Mirka Varáčková: Stálo to za to

Miroslava Varáčková patrí medzi obľúbené autorky najmä medzi mladšími čitateľkami. Dokáže uchopiť príbeh nečakane, originálne, inak a stále pútavo. Tak je to aj v novinke Stálo to za to. Moderný, súčasný a reálny príbeh o súrodeneckej láske-neláske. Tínedžerský život, vzťahy, komunikácia s najbližšími, ktorá môže byť občas oveľa zložitejšia, ako keby sme sa bavili s úplne cudzími ľuďmi.

Lívia je tá staršia. Tá úspešnejšia. Tá populárnejšia.
Baška je tá, čo ostala na druhej koľaji... a to nielen v babských kruhoch na škole, ale aj doma a v srdciach rodičov. Keď sa Lívii rúca budúcnosť pred očami, rieši všetko po svojom a ničí všetkých naokolo.
Nanešťastie je rodičovská láska niekedy slepá a pravda nemá šancu na prežitie. No ktorá sestra je v skutočnosti tá silnejšia a rozhodnejšia? Ktorá dokáže obetovať všetko, aby zabránila ďalšiemu súženiu?

Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom. Vo svojej štrnástej knihe Stálo to za to sa Mirka Varáčková ponorila do navonok šťastnej rodiny, aby odhalila ich nešťastie.

"Kto chce niečo dosiahnuť, musí vedieť aj z hovna upliesť bič."

Autorka skvele využila moderné prvky ako sociálne siete, smskovanie – v tomto smere je spisovateľsky zručná.
Poctivo vymodelované osoby. Barbora, starostlivá a vždy k dispozícii. Tá druhá. Lívia, pýcha rodiny. Obdivovaná, protežovaná. Tá prvá.
A tiež Jakub, ktorého si obľúbite. Sám má čo robiť so svojím životom, napriek tomu je vždy ochotný pomôcť...

Začítajte sa do novinky Stálo to za to:

1. kapitola

Bolo už po záverečnej. Bar stíchol a spustol. Všetci zákazníci sa pobrali preč, len žena vzadu pri okne odmietala odísť. Nezaujímal ju pokročilý čas ani opakované upozornenia, že zatváram. Mohla mat okolo štyridsiatky, možno o niečo viac. Hrbila sa na stoličke, pozerala na večernú ulicu, ktorú zasypával sneh, a pomaly dopíjala piaty pohárik lacného koňaku. Pri jej poslednej objednávke som zvažovala, či ju neodmietnuť, no keďže nevyzerala priveľmi opitá a výraz jej tváre prezrádzal, že sa cíti pod psa, zmäkla som, a predsa jej naliala.
Zhasla som svetlá na toalete i v sklade, odložila som posledné poháriky na poličku, prerátala som peniaze v kase a netrpezlivo som opäť podišla k žene. Neunikli mi jej odrastené vlasy, ktoré sa pri korienkoch černeli a vytvárali nepekný kontrast so zvyškom svetlých vlasov, kruhy pod očami ani celková zanedbanosť.
„Už naozaj potrebujem zavrieť, tak rýchlo dopite a dovidenia,“ vyzvala som ju nekompromisne, no bez zbytočného hnevu. Čas, ktorý som doteraz strávila prácou v bare, ma naučil, že v takýchto prípadoch zvyšovanie hlasu nepomáha.
Žena neochotne odtrhla zrak od okna, krátko na mňa pozrela, nepatrne kývla a bez slova sa opäť zapozerala kamsi von.
„No tak, šup-šup! Ponáhľam sa,“ znova som ju upozornila, vzala som jej nedopitý pohárik a utrela som stôl, za ktorým sedela. Zmocňovala sa ma nervozita. Ostávalo mi sotva desať minút do odchodu posledného autobusu a ňou moje prosby ani len nehli.
„Pani, ak sa okamžite nepostavíte a neodídete, budem nútená zavolať políciu.“
Z vrecka nohavíc som vylovila mobil a začala som hľadať číslo taxislužby, ktorú budem pravdepodobne potrebovať. Dúfala som, že žena moju vyhrážku zoberie vážne a v domnienke, že idem skutočne zavolať políciu, konečne počúvne. Očividne jej však bolo moje súrenie ukradnuté.
„Počujete? Zatváram!“ Preniesla som váhu z nohy na nohu, zhlboka som vzdychla a kabelku, ktorá jej ležala pri nohách, som jej položila na chudé kolená. Jediné, na čo sa zmohla, bolo, že
zovrela remence v prstoch. Nič nenaznačovalo, že mieni odísť.
Narýchlo som v duchu prebrala všetky možnosti a zvažovala som, či vytiahnuť kolegu z postele a požiadať ho o pomoc, alebo sa popasovať s problémom sama.
Vtom sa ozvalo hlasné búchanie na dvere. Potichu som zanadávala, či nevie dotyčná osoba čítať, že je zatvorené, no i tak som sa išla pozrieť, kto sa pokúša dobyť dnu.
Vonku stál vysoký chalan v starej, nemodernej bunde a s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Privieral oči pred silným vetrom a vyzeral ešte zúfalejšie ako žena, ktorá mi robila starosti.
„Je po záverečnej,“ vyprskla som, významne si zaťukajúc na náramkové hodiny.
Niečo povedal, ale cez zavreté dvere som mu nič nerozumela. Ukázal dnu na ženu. Skrsla vo mne iskrička nádeje, nuž som zvrtla kľúčom v zámke a pootvorila som.
„Chvalabohu, že som ju našiel. Hľadám ju už poriadne dlho,“ vyhŕkol a kývol hlavou k žene.
S úľavou som ho vpustila.
„Odmieta odísť, tak si ju rýchlo vezmi a padajte preč! Ponáhľam sa,“ nepríjemne som zavrčala. Celá situácia mi už poriadne začínala liezť na nervy a nevedela som sa dočkať, keď zhasnem aj posledné svetlá, zavriem za sebou a rozbehnem sa na zastávku.
Vidina teplej postele, v ktorej si konečne poriadne oddýchnem, bola viac ako lákavá. Od rána som bola na nohách a pendlovala od stolu k stolu, lýtka a chodidlá som si už takmer necítila.
Chalan dlhými krokmi prešiel k žene, čosi jej povedal a začal ju ťahať zo stoličky. Najprv sa bránila, no po chvíli rezignovala, a predsa vstala. Pomohol jej obliecť krátky kabát a na hlavu jej natiahol čapicu...

Milan Buno, literárny publicista