Moja milovaná krajina. Pravdivá tvár Putinovho Ruska

Jelena Kosťučenko nepíše spoza stola, nebojí sa zašpiniť si ruky, neváha klásť ťažké otázky. Píše o ľuďoch, na ktorých všetci zabudli, o miestach, na ktorých prekvitá hlavne zúfalstvo, bieda, alkoholizmus a prostitúcia.

V knihe s podtitulom Reportáže z Ruska vedľa seba stoja autorkine osobné memoárové texty a ostré reportáže z rôznych kútov Ruska z posledných pätnástich rokov. Spoznávame v nich realitu, akú denno-denne zažívajú ľudia, ktorých súčasný režim systematicky a brutálne vymazáva, či už sú to dievčatá naverbované na sexuálnu prácu v hlavnom meste, kvír ľudia v odľahlých oblastiach, deti bez domova, ktoré si spravili domov z opustenej nemocnice alebo novinári ako ona sama. O tom všetkom píše veľmi priamo a bez štylistických príkras.

Keď som bola siedmačka, Jeľcin urobil toto: Na Nový rok, keď sme s mamou sedeli za slávnostne prestretým stolom, povedal z obrazovky: „Som unavený. Odchádzam.“
A prestal byť prezidentom. Hotový novoročný zázrak.
Mama plakala, smiala sa a volala kamarátom a ja som si pomyslela: „A je to tu.“ Teraz sa začne nový život.
O pol roka boli voľby. Vyhral Putin. Jeľcinovi sa nepodobal ničím – bol mladý, športový typ, mal jasný pohľad. Jediný zapamätateľný rys na jeho tvári boli oči. Mal zvláštny hlas. Znel, ako keby sa stále musel ovládať, aby nezačal vrčať. Zato keď sa usmieval, všetci okolo sa tešili

V marci 2022 Jelena Kosťučenko ako reportérka novín Novaja gazeta prekročila hranice Ukrajiny, aby Rusov a Rusky informovala o vojne, ktorú vedie ich krajina proti svojmu susedovi – to znamenalo aj definitívnu stopku pre posledné slobodné noviny v Rusku a odchod autorky do exilu.

Kniha Moja milovaná krajina nie je len o Rusku. Je to aj obraz nefunkčného sveta, v ktorom sa vytrácajú ľudské väzby, solidarita i mechanizmy vzájomnej podpory. Názov ironicky parafrázuje úvodné verše novej ruskej hymny...

Jelena Kosťučenko je ruská investigatívna novinárka a aktivistka. Od roku 2022 žije v exile. Novinárskej práci sa začala venovať veľmi skoro – už v štrnástich rokoch pracovala pre lokálne jaroslavľské noviny. Viac ako sedemnásť rokov publikovala v Novej gazete – posledných nezávislých ruských novinách, ktoré boli zakázané na jar roku 2022, z dôvodu spravodajského a reportážneho pokrývania vojny v Ukrajine. Za svoju prácu bola ocenená European Press Prize a nominovaná na Cenu Ryszarda Kapuścińského. V roku 2024 obdržala prestížnu Pushkin House Book Prize udeľovanú za non-fiction diela v anglickom jazyku, ktoré sa venujú téme Ruska.