami alebo s tým, čo chcete urobiť? V takom prípade ste obeťou prispôsobovania a pripútanosti a teraz sa pokúšate prispôsobiť si druhého človeka. Ak však odpovedáte z pozície bezpodmienečnej lásky, prejavíte mu úctu, dokonca aj keď s jeho názorom alebo konaním nesúhlasíte. Vzájomná úcta je kľúčom ku skutočnému mieru v sne planéty. Takáto úcta zároveň každému umožňuje prežívať následky vlastných rozhodnutí a činov.

Objednajte si novinku Umenie sebapoznania.

Začítajte sa do novinky Umenie sebapoznania:

Pokúsim sa vysvetliť proces prispôsobovania na jednoduchom príklade. Predstavte si osem- až deväťročné dieťa, ktorému stará mama k uvarila na obed polievku. Teraz spolu sedia, rozprávajú sa a prežívajú radosť zo spoločného obeda.
Keď dieťa zje z taniera polovicu polievky, cíti, že už má dosť. „Ja už nechcem, stará mama. Už nevládzem.“
„Musíš zjesť všetku polievku, malý môj,“ nalieha stará mama.
Je jedno, či ste rodičom alebo nie, pravdepodobne je jasné, čo chce stará mama dosiahnuť. Jej úmysel je chvályhodný – chce, aby dieťa malo dostatok potravy. Keď dieťa odmieta jesť, snaží sa ho presvedčiť tak, že mu ponúka istú formu odmeny. To je prvý nástroj prispôsobovania.
„Musíš polievku dojesť,“ hovorí mu. „Len tak vyrastieš, budeš veľký a silný ako superman.“
Chlapček trvá na svojom. „Nie, nie som hladný. Nechcem teraz už nič.“
Okrem toho, že dieťa nie je hladné, páči sa mu pocit, že môže niečo odmietnuť, že môže vyjadriť slobodnú vôľu. Tú istú radosť a silu cíti, keď hovorí áno veciam, ktoré chce, a teší ho, že to môže povedať. Takto deti spoznávajú (rovnako sme to robili aj my) silu úmyslu – povedať áno alebo nie.
Stará mama napokon stratí trpezlivosť, a keďže nezaberá cukor, siahne po biči. Podobne ako mnohí starí rodičia a rodičia pred nimi aj ona prestáva rešpektovať voľbu dieťaťa a pridáva trest – v tomto prípade pocit viny a hanby – ďalšie nástroje prispôsobovania.
„Vieš, koľko detí na svete nemá čo jesť? Hladujú. A ty to chceš vyhodiť. Vyhadzovať jedlo je hriech.“
Teraz sa malý človiečik zamyslí. Nechce vyzerať ako sebecké dieťa a už vôbec nie ako hriešnik v očiach starej mamy. S pocitom prehry ustupuje a podriaďuje sa jej vôli.
„No dobre, stará mama, dojem tú polievku.“
Pustí sa do jedenia a neodíde, kým tanier pred ním nie je prázdny. S pocitom lásky a bezpečia potom počuje nežný hlas starej mamy. „Toto je môj malý, dobrý chlapček.“
Chlapec pochopí, že ak sa bude riadiť pravidlami sna, môže dostať odmenu; v tomto prípade je v očiach starej mamy dobrý chlapec, zaslúžil si jej lásku a povzbudenie. Trestom by bolo, keby ho stará mama vnímala ako sebca, hriešnika a zlého chlapca.
Na tomto jednoduchom príklade vidíme, ako prebieha prispôsobovanie. Nikto nepochybuje, že stará mama má najlepšie úmysly; svojho vnúčika ľúbi a chce, aby sa dosýta najedol, no jej metóda má aj negatívne následky, ktoré si neuvedomuje. Vždy keď sa vina a hanba použijú ako nástroje na motivácia na vykonanie nejakej činnosti, poprú dobro, ktoré sa dosiahlo. Tieto negatívne prvky sa napokon nejakým spôsobom opäť vynoria.
V uvedenom príklade si napríklad predstavme, že tento chlapec vyrastie a to, čomu sa v detstve prispôsobil, ho sprevádza aj v dospelosti. Po mnohých rokoch vojde do reštaurácie, kde podávajú veľké porcie. Uprostred večere mu telo začne signalizovať, že zjedol už dosť.
Vedome alebo podvedome vtedy zachytí hlas: Vyhadzovať jedlo je hriech.
Vedome alebo podvedome odpovie: Áno, stará mama. A doje všetko, čo má na tanieri.
Je z neho dobrý chlapec – nekoná v súlade s aktuálnymi potrebami, ale podľa toho, čomu sa prispôsobil. V tej chvíli ide proti sebe, lebo je ďalej, hoci jeho telo sa vzpiera. Sila myšlienky je väčšia ako prirodzená reakcia tela, aby prestal jesť. Prejedanie mu škodí a je to jeden z negatívnych následkov – v tomto prípade – využívania viny a hanby ako nástroja na prispôsobenie. Ďalším dôsledkom je, že vnútorne trpí, lebo prežíva staré pocity viny a hanby a tie ovládajú jeho konanie v prítomnosti.
Napokon si všimnite, že stará mama už pri ňom nie je – nástroje prispôsobovania vzal do vlastných rúk a svoju vôľu podriadil vplyvu druhého človeka. V toltéckej tradícii to nazývame samoprispôsobovanie. Môj otec s obľubou hovorí: „Ľudia sú jediné zvieratá, ktoré si samy viažu opraty.“

Milan Buno, 12.1.2017