Môj posledný výdych

A tak napísal knihu Môj posledný výdych.

Paulovi Kalanithimu bola v 36 rokoch diagnostikovaná rakovina pľúc v štvrtom štádiu. Zo dňa na deň sa z lekára čeliacemu umieraniu stal pacient bojujúci o vlastný život. Z ničoho nič sa budúcnosť jeho a jeho ženy zmenila na nič.

V tejto úžasnej knihe sledujeme Kalanithiho premenu z naivného študenta medicíny posadnutého otázkou, čo dáva krehkému ľudskému životu zmysel, na neurochirurga, ktorý sa zameriava na mozog, najkritickejšie miesto ľudskej identity, a napokon na pacienta a čerstvého otca, ktorý čelí svojej vlastnej smrteľnosti.

Čo je v živote naozaj dôležité, keď čelíte smrti?
Čo by ste robili, ak pred vami nebola žiadna budúcnosť?
Aké je to vychovávať dieťa – živiť nový život, keď jeden starý sa práve končí?
Toto sú len niektoré otázky, ktoré si Kalanithi kladie v tejto jedinečnej a silnej knihe.
Môj posledný výdych je to neskutočne silná a nádherná kniha mladého neurológa, ktorého život zmenila nevyliečiteľná choroba a ktorý si kladie dôležitú otázku - pre čo sa naozaj oplatí žiť?

Paul Kalanithi zomrel v marci 2015 počas písania tejto knihy, no jeho slová stále žijú a slúžia nám ako návod na krajší a zmysluplný život.

„Spomínam si na jeho mierne sarkastický úsmev,“ rozpráva Abraham Verghese, svetoznámy lekár a spisovateľ, ktorého nedávno prijal v Bielom dome Barack Obama a dostal národnú medailu za ľudskosť. „Hoci mal vychudnutú, až vyziabnutú tvár, mal v sebe nádych huncútstva. Rakovina ho poriadne vyžmýkala, ale keďže dobre reagoval na novú biologickú terapiu, mohol si dovoliť pozerať sa aj trochu do budúcnosti. Prezradil mi, že počas štúdia medicíny predpokladal, že sa stane psychiatrom. Potom sa odrazu zamiloval do neurochirurgie. Bolo to oveľa viac, než iba láska k záhadám a spletitosti ľudského mozgu, viac než uspokojenie z toho, že jeho ruky trénujú, aby dokázali neuveriteľné kúsky. Bola to láska a empatia k tým, ktorí trpeli, bázeň pred tým, čím si prešli a pokora pred tým, čo môže urobiť preto, aby bol ich osud znesiteľnejší...“

Objednajte si novinku Môj posledný výdych.

Pripravte sa. Posaďte sa. A presvedčte sa, ako vyzerá statočnosť.
Presvedčte sa, koľko odvahy treba k tomu, aby sa niekto odhalil takýmto spôsobom.
Ale v prvom rade sa presvedčte, čo znamená ostať žiť aj po smrti prostredníctvom slov a naďalej rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať životy ostatných.

Žijeme vo svete asynchrónnej komunikácie. Tak často sme ponorení do svojich obrazoviek, náš pohľad je fixovaný na obdĺžnikové vibrujúce predmety v našich rukách, naša pozornosť je pohltená prchavosťou. Zastavte sa na chvíľu a vstúpte do dialógu s výnimočným lekárom a jeho knihou, ktorú už nestihol dopísať...
Môj posledný výdych.

Akákoľvek závažná choroba zmení pacientovi život, a spolu s ním aj celej jeho rodine. Ale ochorenia mozgu so sebou nesú špeciálne, až ezoterické tajomno. Smrť dieťaťa ako taká otočí celý svet rodičov naruby. O čo mätúcejšia je potom mozgová smrť? Telo je stále teplé, srdiečko stále bije. Neexistuje spôsob, ako opísať výraz v pacientových očiach, keď sa dozvie diagnózu neurochirurga. Niekedy sú takéto správy pre ľudskú myseľ natoľko šokujúce až mozog utrpí elektrický šok. Tento fenomén je známy ako „psychogenický“ syndróm. Je to závažnejšia forma známejších „mdlôb“, ktoré sa u niektorých ľudí dostavia po vypočutí zlých správ. Keď sa moja mama ako vysokoškoláčka dozvedela, že po dlhej hospitalizácii zomrel jej otec, ktorý bojoval za jej právo na vzdelanie v provinčnej Indii šesťdesiatych rokov, tiež dostala psychogenický záchvat. Neustúpil až kým sa nevrátila domov a nezúčastnila sa pohrebu. Jeden z mojich pacientov potom, čo mu diagnostikovali nádor na mozgu, náhle upadol do kómy. Nariadil som celý regiment laboratórnych testov, CT snímok, EEG hľadajúc príčinu. Bezvýsledne. Uchýlil som sa teda k poslednému testu – tomu najjednoduchšiemu. Zdvihol som pacientovi ruku nad hlavu a pustil som ju. Pacient v psychosomatickej kóme si zachováva minimálnu úroveň vôle, ktorá ruku zastaví, aby sa neudrel. Liečba psychosomatickej kómy spočíva v tom, že sa pacientovi prihovárate upokojujúcim tónom dovtedy, kým vaše slová nezaregistruje a nepreberie sa.

 Nádorové ochorenia mozgu prichádzajú v dvoch variantoch – ako primárne nádory, ktoré majú svoj pôvod v mozgu, a ako sekundárne nádory, ktoré do mozgu prenikli z inej časti tela, najčastejšie z pľúc. Operácia nádor nevylieči, určite však predĺži život. Pre väčšinu ľudí         nádor na mozgu tak či onak znamená smrť do jedného roka, nanajvýš do dvoch.                                                                                                                                                                                        Pani Lee mala krátko pred šesťdesiatkou a bledozelené oči. Na moje oddelenie ju previezli z malej nemocnice v jej bydlisku vzdialenom stovky míľ. Pri jej posteli stál jej manžel v károvanej košeli zastrčenej v naškrobených džínsoch. Nervózne sa pohrával so svadobnou obrúčkou na prste. Predstavil som sa a posadil sa na stoličku vedľa postele. Pani Lee mi rozpovedala svoj príbeh. V posledných týždňoch jej tŕpla pravá ruka, postupne si ju prestávala ovládať až si nakoniec nedokázala zapnúť blúzku. V obave, že by mohlo ísť o mŕtvicu, sa vybrala na ich miestnu pohotovosť. V nemocnici jej urobili magnetickú rezonanciu a poslali ju k nám.

Milan Buno, 7.11.2016