Moja duša zostala v Osvienčime. Skutočný príbeh Slovenky a nacistického dôstojníka

Helena vystúpila z dobytčieho vagóna na zamrznutú pôdu Osvienčimu. Zostáva jej dvadsaťštyri hodín života. Hneď zajtra ju plánujú zabiť, ani jej nevytetujú väzenské číslo. Kým okolo nej padá sneh, chveje sa, lebo vie, že bola odsúdená na smrť za zločin, ktorý nespáchala.

Stáli sme ešte na rampe, keď k našej žalostnej kolóne vykročila skupina esesákov v sprievode mužov v pruhovaných nohaviciach, ale civilných sakách s číslami našitými na hrudi. Muži v pruhovaných nohaviciach nám začali brať náš majetok a pokojne a veľmi racionálne nám vysvetľovali, že ten už čoskoro nebudeme potrebovať.

Keď k Helene podíde dôstojník v sivej uniforme a odtiahne ju preč, obáva sa najhoršieho. Namiesto toho jej povie, že jeden z dozorcov má narodeniny, a prikáže jej, aby mu zaspievala.

„Nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ zašepkal a vtlačil jej do ruky lístoček. Keď si ho prečítala, celé telo sa jej zachvelo: Zaľúbil som sa do teba.
Nasleduje príbeh lásky, ktorá bola zakázaná a nemožná, a predsa zachránila obom, a mnohým ďalším, život.

Moja duša zostala v Osvienčime je síce fikcia, ale veľká časť je založená na skutočných udalostiach. Helena Citrónová je v príbehu Kleinová a skutočne prišla do Osvienčimu s jedným z prvých transportov zo Slovenska. Komandant Kanady Franz Wunsch (v príbehu ako Dahler) ju prihlásil do pracovného oddielu Kanada, v ktorom pracovala až do oslobodenia v januári 1945. Naozaj mala na druhý deň zomrieť a život jej zachránilo len to, že Franzovi zaspievala narodeninovú pieseň. Jej spev ho natoľko dojal, že okamžite nariadil vyradiť ju zo zoznamu „vybraných“.

Holokaust je príšerná kapitola v našich dejinách a Ellie Midwoodovú ju popísala veľmi autenticky a verne. Evidentne využívala svedectvá preživších, naštudovala si táborovú hierarchiu a fungovanie rôznych pracovných skupín. Aj väčšina historických postáv v románe boli skutočnými osobami – preto jej príbeh vyznieva veľmi realisticky a zároveň pútavo, strhujúco.

„Vitajte v Kanade, krajine bohatstva.“ Roztiahol ruky v posmešnom uvítacom geste a usmial sa ako had. „Užívajte si ju, kým môžete. Škoda, že tu nezostanete, milé dámy.“
Jeho podriadení už otvárali kufre a prehrabávali sa v našich starostlivo zabalených šatách a spodnej bielizni, vyťahovali svetre a pančuchy s rovnakým ľahostajným výrazom, aký som vídala na tvári mäsiara, keď triedil kopytá a vnútornosti od dobrých kusov mäsa.