Na ceste k slnku. Rimbaudove verše stále horia ako slnko, ktoré nechce zhasnúť

Presne túto silu vystihuje Ján Švantner, podľa ktorého s Rimbaudom prichádza do poézie „živá voda“. Svet sa v jeho básňach zrazu prebúdza, všetko ožíva, spieva a svieti v nevídaných obrazoch. Rimbaud pritom dokáže zachytiť nielen veľké a vznešené témy, ale aj tie najmenšie detaily ľudského a prírodného sveta. Azda najúžasnejšie na tom všetkom je, že toto prevratné dielo vzniklo v mimoriadne krátkom čase. Rimbaud písal približne od šestnástich do devätnástich rokov. Potom s poéziou prakticky skončil.
A predsa sa jeho meno stalo synonymom básnického génia.

Publicista Robert Dyda spomína, že Rimbauda objavoval počas dospievania a že naňho silno zapôsobila predstava básnika približne v rovnakom veku. „Bol som ohromený poetikou rovnako starého mladíka, ktorý storočie predtým úplne zmenil chápanie modernej poézie,“ hovorí. Práve v Rimbaudovi je niečo, čo k mladosti prirodzene patrí - nespokojnosť s hotovým svetom, túžba prekračovať hranice a presvedčenie, že pravidlá sú iba dočasné prekážky.
Jeho poézia preto nepôsobí ako uhladená dekorácia. Je nepokojná, vášnivá, niekedy krásna až bolestivo a inokedy zámerne provokatívna. Rimbaud nechcel iba opisovať skutočnosť. Chcel sa dostať za ňu.

Rimbaudov život sa skončil veľmi skoro, jeho literárny život však pokračoval. Jeho básne ovplyvnili symbolistov, surrealistov, avantgardu i amerických bítnikov. Fascinovali generácie autorov, ktorí v nich našli slobodu, odpor voči konvenciám aj úplne nový spôsob vnímania reality. Robert Dyda pripomína krásnu Verlainovu vetu o jeho dávnom priateľovi: „Pre mňa zostal živou skutočnosťou, slnkom, ktoré horí a nechce zhasnúť.“
A práve tak dnes Rimbaudova poézia pôsobí, aj v zbierke Na ceste k slnku. Nie ako hlas dávno pochovanej literárnej epochy, ale ako energia, ktorá stále dokáže zasiahnuť čitateľa, ktorý je ochotný na chvíľu odložiť všetky naučené predstavy o tom, čo má báseň znamenať.

Milan Buno, knižný publicista