Nádherná romanca z viktoriánskeho Anglicka

Daringham Hall kombinuje všetko, čo má mať klasická romanca. Dýcha Anglickom, ukrýva staré rodinné tajomstvo a zaplaví vás množstvom emócií.

Pokojný život na panstve naruší príchod mladého právnika Bena Sterlinga, ktorý si naň robí nárok. Skutočnosť, že majiteľovi panstva Ralphovi akoby z oka vypadol, vyvolá lavínu intríg, domnienok, nekonečných klebiet a falošných dohadov. Lebo on je vraj skutočným dedičom tohto panstva. Prichádza s nenávisťou v srdci, jeho cieľ je raz a navždy sa vysporiadať s minulosťou.

Jeho plány však zmení zverolekárka Kate, do ktorej sa vášnivo zamiluje. Ben zvažuje, či má zmysel žiť iba pre pomstu, alebo je dôležitejšie odpustiť a začať nový život?

Objednajte si novinku Daringham Hall - dedičstvo.

 „Prišiel pán Sterling,“ zahlásil Kirkby, a keď ustúpil Benovi, ktorý vošiel do izby s vážnym výrazom, Kate sa mimovoľne zhlboka nadýchla.

          Ben bol jeden z mála ľudí, ktorí pri Kirkbym nepôsobili ako trpaslíci, ale to nebol dôvod, prečo bol neprehliadnuteľný. Sršala z neho sebaistota, mal rázny krok a prebodával vás oceľovosivým pohľadom. Kate sa jeho pohľadu nedokázala vyhnúť. Neubránila sa, keď sa na ňu zahľadel prvý raz v živote, a aj v tejto chvíli ju telo zradilo. Cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce a celá sa rozochvela.

            Keď sa na seba zahľadeli, zbadala mu na tvári prekvapený výraz. Nečakal, že tu bude a ona si pomyslela, že jej niečo povie. Ben však znova nasadil kamennú masku, pod ktorú nedovolil nikomu nazrieť. Mlčky prešiel k pohovke a kreslám v strede izby a zastal pred nimi. Kate vstala a pritom sa jej takmer podlomili kolená. Ralph tiež vstal.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Judita Bilá:

Kathryn Taylorová jenemecká spisovateľka s anglicky znejúcim pseudonymom, ktorá začala písať už ako dieťa. Keď mala jedenásť, vydali jej prvý príbeh. Od tých čias vedela, že sa chce živiť ako spisovateľka. Profesionálny i súkromný život jej však prichystal veľa prekážok.

Sen sa jej napokon splnil, keď napísala štvordielnu sériu čitateľsky veľmi úspešných moderných romancí odohrávajúcich sa na anglickom vidieku s výstižným názvom Farby lásky (Oslobodená, Odhalená, Stratená, Zvedená).
V prvej časti romantickej trilógie Daringham Hall – Dedičstvo nadväzuje na obľúbený štýl románov z anglického šľachtického prostredia.

Začítajte sa do novinky Daringham Hall – Dedičstvo:

Prológ

V miestnosti panovalo hrobové ticho. Kate čoraz väčšmi znervózňoval tikot vysokých starožitných hodín v kúte. Robustné stojacie hodiny s pozláteným ciferníkom tam stáli od nepamäti, a ak si ich predtým vôbec všimla, spomínala si, že ich monotónny, pravidelný zvuk na ňu vždy pôsobil upokojujúco. Dnes bolo všetko inak. S každým pohybom veľkej ručičky sa totiž blížila chvíľa, ktorá jej naháňala strach.
            „Nemala by som tu byť.“ Znova nahlas vyslovila neodbytnú myšlienku a najradšej by vstala z pohovky a odišla.
            Vrhla neistý pohľad na Ralpha Camdena, ktorý sedel oproti nej v kresle a tak sa zamyslel, že už niekoľko dlhých minút mlčal ako ryba. Zazdalo sa jej, že nepočul, čo povedala, ale napokon zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu.
            Mal okolo päťdesiatky a mohol by jej byť otcom. Pravdupovediac, mala slabú chvíľku, keď si to úprimne želala. Keď bola malá, túžila patriť do rodiny a bývať v Daringham Halle, ktorý sa najväčšmi približoval jej predstave o skutočnom domove. Bola tu vítaným hosťom, nie niekým, koho prítomnosť trpia len zo slušnosti. Preto mala ku Camdenovcom naozaj srdečný vzťah a cítila voči nim hlbokú zaviazanosť. To sa nikdy nezmení.
            Presne tam je pes zakopaný.
            Kate naprázdno prehltla, lebo Ralph stále neodpovedal, len si ju premeriaval pokojným pohľadom.
            Predtým jej na ňom práve toto imponovalo. Vždy sa správal korektne a nikdy ho nič nerozčúlilo. Kate si bola istá, že ho nikdy nepočula nahlas vrieskať a nadávať ako svoju tetu Nancy. Veru, Ralph Camden bol k nej za každých okolností prívetivý. Pre dievčatko, ktorému príbuzní dávali dennodenne najavo, že je pre nich neželanou príťažou, to bol balzam na dušu. Nečudo, že v Katinej fantázii hral Ralph rolu vysnívaného ideálneho otca.
            Lenže Ralph nie je jej otec. To je jasné. A nie je ani hrdina. Pokojným správaním iba zakrýva nedostatok silnej vôle a neschopnosť presadiť vlastné názory. Keby mu tieto vlastnosti nechýbali, nebolo by sa stalo to, čo ich minulý týždeň tak vyviedlo z miery a ohrozilo budúcnosť Daringham Hallu. A keby sa to nebolo stalo, tak by tu nesedela, lebo tu vlastne nemá čo hľadať.
            „Benovi sa nebude páčiť, že som tu,“ ozvala sa a bezmocne pokrčila plecami. „Mňa sa to vlastne vôbec netýka.“ Vari jej nerozumel?
            Ralph si povzdychol a naďalej trval na svojom.
            „Ale, týka sa ťa to, Kate. Týka sa to nás všetkých. A okrem toho...“ zaváhal a po chvíli prehovoril rozochveným hlasom: „Možno tebe sa podarí Bena presvedčiť ľahšie, ako mne.“ Bledou tvárou sa mu mihol nevýrazný úsmev. „Rozumieš si s ním najlepšie spomedzi nás a myslím si, že mu na tebe veľmi záleží.“
            Kate cítila, ako sa jej sťahuje hrdlo a na chvíľu si zaželala, aby to bola pravda. Po tom, čo sa tu nedávno odohralo, to však nebolo veľmi pravdepodobné.
            „Aj ja som si to myslela. Lenže on...“ Jej slová prerušilo zaklopanie na dvere. Na prahu sa zjavil Kirkby. Širokými zhrbenými plecami vypĺňal celý rám dverí a pod čiernym oblekom sa mu črtali bicepsy, ktoré vôbec nepasovali k typickému anglickému komorníkovi. O Kirkbym kolovalo množstvo klebiet, ktoré sa Kate radšej rozhodla ignorovať. Tohto tajomného obra mala úprimne rada a chápala jeho absolútnu oddanosť rodu Camdenovcov. Kate k nim pociťovala to isté.
            „Prišiel pán Sterling,“ zahlásil Kirkby, a keď ustúpil Benovi, ktorý vošiel do izby s vážnym výrazom, Kate sa mimovoľne zhlboka nadýchla.
            Ben bol jeden z mála ľudí, ktorí pri Kirkbym nepôsobili ako trpaslíci, ale to nebol dôvod, prečo bol neprehliadnuteľný. Sršala z neho sebaistota, mal rázny krok a prebodával vás oceľovosivým pohľadom. Kate sa jeho pohľadu nedokázala vyhnúť. Neubránila sa, keď sa na ňu zahľadel prvý raz v živote, a aj v tejto chvíli ju telo zradilo. Cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce a celá sa rozochvela.
            Keď sa na seba zahľadeli, zbadala mu na tvári prekvapený výraz. Nečakal, že tu bude a ona si pomyslela, že jej niečo povie. Ben však znova nasadil kamennú masku, pod ktorú nedovolil nikomu nazrieť. Mlčky prešiel k pohovke a kreslám v strede izby a zastal pred nimi. Kate vstala a pritom sa jej takmer podlomili kolená. Ralph tiež vstal.
            „Ben.“ Povedal to veľmi opatrne, akoby si nebol istý, či vôbec smie vysloviť jeho meno.
            Jeho obavy boli namieste. „Pre vás pán Sterling.“ Benov hlboký hlas síce znel chladne, ale Kate ho poznala tak dobre, že v jeho tóne zacítila potláčanú zúrivosť. „Odteraz ma oslovujte takto.“ Obzeral sa po izbe a ironicky vraštil čelo. Potom sa zahľadel na Ralpha. „Kde je váš brat? Dnes ho tu nepotrebujete ako svojho právnika?“
            „Nie.“ Ralphova tvár prezrádzala obavy. Kate mu to zbadala v očiach, keď sa na ňu pozrel. Obaja vedeli, že Timothyho neprítomnosť predstavuje isté riziko. Bola to však jediná možnosť, ako Bena presvedčiť, aby zmenil názor.
            Kým sa Ralph zo všetkých síl snažil nájsť vhodné slová, Kate si znova uvedomila, že títo dvaja muži sa na seba takmer vôbec nepodobajú. Jediné, čo mali spoločné, bol tmavoplavý odtieň vlasov.
            Ralph zaodŕhal. „Mám... mal by som pre teba návrh. Lepšie povedané, mám k tebe prosbu,“ vyslovil a Kate sa pripravila na najhoršie. Lebo ak Ben jeho návrh odmietne – a to bolo podľa nej viac než pravdepodobné –, ohrozí nielen Daringham Hall, ale všetko, čo je pre ňu v živote dôležité. Potom by ho musela znenávidieť. Nie. Potom by ho naozaj znenávidela.
            A ak návrh prijme?
            Kate sťažka preglgla a ako tak Bena pozorovala, začínalo jej byť jasné, že ak návrh prijme, bude to pre ňu mať ešte oveľa vážnejšie následky.

1

Pred štyrmi týždňami

„Dúfam, že to nemyslíš vážne!“
            Keď Ben začul z hands free telefonátu v prenajatom jaguári v Petrovom hlase zdesenie, uškrnul sa. Vonku práve zúrila letná búrka, husto pršalo a signál bol mizerný. Hlavne, že sa neprerušilo spojenie, lebo Peter telefonoval až z newyorskej kancelárie firmy Sterling & Adams Networks. Určite práve sedel za počítačom. Peter totiž večne vysedával za počítačom. Na to, aby sa dal vylákať spoza monitora, bolo treba vyvinúť takmer nadľudské úsilie. Ben vedel, ako naňho. Predložil mu holé fakty. Petrova reakcia ho neohromila, pretože s ňou rátal.
            „Pete, nedramatizuj, jasné? Bude to trvať dlhšie, než sme predpokladali.“
            „Dočerta! Takto sme to nenaplánovali!“ nadával Peter. „Mal si v Anglicku zostať len tri dni, nie celý týždeň. Už som si myslel, že je po všetkom, a ty si sa rozhodol, že tam zostaneš trčať o deň dlhšie. Zajtra mi asi oznámiš, že sa plánuješ presťahovať na to zachmúrené daždivé súostrovie.“
            „To sa radšej usmažím v pekle,“ odvrkol Ben a vzápätí ho rozčúlilo, že to vôbec vyslovil. Peter nemusí vedieť, ako ho tu všetko vyvádza z miery. Toho však zaujímalo Benovo predošlé vyhlásenie, takže si nevšimol zlostný podtón v jeho hlase.
            „Chápeš, že najneskôr v pondelok popoludní tu musíš byť? Inak budem nútený rokovať so Stanfordom a s jeho ľuďmi bez teba. A to predsa nechceš, však?“
            Ben sa zasmial. „Iba keby sa tomu nedalo vyhnúť.“ Peter je počítačový génius a vďaka jeho programátorskému talentu sa vypracovali z garážovej firmičky na medzinárodne uznávanú softvérovú firmu. S číslami, heslami, grafickými programami a internetovými platformami to vedel dokonale, medziľudské vzťahy mu však veľa nehovorili. Z toho dôvodu sa hneď na začiatku dohodli na prísnej deľbe práce: Ben bude tvárou Sterling Adams Networks a bude reprezentovať firmu na verejnosti, Peter prevezme zodpovednosť za celú technickú stránku. Zároveň však boli rovnocenní partneri, a kým bol Ben v Anglicku, firmu v New Yorku musel reprezentovať Peter. Nebolo to ideálne riešenie, ale iné sa nenašlo. Ben si totiž nebol istý, či sa pozajtra vráti. Všetko závisí od toho, čo sa stane v priebehu najbližších hodín.
            „Ak to nestihnem, pošli tam Siennu. Určite to rada vezme za teba.“
            Peter si odfrkol. „Určite. Len neviem, čo povie Stanford na to, že namiesto nás s ním bude rokovať naša asistentka. Si jediný, pred kým má rešpekt, a ty to veľmi dobre vieš. Keď na tom rokovaní nebudeš, neuzavrieme to s ním.“ Odmlčal sa, akoby očakával, ako ho Ben ubezpečí, že tam v pondelok stopercentne príde. Keďže tak neurobil, Peter si vyčítavo povzdychol: „Ben, ja ťa skutočne nechápem. Tak urputne si sa snažil získať tento kontrakt a teraz, keď ho máme na dosah, ani sa neráčiš dostaviť?“ Neveriacky dodal: „Hádam ti súkromné ťahanice v tom vašom zapadákove nie sú prednejšie. Alebo sa mýlim?“
            Ben vystrúhal grimasu. Peter má pravdu – ak zostane v Anglicku, ohrozí obchod so Stanfordom. Lenže táto záležitosť je dôležitejšia. Najprv ju musí vybaviť.
            „Práveže sú,“ odvetil priateľovi. „Neviem presne, ako dlho mi to potrvá.“
            „Na druhom konci linky sa ozvalo neisté hmkanie. Peter sa však viac nevypytoval a namiesto toho zamrmlal: „Švihni si s tým.“ K tomu pripojil niečo ako pozdrav. Bohvie, čo to bol za pozdrav, no Benovi sa na Petrovi páčilo práve toto. Možno práve vďaka tomu priateľstvo s Američanom, starším o desať rokov, pretrvalo. Peter bral do úvahy fakt, že Ben nie je z tých, ktorí na verejnosti prepierajú súkromie. On bol v tejto veci rovnaký. Teraz mu bol Ben za to vďačný, lebo táto rodinná vec sa týka len jeho...
            Do jaguára sa oprela víchrica a Ben mal čo robiť, aby ho neodfúklo z úzkej vozovky. Keď sa mu podarilo dostať auto pod kontrolu, prekvapene pozrel na nebo. Bolo mu jasné, že búrka naberá na sile. Ťažké, husté mračná zlovestne stmavli, na predné sklo šľahal dážď tak prudko, že stierače nestíhali. Hrmelo a blýskalo sa v čoraz kratších odstupoch. Benovi bolo jasné, že ho zastihla pravá letná hrmavica.
            Zovrel volant pevnejšie. Nepísali v cestovnej príručke, ktorú si kúpil, že Východné Anglicko je najslnečnejšia oblasť Anglicka? Dnešok je asi výnimka, pomyslel si. V podstate mu to takto vyhovuje. Počasie presne vystihuje jeho náladu. V mysli sa mu tiež schyľovalo k poriadnej búrke. Čím bol bližšie k cieľu, tým intenzívnejšie ho ovládal hnev.
            Podľa značiek už nebol ďaleko od cieľa. Do Salter’s Endu sú to dve míle. To je dedina pri panskom sídle, do ktorého sa vybral.
            Je sobota. V Daringham Halle asi práve večerajú. Možno už dostali list od jeho newyorského právnika a práve si lámu hlavu nad tým, aké následky bude mať pre nich celá táto záležitosť. Určite budú o jeho oznámení pochybovať a určite si myslia, že sa z toho zase nejako vyvlečú. Ben sa zlomyseľne uškrnul. Uplynulé dni si všetko do detailov popreveroval a výsledky svojich zistení teraz predloží celej podarenej camdenovskej famílii. Osobne. Pekne zoči-voči.
            Pôvodne plánoval, že s nimi bude komunikovať prostredníctvom právnika. Ben sa im nechcel ukazovať na oči. Víťazstvo si chcel vychutnať z diaľky. Už bol na letisku a chystal sa odletieť do New Yorku, keď si uvedomil, že to nestačí. Zrazu pocítil nutkanie osobne sa stretnúť s Camdenovcami. Chcel im hľadieť do očí vo chvíli, keď sa dozvedia, kto skutočne je a čo sa chystá podniknúť. Nešiel sa prihlásiť na odlet. Namiesto toho zamieril k priehradke, pri ktorej prenajímali autá a vybral si najdrahšie vozidlo, ktoré mali k dispozícii. Nech všetci vidia, s kým majú dočinenia.
            Vmysli sa mu zjavila mamina tvár. V ostatnom čase sa mu to stávalo pomerne často. Videl ju pred sebou, ako leží na posteli, malátna a bledá, poznačená rakovinou, zúfalá, že musí opustiť dvanásťročného syna. Jej zomieranie sa mu vrylo do pamäti tak bolestne, že spomienky na tie dávne chvíle dlho potláčal. Minulosť sa však nikam nestratila, hlodala mu v podvedomí až doteraz. Dovŕšil tridsaťštyri rokov a konečne sa chcel dozvedieť pravdu.
            Poveril istú londýnsku súkromnú detektívnu kanceláriu, aby mu pomohla nájsť odpovede na otázky, na ktoré mu jeho matka už nestihla odpovedať. Čoskoro vyplávali na povrch prvé výsledky pátrania a Ben sa tak nahneval, že poveril právnika, aby ihneď napísal list do Východného Anglicka. Písomné dôkazy, ktoré mu kuriérom doručili do New Yorku, sa mu však zdali také chatrné, že sa okamžite rozhodol odletieť do Anglicka a celú záležitosť vybaviť osobne.
            Nebo preťal blesk a vzápätí zadunel hrom. Ben zahromžila pokúšal sa sústrediť na cestu. Búrka bola priamo nad ním. Mal pocit, akoby sa proti nemu sprisahala celá táto protivná krajina. Nielenže sa musel sústrediť na šoférovanie po nesprávnej strane, teraz oľutoval aj to, že si prenajal veľké a široké auto. Zdá sa, že všetky juhoanglické cesty sa nenápadne zužujú, takže určite by sa mu tu mizerne šoférovalo, aj keby bolo krásne počasie. Toto je vážne na porazenie. Aby toho nebolo málo, začala mu štrajkovať navigácia. Ben netušil, či to má na svedomí tento zapadákov, alebo sa pokazil palubný počítač. Na monitore navigačného prístroja sa totiž bodka, ktorá zobrazovala jeho jaguára, pohybovala po čiernej ploche. Signál bol fuč. Ako na potvoru sa mu cesta pred nosom zrazu rozdelila.
            Ben zastal, vytiahol telefón a chcel spustiť aplikáciu navigácie pomocou signálu mobilného operátora. Škoda námahy. Mobil vôbec nereagoval. Ben si spomenul, že už pri telefonáte s Petrom bol signál veľmi slabý, lebo telefón mal takmer vybitý.
            „To je vrchol!“ zahundral a hodil mobil na sedadlo. Potom zúfalo zízal cez husté kvapky na rozdvojenú cestu pred sebou. Netušil, ktorým smerom sa má vydať. Keďže trpezlivosť nepatrila k jeho najlepším vlastnostiam, urobil to, čo robil zakaždým, keď sa ocitol v podobnej situácii: rýchlo sa rozhodol. Zabočí doľava. Ak sa rozhodol zle, obráti sa a vráti späť.
            Prešiel pol míle a uvedomil si, že auto sa nemá ako obrátiť. Cesta sa zmenila na úzky poľný chodník, lemovaný hustým živým plotom. Ledva sa sem zmestí jedno auto, keby náhodou išiel niekto v protismere, musel by zacúvať až naspäť na rázcestie. Zlá predtucha ho ešte väčšmi rozladila. Prekliate Ang...!
            „Doriti!“ Dupol na brzdu, aby nevrazil do malého žltého auta, ktoré sa mu znenazdajky vynorilo pred očami. Jaguár kľučkoval a šmýkal sa, ale Benovi sa podarilo zabrzdiť a nenabúrať do zadnej nápravy žltého auta.
            Sedel za volantom ako prikovaný a čakal, kedy mu srdce prestane búchať ako zvon. Mozog sa mu opäť nakopol a uvedomil si, že auto pred ním nebolo v pohybe, ale stálo. Preto doň takmer vrazil. Nejaký idiot tu očividne zaparkoval.
            Ben chcel vynadať šoférovi, keď vtom vo svetle reflektorov zbadal, že na zadnom sedadle sedia tri mladé ženy. Jedna mala krikľavofialové vlasy. Všetky tri naňho zízali cez okno a vzrušene sa zhovárali. Mali nehodu a potrebujú pomoc?
            Ben vystúpil z auta a ani si nenatiahol sako, takže košeľu mal o chvíľu úplne premočenú od prudkého dažďa. Ďalšia vrstva látky by ho nezachránila. Prešiel pár krokov k dverám vodiča.
            „Hej, otvorte!“ Zaklopal na okno, za ktorým rozoznal obrysy mladej vodičky s peroxidovými vlasmi a jej tmavovlasej spolujazdkyne. Takže v aute sedelo päť mladučkých, asi dvadsaťročných dievčat. Nezdalo sa, že čakajú na pomoc. Vyzerali skôr naštvané, že ich otravuje, lebo blondínka naňho nepriateľsky zagánila, keď pootvorila okno.
            „Čo by si rád, starec?“ Jej drzú otázku prerušilo hlasné zadunenie hromu, preto sa Ben sklonil k nej a zamračil sa. Nebol si istý, ale zdalo sa mu, že má pod nosom stopy bieleho prášku. A aj vyzerala zvláštne... tak akosi vyšinuto. Ako sfetovaná.
            Ben sa zamračil a uvedomil si, aký je pravý dôvod, prečo dievčatá zaparkovali v úplnej tme uprostred úzkej poľnej cesty. Šnupú kokaín a nechcú, aby ich tu niekto vyrušil. Ktovie, či si mysleli, že v takomto psom počasí tadiaľto nikto nepôjde, alebo sa sfetovali už predtým, než sa tu ocitli.
            Nech je pravda akákoľvek, nie je to dobrý nápad. Ben v mladosti tiež nebol žiadny anjel a dobre vedel, ako to chodí. Pravdupovediac, do ich záležitostí nemá čo strkať nos. Zaujímalo ho jediné.
            „Prosím vás, mohli by ste sa pohnúť ďalej? Blokujete cestu.“
            „Ale čo? A čo ak sa nepohnem?“
            Peroxidová blondínka si ho drzo premeriavala a Ben s ňou strácal trpezlivosť. Nielenže mu zlyhala navigácia a netušil, či ide správne, teraz ešte aj zmokol ako pes a doťahuje sa so sfetovanými pubertiačkami. Mal toho vážne po krk.
            Otrel si tvár, sklonil sa a položil ruku na strechu auta.
            „Pre mňa, za mňa tu zostaňte,“ zahučal a prísne gánil na šoférku. Inokedy by asi použil svoj šarm, lebo úsmev na dievčatá vždy zaberá. Lenže celá situácia mu už išla na nervy, a tak mávol k odbočke na pole, ktorú zbadal o niekoľko metrov ďalej. „Ale ráčte sa presunúť napríklad tamto, aby som vás mohol obísť. Na rozdiel od vás sa totiž dosť ponáhľam.“
            Benovi podriadení v New Yorku by ho teraz určite na slovo poslúchli. Poznali ho a vedeli by, že definitívne prestrelili. Peroxidovú blondínku to však vôbec neohúrilo. Obrátila sa k dievčatám a niečo im povedala. Ben pre šumenie dažďa nič nepočul. Vtom blondína prudko otvorila dvere, takže Ben musel odskočiť, aby ho nimi netreskla. Vystúpila a vzápätí sa z auta vysúkali aj jej spolujazdkyne. Ben sa ocitol na úzkej poľnej ceste tvárou v tvár piatim nie celkom triezvym babám.
            „To si tu už ani v pohode nemôžeme šnupnúť lajnu? Toto nie je tvoja cesta a strč si niekam toho svojho jaguára, ty chudák!“ Blondínka vykročila k Benovi, ale ten jej neuhol. Hádam si tá sopliačka nemyslí, že sa jej zľakol?
            „Chcem len v pokoji prejsť,“ trval na svojom a uprene pozeral mladej do očí. Tá sa teraz pred ním srdnato vypínala. Zmokla do nitky, ale ani si to nevšimla, rovnako ako jej kamošky, ktorým sa na telá lepili premočené lacné a vyzývavé šaty. Uprene naňho zízali a ani jedna nemala na tvári úsmev.
            Ben si v duchu povzdychol. Toto nemá konca-kraja.
            „Počujte, baby, nechcem sa s vami hádať,“ ozval sa zmierlivo a pokúšal sa zachovať pokoj, aj keď na to musel vyvinúť veľké úsilie. Prečo mu tie dievčatá jednoducho nedajú prednosť?
            Peroxidka sa zvrtla k sfetovaným kamoškám, akoby sa chcela ubezpečiť, že dobre počula. Potom sa triumfálne zadívala na Bena.
            „Ty sa s nami možno nechceš hádať, magor. Ale my si ťa teraz pekne podáme!“ skríkla a vrazila mu päsťou do žalúdka takú ranu, až prekvapene zalapal po dychu.

Milan Buno, 30.4.2016