bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Eknihy na Bux.sk







Milujem ťa viac! Mrazivé krimi, ktoré si vychutnáte

To najhoršie ju ešte len čaká. Pohybuje sa na tenkom ľade, nemá sa koho obrátiť a nemôže nikomu veriť.

Ale nezastaví sa pred ničím a beda tým, čo jej stoja v ceste. Má len jeden jediný cieľ a musí naň vynaložiť všetky zostávajúce sily. Nájde svoju zmiznutú dcérku a dokáže, že svojho manžela naozaj zavraždila v sebaobrane?!

Lisa Gardnerová má na konte vyše desať bestsellerov a sama priznáva, že rada študuje policajné procedúry a znalosť špičkových forenzných techník. Tieto poznatky vie majstrovsky využívať vo svojich mrazivých trileroch, ako bol vlaňajší Chyť ma  a teraz v novinke Milujem ťa viac.

milBrian Darby leží mŕtvy na dlážke v kuchyni. Jeho manželka, policajtka Tessa Leoniová, ho údajne zastrelila v sebaobrane. Jej verziu udalostí podporujú početné zranenia.

Do vyšetrovania sa púšťa svojrázna detektívka D. D. Warrenová a nemalo by to byť nič zložité, keďže dôkazy sú veľavravné. No nikdy neprijímajte prvé vysvetlenie, ktoré je zrejmé, ale hľadajte pod povrchom.
Okrem mŕtveho muža totiž zmizla šesťročná Tessina dcéra. Kam? A prečo?

Pomyslela som si na svoju šesťročnú dcérku, na vôňu jej vlasov, keď ma útlymi rúčkami pevne objímala okolo krku, na jej hlas, keď som ju ukladala do postele a ona vždy zašepkala:
„Milujem ťa, mami.“
Aj ja teba, miláčik. Ľúbim ťa...

Vyšetrovanie Darbyho smrti rýchlo prerastie do celoštátneho pátrania po stratenom dievčatku. D. D. Warrenová musí spojiť sily s bývalým milencom, detektívom Bobbym Dodgeom, aby prerazila modrý múr solidarity medzi príslušníkmi štátnej polície. Počas odhaľovania starých rodinných tajomstiev sa usiluje vcítiť do situácie Tessy Leoniovej, hliadkarky, ktorá zastrelila svojho manžela. Naozaj ho zabila v sebaobrane? A bola by schopná ublížiť vlastnému dieťaťu?

milObjednajte si mrazivé krimi Milujem ťa viac.
Kupit bux.sk

 „Milujem ťa viac vyčnieva v záplave trilerov nielen preto, že je to skvelý príbeh, ale má dve presvedčivé a vierohodné ženské hrdinky,“ tvrdí autor trilerov a novinár Joseph Finder. Podľa neho majú niektorí ľudia predsudky voči autorkám detektívok, ale pri Lise Gardnerovej to absolútne neplatí. „Svojimi napínavými trilermi môže pokojne súťažiť s Harlanom Cobenom, Lee Childeom a Michaelom Connellym.“

Ak ste teda ešte neobjavili Lisu Gardnerovú, teraz je ten správny čas. Novinka Milujem ťa viac je opäť mrazivý, pútavý triler, ktorý nebudete chcieť pustiť z ruky.

Prečítajte si prvé dve kapitoly z mrazivého trileru Milujem ťa viac:

KAPITOLA 1

Seržantka detektívka D. D. Warrenová bola pyšná na svoje investigatívne schopnosti. Už vyše dvanásť rokov slúžila v Bostonskom policajnom zbore a verila, že detektívna práca na mieste vraždy nie je záležitosť typu „vypočuj toho, vypočuj tamtoho, pozbieraj dôkazy“, ale skôr úplného zmyslového pohrúženia. Dotknúť sa hladkej diery v sadrokartóne vyvŕtanej horúcou strelou kalibru dvadsaťdva, načúvať, či cez tenké steny nepočuť susedov, lebo ako áno, určite počuli aj tragédiu, ktorá sa práve odohrala.

D. D. si vždy všímala, ako spadlo telo: dopredu, dozadu, mierne nabok? Nadýchla sa, či neucíti dráždivú vôňu pušného prachu, ktorá sa vo vzduchu vznášala ešte dvadsať až tridsať minút po poslednom výstrele. Neraz odhadla čas smrti podľa pachu krvi, spočiatku je nevýrazný, no s každou hodinou ťažší a zemitejší, presne ako keď sa začne kaziť mäso.

Dnes má však pokoj. Ostane doma a strávi nedeľu leňošením v sivých teplákoch a Alexovej priveľkej červenej flanelovej košeli. Sedela za kuchynským stolom, v rukách zvierala hrubú keramickú šálku s kávou a pomaly počítala do dvadsať.

Dostala sa po číslo trinásť a Alex sa konečne pobral k dverám. Ešte sa zastavil a omotal si okolo krku tmavomodrý šál.

Pätnásť.

Uviazal si šál, siahol po čiernej vlnenej čiapke a prešívaných kožených rukaviciach. Vonku sa oteplilo na mínus sedem, za dverami ležalo dvadsať centimetrov snehu a do konca týždňa malo napadať ďalších tridsať. V Novom Anglicku marec neznamená jar.

Alex vyučoval na policajnej akadémii a medzi jeho predmety patrila aj analýza miesta trestného činu. Dnes mal nabitý rozvrh, ale zajtra budú mať obaja voľno. Stávalo sa to málokedy, takže by sa to patrilo osláviť nejakou zábavnou aktivitou, ktorú ešte nemali vymyslenú. Možno si pôjdu zakorčuľovať do Boston Commons, možno si spravia výlet do Záhradného múzea Isabelle Stewartovej. Alebo len preleňošia celý deň na gauči sledovaním starých filmov a s veľkou misou maslových pukancov.

D. D. kŕčovito zovrela šálku s kávou. Dobre, tak radšej bez pukancov.

Osemnásť, devätnásť, dvads...

Alex si nasadil rukavice, zdvihol ošúchanú koženú aktovku a podišiel k nej.

„Dúfam, že ti nebudem veľmi chýbať,“ pobozkal ju na čelo.

D. D. zavrela oči, v duchu dopovedala „dvadsať“ a odpočítavala naspať k nule.

„Budem ti celý deň písať ľúbostné listy s malými srdiečkami namiesto bodiek,“ odvetila.

„Do denníka zo strednej školy?“

„Presne tak.“

Alex vykročil k dverám a D. D. sa dostala k číslo štrnásť. V ruke sa jej chvela šálka, ale Alex si to asi nevšimol. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane odpočítavala ďalej: trinásť, dvanásť, jedenásť...

S Alexom spolu chodili vyše pol roka. Za ten čas dospeli k tomu, že D. D. mala v jeho malom ranči vyhradenú zásuvku a Alex mal v jej byte v North Ende vlastný pásik priestoru v skrini. Keď učil, bolo pre oboch jednoduchšie ostať uňho. Keď D. D. pracovala, bolo ľahšie nocovať v Bostone. Nemali však pevné pravidlá – to by znamenalo, že plánujú a upevňujú vzťah, ktorý ani jeden z nich nechcel presne definovať.

Cítili sa spolu dobre. Alex rešpektoval jej šialené životné tempo detektívky oddelenia vrážd, D. D. uznávala jeho kulinárske zručnosti Taliana tretej generácie. Celkom sa na tešili na spoločné večery, ale dokázali bez seba prežiť. Boli dvaja nezávislí dospelí ľudia, D. D. nedávno oslávila štyridsiatku, Alex ju už mal pár rokov za sebou. Sotva by sa dali označiť za zaľúbených pubertiakov, ktorí bez seba nevydržia. Alex sa už stihol aj rozviesť a D. D. mala dosť rozumu na to, aby do manželstva nikdy nevstúpila.

Žila svojou prácou, čo ľudia považovali za nezdravé, ale jej to bolo fuk. Zatiaľ to nejako prežila.

Deväť, osem, sedem...

Alex otvoril dvere a schúlil sa pred nepríjemným mrazivým ránom. Do malej predsiene zavial chlad a obtrel sa D. D. o líca. Zachvela sa a zovrela šálku ešte pevnejšie.

„Ľúbim ťa,“ Alex vykročil von.

„Aj ja teba.“

Zavrel za sebou dvere a D. D. ledva stihla dobehnúť na záchod, aby sa vyvracala.

            Prešlo desať minút. D. D. ležala rozvalená na dlážke v kúpeľni. Drobné kachličky béžových, hnedých a zlatistých odtieňov pochádzali ešte zo sedemdesiatych rokov a pri pohľade na ne ju znova naplo na vracanie. Počítanie kachličiek v nekonečných radoch však bolo celkom slušné meditatívne cvičenie, ktorým D. D. trávila čas, kým jej nevychladnú červené líca a neupokojí sa rozbúrený žalúdok.

Zazvonil jej mobil. Pozrela sa naň, ale za týchto okolností ju veľmi nezaujal. Všimla si však, kto volá, a rozhodla sa nad ním zľutovať.

„Čo je?“ vyštekla zvyčajný pozdrav pre bývalého milenca Bobbyho Dodgea, ktorý bol v súčasnosti už ženatý a pracoval pre Massachussettskú štátnu políciu.

„Nemám veľa času, tak ma pozorne počúvaj.“

„Nie som v službe,“ spustila automaticky, „nové prípady idú za Jimom Dunwellom. Choď otravovať jeho.“ Vzápätí sa zamračila: Bobby zo štátnej polície jej ako príslušníčke bostonského zboru nemôže zadávať prípady. Určite jej volá pre niečo iné.

Bobby však pokračoval, akoby ju vôbec nepočul: „Je to posratým navrch, ale som si istý, že to prischlo nám, takže ma dobre počúvaj. Už sem napochodovali vyššie šarže a za oknom sliedia médiá. Príď zadným vchodom. Nežeň sa, poriadne sa poobzeraj. Už teraz je tu strašný bordel, a pritom si nemôžeme dovoliť nič prehliadnuť.“

D. D. sa zamračila ešte viac. „Bobby, dočerta, čo to melieš? Vôbec netuším, o čo ti ide, ale aj tak mám voľno.“

„To sa ti práve skončilo. Mestská bude chcieť, aby to zastrešila žena, a štátna polícia sa do toho bude chcieť vložiť tiež, najlepšie s bývalým hliadkarom. Prišlo to zhora, nemáme na výber.“

Zo spálne sa ozvalo ďalšie pípnutie. Tentoraz sa k životu prebral pager. Doriti, zahromžila v duchu D. D., ak ma volajú do práce, Bobby netáral. Prinútila sa vstať, hoci sa jej triasli nohy a zdalo sa, že opäť bude vracať. Silou vôle zvládla prvý krok a tie ďalšie už boli ľahšie. Detektívka, ktorá prišla už o veľa dní voľna a isto príde o ďalšie, zamierila do spálne.

„Čo potrebujem vedieť?“ spýtala sa živšie s telefónom pritisnutým o plece.

„Sneh,“ zahundral Bobby. „Na zemi, na stromoch, na oknách, všade je sneh a policajti to podupali.“

„Nech vypadnú! Doriti, ak to mám vyšetrovať, okamžite ich vyžeň!“

Pager našla na nočnom stolíku. Samozrejme, volal ju dispečing bostonskej polície. D. D. si rýchlo stiahla tepláky.

„Sú len za domom. Ver mi, aj vyššie šarže majú dosť rozumu na to, aby nekontaminovali miesto činu. Uniformovaní zapečatili dom, ale zadný dvor nechali tak, takže to tam celé pošliapali. Nevedeli, že sa stratilo dievča. Chýbajú nám stopy, potrebujeme stopy.“

Tepláky už boli na zemi a D. D. si začala vyzliekať Alexovu košeľu.

„Obeť?“

„Štyridsaťdvaročný muž, beloch.“

„A kto sa stratil?“

„Šesťročné dievča.“

„Máme nejakého podozrivého?“

Dlhá odmlka.

„Príď,“ odvetil úsečne. „Toto je náš prípad, D. D., náš malér. Musíme ho rýchlo vyriešiť.“

Zložil. D. D. zagánila na telefón, hodila ho na posteľ a obliekla si bielu blúzku.

Tak sa na to pozrime: zabitý muž a stratené dieťa. Štátna polícia je už na mieste, hoci to spadá pod bostonskú jurisdikciu. Moment, prečo sa štátna polícia montuje...

Vzápätí jej ako šikovnej detektívke svitlo.

„Ach, dopekla!“ zahromžila.

Už jej nebolo zle, zato sa rozčúlila.

D. D. schmatla pager, doklady a zimnú vetrovku. V ušiach sa jej ešte ozývali Bobbyho pokyny a vyrazila na miesto činu.

 KAPITOLA 2

Koho miluješ?

Briana som stretla štvrtého júla na grilovačke u Shana. Zvyčajne som odmietala pozvania na takéto akcie, ale uvedomila som si, že by som to mala prehodnotiť. Ak už nie kvôli sebe, tak kvôli Sophie.

Nebolo to veľké podujatie, zúčastnilo sa na ňom možno tridsať ľudí, väčšinou zo štátnej polície a rodiny zo Shanovej štvrte. Na chvíľu nás svojou prítomnosťou poctil aj podplukovník, ale inak grilovačka prilákala len ďalších hliadkarov. Štyria chlapíci, známi zo stanice, postávali pri grile, popíjali pivo a doberali si Shana, ktorý sa práve trápil s ďalšou várkou klobások. Pred nimi stáli dva stoly plne obsadené vysmiatymi manželkami, pochutnávali si na margarite a jedným očkom dozerali na deti.

Zvyšní návštevníci pomáhali vnútri s prípravou cestovinových šalátov, dívali sa na posledné minúty zápasu, zhovárali sa o všetkom možnom a občas si z niečoho odhryzli. Úplne bežné slnečné nedeľné popoludnie.

Postávala som v tieni starého duba. Na Sophiino želanie som na sebe mala letné šaty s oranžovými kvietkami a svoj jediný pár elegantnej obuvi, zlaté trblietavé sandále. Stála som jemne rozkročená, opierala som sa o strom a lakťami si chránila holé boky. Mohli ma vyhnať z práce, ale nikto mi ju nedokázal vyhnať z hlavy.

Mala by som sa správať spoločenskejšie, ale kde začať? Usadiť sa medzi manželky, z ktorých ani jednu nepoznám, alebo ísť rovno medzi chlapov, kde sa cítim príjemnejšie? Medzi ženy málokedy zapadnem, ale keby som sa šla baviť s ich manželmi, hneď by stíchol smiech a prevŕtavali by ma očami.

A tak som len postávala s pivom v ruke, ani som ho nemienila vypiť, a zo zdvorilosti som čakala, až zábava ustane a budem môcť vypadnúť.

Väčšinu času som sa dívala na svoju dcérku, ktorá sa asi sto metrov od domu s hlúčikom ďalších detí s nadšeným výskotom kotúľala dolu trávnatým kopcom. Ružové šaty už mala celé od trávy a líce jej zdobila čokoládová šmuha. Keď sa dokotúľala, schmatla za ruku ďalšie dievča a opäť sa rozbehli hore tak rýchlo, ako im len trojročné nôžky stačili.

Sophie sa s každým hneď skamarátila. V tvári sa na mňa podobala, ale povahou bola celkom iná: spoločenská, smelá, dobrodružná. Keby mohla, strávila by každý okamih obklopená ľuďmi. Možno je šarm dominantný gén a zdedila ho po otcovi, lebo po mne ho určite nemá.

S dievčaťom sa vyškriabali navrch kopca. Sophie sa zvalila do trávy ako prvá, jej krátke tmavé vlasy sa vynímali v poli žltých púpav. Vzápätí sa mihli bucľaté ruky a nohy a už sa kotúľali nadol s chichotom, ktorý sa niesol jasnou modrou oblohou.

pod kopcom sa neisto postavili a Sophie si všimla, že ju sledujem.

„Ahoj, mami, mám ťa rada!“ zvolala a opäť sa rozbehla nahor na kopec.

Dívala som sa na ňu priala som si, ani zďaleka nie prvýkrát, aby som nemusela vedieť všetko, čo vedeli ženy ako ja.

„Ahoj!“

Z hlúčiku sa oddelil muž a prišiel ku mne. Mohol mať tridsaťpäť rokov, možno viac, necelý meter osemdesiat, osemdesiat kíl, krátke blond vlasy, vojenský strih a široké svalnaté plecia. Súdiac podľa podujatia ďalší policajt, ale nepoznala som ho.

Ponúkol mi ruku a ja som ju po chvíli prijala.

„Brian,“ predstavil sa, „Brian Darby.“ Kývol hlavou k domu. „Bývam kúsok odtiaľto. Aj ty?“

„Tessa. Tessa Leoniová. Nie, Shana poznám zo stanice.“

Očakávala som komentáre, ktoré vždy počúvam od mužov, keď sa dozvedia, že som policajtka. „Čože? Policajtka? To aby som sa začal správať slušne, haha.“ Alebo: „Hej? Kedy uvidím tvoju zbraň?“ A to hovorím o tých slušnejších.

Brian však len prikývol. V jednej ruke držal plechovku piva, druhú mal zastrčenú v svetlohnedých šortkách. Mal na sebe modré golfové tričko so zlatou výšivkou na vrecku, ale zboku som nevidela, čo zobrazuje.

„Musím sa k niečomu priznať,“ prehovoril.

Pripravila som sa na najhoršie.

„Shane mi prezradil, kto si. Ale na jeho obhajobu priznávam, že som vyzvedal. Pekná žena stojaca bokom od ostatných – pripadalo mi múdrejšie urobiť si menší prieskum.“

„A čo ti vravel?“

„Uistil ma, že nemám najmenšiu šancu, čo ma hneď zaujalo.“

„Shane je hrozný táraj,“ utrúsila som.

„Väčšinou,“ prikývol. „Ale vidím, že nepiješ pivo.“

Pozrela som sa plechovku, akoby som si ju všimla až teraz.

„Súčasť prieskumu,“ pokračoval Brian uvoľnene. „Máš pivo, ale nepiješ. Nemáš radšej chuť na margaritu? Môžem ti ju priniesť, hoci sa tam trochu bojím ísť,“ dodal a obzrel sa za ženami, ktoré rozlievali už tretí džbán a podľa toho sa aj chichúňali.

„Ďakujem, netreba,“ uvoľnila som sa a mávla rukou, „ja veľmi nepijem.“

„Si v službe?“

„Dnes nie.“

„Nie som policajt a nemôžem tvrdiť, že všetko viem, ale Shana poznám už päť rokov, takže základy mám zvládnuté. Práca hliadkara, to nie je len lietanie po diaľnici a vypisovanie pokút, všakže, Shane?“ zvýšil hlas, aby sa typický povzdych hliadkujúcich policajtov doniesol až na terasu. Shane pri grile zdvihol ruku a odpovedal vztýčeným prostredníkom.

„Shane je hrozný sráč,“ pritakala som nahlas, aby ma tiež bolo počuť.

Shane ukázal prostredník aj mne, načo sa pár chlapov zasmialo.

„Ako dlho ste kolegovia?“ spýtal sa ma Brian.

„Len rok, som zelenáč.“

„Naozaj? Čo ťa k tej práci priviedlo?“

Mykla som plecom a opäť som sa cítila nesvoja. Pýtal sa ma to každý a nikdy som nevedela, čo na to odpovedať. „Skrátka mi to pripadalo ako dobrý nápad,“ odvetila som nakoniec.

„Ja robím na lodi,“ nadhodil Brian, „na ropných tankeroch, pár mesiacov strávim na mori, potom pár mesiacov doma. Človeku to rozhádže osobný život, ale mám tú prácu rád, nikdy sa nenudím.“

„A čo robíš na lodi? Brániš ju pred pirátmi?“

„Ale nie, plavíme sa vždy z Pugetského zálivu na Aljašku a nazad. Na tejto trase veľa Somálcov nestretneš. Okrem toho, ja som technik. Mojou starosťou je, aby loď fungovala. Babrem sa v kábloch, prevodoch, rotoroch, to mám rád. Zbrane ma len desia.“

„Ani ja ich nemám veľmi v láske.“

„To je na policajtku dosť nezvyčajné.“

„Vieš, že ani nie?“

Automaticky som sa obzrela za Sophie, aby som ju skontrolovala. Brian zachytil, kam sa dívam, a poznamenal: „Shane spomínal, že máš trojročnú dcérku. Páni, vyzerá presne ako ty. Fakt ti nehrozí, že by si sa dnes zmýlila a zobrala si domov cudzie dievča.“

„Shane ti vravel, že mám dieťa, a aj tak si sa chcel zoznámiť?“

„Deti sú fajn,“ pokrčil plecami. „Nijaké nemám, ale to neznamená, že som proti nim zaujatý. A kde je jej otec?“

„Fuč.“

Netváril sa uveličene, keď sa to dozvedel, skôr zamyslene. „Musí byť ťažké pracovať na polícii na plný úväzok a pritom sa starať o dieťa.“

„Zvládame to.“

„O tom vôbec nepochybujem. Môj otec zomrel, keď som bol malý, a mama sa musela sama postarať o päť detí. Tiež sme to zvládli, ale čertovsky si ju za to vážim.“

„Čo sa stalo otcovi?“

„Infarkt. A čo sa stalo jej otcovi?“ kývol na Sophie, ktorá sa s ostatnými deťmi hrala na chytačku.

„Dostal lepšiu ponuku.“

„Chlapi sú idioti,“ zahundral tak úprimne, že som sa konečne zasmiala. „A to som ti ešte nevravel, že mám štyri sestry. Mamu si vážim o to viac – nielenže prežila s piatimi deťmi na krku, ale štyri z nich boli baby. Pritom to najtvrdšie, čo som ju videl piť, bol bylinkový čaj. Dobré, nie?“

„Musí to byť silná žena,“ prikývla som.

„Ak nepiješ, možno si tiež čajíčkarka.“

„Mám radšej kávu.“

„To je aj moja obľúbená droga,“ pozrel mi do očí, „takže čo keby som ťa niekedy na jednu pozval, Tessa? Ak budeš mať chuť, stačí sa ozvať.“

Opäť som sa zahľadela na Briana Darbyho, jeho úprimné hnedé oči, uvoľnený úsmev a pevné široké plecia.

Veríte na lásku na prvý pohľad? Ja nie. Som na také hlúposti príliš racionálna, príliš opatrná. Alebo som sa iba poučila na vlastných chybách.

Šla som s Brianom na kávu. Zistila som, že keď nie je na mori, je pánom svojho času, takže po návrate z polnočnej šichty sme sa občas vybrali na dlhú prechádzku a o piatej som zo škôlky vyzdvihla Sophie. Keď som raz večer mala voľno, spolu sme si pozreli zápas s Red Sox a ani neviem ako, dohodli sme si spoločný piknik.

 Na rozdiel odo mňa sa Sophie zamilovala na prvý pohľad. Raz-dva sa vyštverala Brianovi na chrbát a zvolala: „Hijó!“, takže o chvíľu už poslušne klusal po celom parku s trojročným dievčaťom na pleciach, ktoré ho držalo za vlasy, pišťalo od radosti a na plné hrdlo kričalo: „Rýchlejšie, rýchlejšie!“ Keď dojazdili, Brian sa zrútil na deku a Sophie odbehla natrhať púpavy. Myslela som si, že ich dá mne, ona však prišla za Brianom. Spočiatku sa tváril rozpačito, ale keď si uvedomil, že celá zvädnutá kytica je len a len preňho, úplne sa rozžiaril.

Potom už bolo ľahké tráviť víkendy v jeho dome s veľkým dvorom a nie v mojom stiesnenom byte. Spoločne sme si varili, Sophie sa naháňala s Brianovým psom, starnúcim nemeckým ovčiakom menom Duke. Brian neskôr do záhrady kúpil malý plastový bazén a na konár starého duba zavesil hojdačku.

  Keď som raz vôbec nič nestíhala, prišiel k nám a priniesol zásoby na celý týždeň, aby sme to nejako prežili. Inokedy som zasahovala pri nehode, kde zomreli tri deti, a keď som po návrate z práce len hľadela do prázdna a spamätávala sa z toho, Brian čítal Sophii rozprávky.

Neskôr som sa k nemu pritúlila na pohovke a Brian mi rozprával príbehy o svojich štyroch sestrách. Raz ho našli driemať na gauči, tak ho úplne zmaľovali mejkapom a on sa potom bicykloval po celej štvrti, kým si náhodou vo výklade nevšimol svoj odraz. Rozosmiala som sa a vzápätí sa rozplakala. Brian si ma privinul ešte silnejšie a obaja sme mlčali.

Leto rýchlo uplynulo, nadišla jeseň a zrazu sa mal vydať na more. Uisťoval ma, že bude preč len osem týždňov a vráti sa ešte pred Vďakyvzdaním. Má síce dobrého kamaráta, ktorý sa zvyčajne stará o Duka, ale keby sme chceli... A podal mi kľúče od svojho domu. Mohli sme tam ostať, domu by sa vraj aj tak zišla ženská ruka. Izba, kde bývala Sophie, by sa mohla natrieť naružovo, steny by zniesli pár fotiek a vo vani chýba žltá kačička. Vraj je to na nás, hlavne aby sme sa tam cítili príjemne.

Pobozkala som ho na líce a vtisla mu kľúč naspäť do dlane.

Povedala som mu, že so Sophie to zvládneme, lebo my vždy si nejako poradíme, a uvidíme sa o osem týždňov.

Sophie však len plakala a plakala.

„O pár mesiacov sa vráti,“ utešovala som ju, „raz-dva nám to ubehne, veď vieš spočítať, koľko týždňov to je.“

Bez Briana život plynul pomalšie, stal sa z neho nekonečný jednotvárny kolotoč: vstať o jednej popoludní, vyzdvihnúť Sophie zo škôlky o piatej, zabaviť ju do deviatej, zveriť o desiatej pani Ennisovej a od jedenástej do siedmej rána hliadkovať. Život pracujúcej slobodnej matky, ktorá počíta každý cent, snaží sa vtesnať nekonečnú hŕbu povinností do svojho beztak nabitého programu, chce zároveň vyhovieť nadriadeným a postarať sa o dcérku.

Dokážem to, povzbudzovala som sa, nie som nijaká padavka. Sama som zvládla tehotenstvo, sama som porodila, prežila som dvadsaťpäť dlhých týždňov v policajnej akadémii, a hoci neprešiel okamih, aby mi nechýbala Sophie, zaťala som zuby a vydržala to, lebo práca v polícii bola moja najlepšia šanca zabezpečiť pre ňu budúcnosť. Každý piatok večer som sa k nej vracala, ale každý pondelok ráno som plačúcu Sophie zverila pani Ennisovej. Týždeň po týždni, až sa mi z toho tlaku chcelo kričať. Nakoniec som to však zvládla. Pre Sophie spravím čokoľvek na svete. Čokoľvek.

Začala som si častejšie kontrolovať e-mail, lebo keď sa Brian zastavil v prístave, zvyčajne nám poslal krátky pozdrav alebo smiešny obrázok, napríklad fotku losa, ako sa prechádza po hlavnej ulici akéhosi mesta na Aljaške. Po šiestich týždňoch som si uvedomila, že mám lepšiu náladu, keď sa ozve, a som napätá, keď sa odmlčí. Sophie tiež, a tak sme sa každý večer túlili pri počítači, dve pekné dievčatá čakajúce na svojho muža.

Konečne nadišiel ten deň a Brianova loď zakotvila vo Ferndale neďaleko Washingtonu. Napozajtra ho mali pustiť domov a mal priletieť nočným letom do Bostonu. Napísal, či nás môže pozvať na večeru.

Sophie si obliekla svoje obľúbené modré šaty a ja tie oranžové, ktoré som mala na grilovačke na Deň nezávislosti, no tentoraz som ustúpila novembrovému chladu a prehodila si cez ne sveter.

Sophie vyzerala z okna, a tak ho zbadala prvá. Zapišťala od radosti a zbehla po schodoch tak rýchlo, až som sa bála, že spadne. Brian ju na konci chodníka ledva chytil. Zdvihol ju na ruky, roztočil vo vzduchu a ona sa len smiala a smiala.

Ja som sa až tak neponáhľala. Na poslednú chvíľu som si upravila vlasy a zapla ľahký sveter, vyšla som z dverí a zabuchla ich za sebou.

Otočila som sa a zahľadela naňho. Stáli sme tri metre od seba a ja som od neho nevedela odtrhnúť zrak.

Brian sa prestal krútiť so Sophie. Iba stál na konci chodníka s mojou dcérou na rukách a tiež ma vpíjal pohľadom.

Zatiaľ sme sa ani nedotkli a nepovedali si jediné slovo. Nemuseli sme.

Keď nás po večeri odviezol k sebe a ja som uložila Sophie spať, prišla som za ním do spálne. Postavila som sa pred Briana a čakala, kým mi vyzlečie sveter a potom šaty. Cítila som jeho ruky na svojich prsiach a prehla som chrbát, aby som vyšla v ústrety jeho dotykom.

„Vezmi si ma, Tessa,“ zašepkal. „Myslím to vážne, chcem ťa mať za ženu. Chcem mať Sophie za dcérku. Mali by ste žiť so mnou a s Dukom. Budeme rodina.“

Na jazyku som opäť cítila jeho pokožku, rukami som mu zbehla po chrbte a celá som sa k nemu nahá pritisla. Zachvela som sa, keď sa naše telá dotkli, no nestačilo mi to. Chcela som ho celého, chcela som ho nad sebou, chcela som ho v sebe, všade, hneď.

Stiahla som ho na posteľ a nohami objala okolo pása. Pomaly do mňa vkĺzol a vzdychol, ale možno som to bola ja. Na tom nezáležalo, bol presne tam, kde mal byť.

Na poslednú chvíľu som mu pridržala hlavu, aby sme si hľadeli do očí, než nás úplne pohltí vášeň.

„Vezmi si ma,“ zopakoval, „budem ti dobrým manželom, Tessa. Postarám sa o vás.“

Vnikol do mňa a ja som vydýchla: „Áno!“

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(27. októbra 2019 v 23:08)
Dobrý deň, chcem sa podeliť o svoje úžasné svedectvo Po rokoch, čo som sa s manželom roky delil, urobil som všetko, čo bolo v jeho silách, aby som ho priviedol späť, ale všetko bolo márne, tak som ho chcel späť kvôli láske, ktorú mám za neho som ho prosil so všetkým, sľúbil som mu, ale on to odmietol. Vysvetlil som svoj problém svojmu priateľovi a navrhla, že by som sa mal skôr spojiť s kúzelníkom, ktorý by mi mohol pomôcť vrhnúť kúzlo, aby ho priviedol späť, ale ja som typ, ktorý nikdy v kúzlo neveril, nemal som na výber, ako to vyskúšať, poslal kúzelníkovi e-mail a povedal mi, že nebol problém, že všetko bude v poriadku pred tromi dňami, že sa môj bývalý vráti ku mne pred tromi dňami, kúzlo obsadil a prekvapivo druhý deň, okolo 16:00. Môj bývalý ma volal, bol som tak prekvapený, odpovedal som na výzvu a všetko, čo povedal, bolo to, že sa tak ľúto za všetko, čo sa stalo, že chcel, aby som sa k nemu vrátil, že ma tak veľmi miluje. Bol som tak šťastný a šiel som za ním, takže sme spolu začali šťastne žiť. Odvtedy som prisľúbil, že každý, koho poznám, má problém so vzťahom, pomohol by som tejto osobe tým, že ho odkážem na jediného skutočného a mocného kúzla, ktoré mi pomohlo pri riešení môjho vlastného problému. email: babaidadawiseman01@gmail.com  môžete mu poslať e-mail, ak potrebujete pomoc vo vašom vzťahu alebo v akomkoľvek inom prípade. Láska kúzla Zarobte si pekné peniaze alebo vyhrajte v lotérii. Dosiahnite úspech v podnikaní. Duchovné problémy. Vyhrajte súdny spor. Vyhľadajte svojho životného partnera. Získajte dobre platenú prácu. Získajte kontrolu nad svojím manželstvom. Získajte od ľudí láskavosť a príťažlivosť. Získajte späť stratené peniaze. Liečte všetky choroby. liečiteľné aj nevyliečiteľné. Vyriešte problémy s tehotenstvom a žehnajte vám s bábätkami atď ... Ak máte akýkoľvek problém s trvalým riešením, kontaktujte tohto vynikajúceho muža prostredníctvom babaidadawiseman01@gmail.com WhatsApp: 2348136951551 Viber: 2348136951551 Poďakuješ mi neskôr