Romantické milovanie s vanilkou

Milovanie s vanilkou je romantický príbeh s prvkami erotiky od slovenskej autorky, ktorá má na konte už dve knihy. Hoci jej príbehy sú väčšinou fikcia, dáva do nich vždy kúsok reality. Ako tvrdí, mnohí ľudia priam ponúkajú autorom svoj príbeh.

Hlavná hrdinka je čerstvo rozvedená Lena. Cez sociálne siete sa zoznámi s Marcelom, ženatým podnikateľom a šarmantným pretekárom, ktorý navyše žije päťsto kilometrov od nej. Zamilujú sa do seba a začnú plánovať spoločnú budúcnosť.

Nepochybuj! Ver! To sa ľahko povie... Ako môžem veriť niekomu, koho prakticky nevidím? Akoby ani neexistoval! Viem, že niekde tam, za hranicami, si žije svoj život, riadi svoj biznis a stará sa o svoju rodinu. No kde som v tom všetkom ja? Kde je moje miesto? Žiarlila som na Marcelovu rodinu, na jeho ženu a deti. Žiarlila som dokonca aj na Marcelovu bývalú milenku, tú sadistickú doktorku s dokonalou postavou, o ktorej mi už toho toľko porozprával. Síce sa vždy tváril, že je to nevhodné, že sa mu o nej vôbec nechce hovoriť a  nechápe, prečo sa na ňu sústavne vypytujem. Vedela som však svoje...

Postupne vyplávajú na povrch problémy vzťahu na diaľku. Lena má výčitky svedomia, že láka Marcela preč od detí. A aby prekážok nebolo málo, vyjde najavo, že Marcel má v intímnej oblasti špeciálne túžby.
Bude ich Lena schopná splniť a tak zachrániť ich lásku?

Výsledok testu mi odoslali na email.
„Tak, čo ti vyšlo?“ zavolal mi Marcel. Bolo jasné, že sa nemôže dočkať odpovede.
„No, celkom tomu nerozumiem, ale píšu tam toto: dominantná časť 9,78 %, submisívna časť 15,5 %, sadistická časť 4,75 %, masochistická časť 0 %  a vanilka 70 %. Čo je to, preboha, vanilka? Veď to nebola stránka o pečení.“
„Vanilka až sedemdesiat percent?“ zazdalo sa mi, že v Marcelovom hlase zaznelo sklamanie. „Si si istá, že si odpovedala na všetky otázky pravdivo?“
Naliehavosť, s akou sa dožadoval výsledku, ma zneisťovala rovnako ako ten záblesk sklamania.
„Áno, snažila som sa. Je to zlé?“
„Ale nie! Iba sa mi nezdá, že by som sa v tebe zmýlil.“

Petra Hederová pracuje v IT sfére, hoci dušou vôbec nie je  technický typ. Vyštudovala politológiu, no písanie o politike nechala na iných. Zaujíma ju skôr psychológia a jazyky. Príležitostne bloguje, píše hudobné texty a v minulosti sa venovala spevu.
Má veľa nevšedných zážitkov a bujnú fantáziu. To však neznamená, že všetko, o čom píše, zažila na vlastnej koži. Román Milovanie s vanilkou je jej tretia kniha. Debutovala pod pseudonymom Lena Lemonová prózou Sokyne a v roku 2017 vydala román Slasti rozvodu.

Začítajte sa do novinky Milovanie s vanilkou:        

Môj mentálny vek zamrzol na úrovni šestnásťročnej tínedžerky. Hanbím sa to pripustiť, ale je to tak. Mám síce tridsaťpäť rokov, dôležitú prácu a dve malé deti, no moje vnútorné prežívanie tomu nezodpovedá. Hlavu mám v oblakoch, nohy nad zemou, často neprítomný pohľad. Idem mestom, na vysokých podpätkoch sa nesiem ako primadona a cítim sa mladá a krásna. Chýbajú mi už iba krídla. Občas sa mi zdá, že na mňa muži vrhajú obdivné pohľady. Kto je tá nádherná bytosť? Víla a či anjel? Moji milí, keby ste vedeli, že doma mám dvoch zlatých špuntov! Nevyzerám na to, pravda?
    Stáva sa mi, že sa mi niekto na pracovisku privráva a ja nereagujem. Strhnem sa až na dôrazné vyslovenie môjho mena. Najmä šéf býva netrpezlivý.
    „Lenaaaaa, Lena, počúvate ma?”
    Ale áno, snažím sa, len mi to nejde. Myseľ mi totiž opantala akási nadprirodzená sila. Nedovolí mi spávať, nedá mi schuti sa najesť. Som ako mechom udretá. Úplne mimo.
    Občas sedím na mítingu v banke a vôbec netuším, o čom je reč. Pred sebou mám dlhý zoznam úloh a mám sa k nim vyjadriť. Na to som tu, aby som to vedela. Platia ma za to, a nie zle. Pracujem na skrátený úväzok do druhej poobede. Mám šesť hodín, aby som sa venovala pracovným aktivitám. Na obedy nechodievam, ponáhľam sa za deťmi. Práca, ktorú vykonávam, je zodpovedná a slušne ocenená, preto má vedenie banky právo dožadovať sa mojich vedomostí. Som to ja, kto má povedať, v akom stave požadované zadania sú, kedy výpočty a analýzy dokončím, a čo treba urobiť, aby z toho zoznamu nejakú úlohu konečne vyškrtli. Väčšinou však nie som schopná povedať viac, ako zistím to. Univerzálna odpoveď na všetko. Ja som ju vymyslela. A napočudovanie, funguje. Je to predsa lepšie, ako povedať neviem.
    Tvárim sa teda aspoň dôležito a ťukám si niečo do notebooku. Zatiaľ mi to všetci žerú. Uvidíme dokedy.
    Nemám motiváciu chodiť do zamestnania. Často zneužívam pohyblivú pracovnú dobu a flákam sa. Tvárim sa, že robím z domu, že idem na stretnutie s klientom, a pritom si vybavujem súkromné záležitosti. Utekám zo stretnutí, aby som bola doma čím skôr. Vyzdvihnem deti zo škôlky, zaveziem ich domov a snívam.
    Ešte aj tie drobce vidia, že nie som celkom v poriadku. Niekedy sedím, pozerám do prázdna a usmievam sa. Občas pri tom fľochnem na displej mobilného telefónu. Raz som sa nahlas rozosmiala a Karinka sa ma spýtala: „Prečo plačeš, mami?“
    „Neplačem, smejem sa, láska moja,“ postrapatila som jej vlasy. Na maminu dobrú náladu deti nie sú zvyknuté.
    V poslednom období mi skutočne nebolo veľmi do smiechu.
    Patrik, môj muž, si pred vyše rokom našiel frajerku, a tak som podala návrh na rozvod. Samozrejme, ani ja som nezaháľala a hľadala som si zaňho náhradníka. Nebudem predsa sama v najlepšom veku a kondícii.
    Odvtedy som prežila veľa vtipných situácií a spoznala mnohých mužov. Žiaden však pre mňa nebol dosť dobrý. Patrik vravel, že mám prehnané nároky, ktoré nie je možné splniť. Kamarátka Nora, naopak, namietala, že si mám konečne uvedomiť svoju hodnotu a vyberať si, s kým budem zabíjať drahocenný čas.
    „Daj si chvíľu pauzu, nič ti neutečie,“ radila mi. „Nemôžeš preskakovať zo vzťahu do vzťahu ako blcha.“
    „Prečo by som nemohla? Je to môj život, moje roky! Aspoň sa nenudím.“
    Pokrútila nechápavo hlavou: „Veď si nebola sama ani dva mesiace!“
    „Môžem ja vari za to, že som žiadaná? Vždy sa na mňa niekto nalepí.“
    Laura, moja sestra, mala na to špeciálny výraz, vraj po mne chlapi idú „ako po údenom.“ Teda, že na mňa sadajú ako muchy na med. Bola to pravda, stále sa odniekiaľ nejaký vynoril a pokúšal sa získať si moju náklonnosť. Muži sypali komplimenty, vtierali sa do mojej pozornosti a balili ma často primitívnym spôsobom. Nemali to však so mnou jednoduché pri mojich nesplniteľných požiadavkách princeznej.
    Nápadníci do môjho života prichádzali a odchádzali ako amorfné bytosti bez nároku na prežitie. Zaskveli sa, zažiarili, ukázali to najlepšie zo seba a potom zmizli. Vzbĺkli ako fakľa, zhoreli ako zdrap papiera a rozsypali sa na popol. Rozptýlili sa v časopriestore zážitkov a spomienok. Strácala som o nich prehľad, neboli podstatní. Zoznamovala som sa s nimi na internete, ak nerátam tých zopár kolegov, ktorí sa so mnou delili o kanceláriu na oddelení informačno-komunikačných technológií. A tí teda neboli správna liga. Hľadala som výstavný kus. Vysokého, inteligentného (aj emocionálne) a milujúceho chlapa. Originálneho, zábavného, chápavého. Takého, ktorý spozná moju hodnotu a bude ju vedieť náležite oceniť.
    Vymenila som si na čete tisícky riadkov so stovkami mužov. Brala som to ako športovú aktivitu. Kým som nepracovala, mala som na to relatívne dosť času. Po nástupe do zamestnania som si ho vytvorila počas pracovnej doby. Zatiaľ mi to prechádzalo, nikto si nič nevšimol. Bola som naozaj šikovná a prefíkaná. Prácu sa mi darilo odsúvať na vedľajšiu koľaj a centrom môjho sveta sa stal lov. Lov na dokonalého muža.
    Zdá sa vám to smiešne? No a čo! Každý máme nejaké záľuby. Niekto chodí do fitnes, niekto hrá bedminton alebo spieva v kapele. Ja až toľko voľna nemám, odkrajujú z neho  dve malé deti, ktoré musím každé ráno zaviezť do škôlky a pred pätnástou hodinou ich zase vyzdvihnúť. Potom pripravím olovrant a venujem sa im, koľko vládzem. Nie je to jednoduché, najmä keď stále bývam v spoločnej domácnosti s exmanželom. Je náročný na poriadok a moje nervy. Nie je to bohviečo, keď sa dvaja dospelí jedinci, ktorí sa už nemilujú, rozhodnú kvôli deťom zostať bývať spolu. Vyžaduje si to ohromnú dávku tolerancie a sebazaprenia.
    A preto si čas spestrujem aspoň tým, že komunikujem, flirtujem, balím. Som v tom mimoriadne dobrá. No v posledných dňoch som celkom vedľa. Ako som už spomínala, neviem sa na nič sústrediť. V bruchu mám motýle, v hlave sny. Pýtate sa, čo sa mi, preboha, stalo, žene, matke, ktorá by už mala mať rozum. Prečo sa túlam mestom ako nepríčetná? Vrážam do ľudí a bezdomovcom ochotne hodím do misky aj dvojeurovku. Alebo si sadnem na lavičku a kŕmim chorľavé mestské holuby ako stará dôchodkyňa. Na, pi-pi-pi! Na!
    Usmievam sa na neznámych, nastavujem tvár zubatému aprílovému slnku a predstavujem  si, že ležím na piesočnatej pláži na Maldivách. Pýtate sa, či som vyhrala v lotérii? Zdedila majetok po strýkovi v Amerike? Nie, nie! Stalo sa mi niečo lepšie. Niečo, čo má väčšiu hodnotu.
    Vidia to aj moje deti. Mama zrazu neplače. Mama sa smeje. Je šťastná. Nechápu prečo, ale páči sa im to.
    Mama je totiž zamilovaná.
    Konečne stretla toho pravého. Po roku hľadania.
    Nora mala pravdu, keď vravela, že láska si ma nájde, ale stane sa tak až vtedy, keď budem na to pripravená. Keď budem mať čo ponúknuť. Už som pripravená! Mám prácu a vnútorne som sa zmierila s tým, že som rozvedená a single. I keď Nora namieta, že sama som vlastne nikdy nebola, lebo stále si s niekým vypisujem a randím. Ale takéto drobnosti mi mali iba spestriť život, neprikladala som im žiaden význam.
    Takže ako to vlastne je? Som pripravená. Som vyliečená zo sklamania. A on si ma našiel.
    Marcel z Tachova.
    Môj princ, kozmonaut z vesmíru.
    A kde sa ten Tachov nachádza? Dá sa to povedať krátko – ďaleko. Použila by som však iné slovo. V prdeli. Alebo ak mám byť slušnejšia – v paži. Na západe Čiech, kúsok od Nemecka. Približne päťsto kilometrov od Bratislavy, kde žijem.
    Tak tam býva on, môj princ. Marcel.
    Pýtate sa, ako som k nemu prišla? Oslovil ma na zoznamke. Je mi jasné, že to nie je príliš romantické. Ale naše prvé rande také bolo.
    Nebudem však predbiehať. Poďme pekne po poriadku. Všetko vám dopodrobna vysvetlím. Pochopíte, prečo som jedného dňa zostala ako bez duše. Zombia. Zhypnotizovaná a mimo.

                                                                       2

Napísal mi v čase, keď mi už skončilo predplatné na portáli najdipravulasku.sk. Bola som tam zaregistrovaná od okamihu, ako som nadobudla podozrenie, že ma manžel podvádza. Poviem vám, nebolo to príjemné zistenie. Pocit sklamania sa dá prirovnať k niečomu takému, ako keď  práve zistíte, že ste si celé roky hriali na prsiach hada. No nie hocakého, kobru kráľovskú. Alebo akoby vám niekto jedného dňa prudko strhol ružové okuliare a odrazu vidíte svet v reálnych farbách. Prevažne v sivej a v čiernej.
    Najskôr odmietate uveriť skutočnosti, hoci okolie vám jemne naznačuje, že nie je celkom v poriadku, keď si váš manžel vymieňa zamilované esemesky s inou ženou. A že by ste sa asi mali zmieriť s daným stavom a prestať všetkých navôkol presviedčať, že on by nikdy nebol schopný nevery. Veď by sa mu pri inej ani nepostavil.
    Postupne si pripúšťate realitu a snažíte sa nejakým spôsobom pravdu rozchodiť. Na to má každý svoj recept. Niekto sa upriami na prácu, iný na deti a ďalší zas na flirt. To posledné bol môj prípad. Zaplatila som si trojmesačný VIP paušál na zoznamke. Keď jeho platnosť vypršala, videla som už len to, že mi ktosi napísal. Iba jeho meno, vek a mesto, v ktorom dotyčný žije. Obsah správy bol už pre mňa, ako bývalého klienta, nedostupný.
    Prevádzkovatelia portálu to majú dobre vymyslené. Ak nezaplatíš, nedozvieš sa, kto ťa chce kontaktovať. Vidíš iba základné informácie. Niežeby ťa rovno odpojili, to nie. Budú ťa naťahovať. Ak im nepošleš prachy, možno prepasieš životnú šancu. Riskneš to? A čo ak potom budeš len pozerať na koncové svetlá vlaku šťastia, ako nenávratne mizne v tuneli minulosti?!
    A tak ma zasa dostali tam, kde ma mať potrebovali, a členstvo som si obnovila. Napriek tomu, že som už chcela mať so zoznamkou svätý pokoj. Veď som vedela, že sa tam registrujú iba samí čudáci.
    Na druhý deň som už bola opäť VIP klientom, a tak som sa mohla pozrieť, kto mi napísal. Našla som päť správ, ale tie ma nezaujali.
    Jeden nízky, druhý plešatý, tretí škaredý, štvrtý nudný. Bolo mi to jedno, aj tak som sa prihlásila len kvôli jednej jedinej správe.
    Marcel, 35 rokov, Tachov. Podnikateľ.
    Vidím usmiateho muža v čiernom tričku. V ruke drží pohár. Asi niečo vyhral.
    Toto odporúčam všetkým mužom, čo chcú zbaliť ženu: odfoťte sa s víťaznou trofejou v ruke. S medailou na krku. Na stupienku víťazov. Alebo aspoň s diplomom, prípadne s ulovenou rybou. Veľkým niekoľkokilogramovým megakaprom. Má to silný psychologický efekt. Takáto fotografia hovorí: Som víťaz. Vyhrávam. Som lepší než ostatní. Alfa samec.
    Netrpezlivo otváram správu.
    Čaká ma originálna veta v českom jazyku: Ahoj, dúfam, že nie si z toho ďalekého mesta na Slovensku, ktoré máš uvedené v profile. Neviem, kto si, ale mám pocit, že to u mňa nejako zaiskrilo.
    Keby nemal na fotke taký milý úsmev, odpovedala by som mu: Čo sa tak hlúpo pýtaš? Veď vidíš, že som z Bratislavy.
    Nemala som však dôvod byť naňho zlá. Nič mi predsa neurobil a zjavne som sa mu páčila. Preto som napísala: Áno, som z Bratislavy. A nemám dobré skúsenosti s láskou na diaľku.
    Veru, na Honzu z Prahy som nemala dobré spomienky. Bol to narcis, mal dlhy a nefungoval. V žiadnom ohľade. Tiež podnikateľ. Skrachovaný!
    V Bratislave som párkrát bol, odpovedal takmer okamžite. Stavím sa, že ty v Tachove nikdy. K tej láske na diaľku by som tiež vedel porozprávať svoje. Aj keď niekedy sa vraví, že láska hory prenáša.
    Začala som hľadať na internete, kde sa nachádza Tachov. Wikipédia mi prezradila, že Tachov je okresné mesto v Plzenskom kraji. Leží asi šesťdesiat kilometrov na západ od Plzne a pätnásť kilometrov na východ od Nemecka. Má dvanásťtisíc obyvateľov. Mhm, malé mestečko. Tomu Marcelovi bude asi trčať slama z topánok. Malomeštiak. Chlapec z českého vidieka. No mal taký podmanivý úsmev, milý a priateľský!
    Pozrela som si jeho profil. V záujmoch má motošport. Autá, motorky. To mi nič nehovorí. Medzi fotografiami nachádzam pretekára na športovej motorke, naklonenej v ostrej zákrute tak, že sa kolenom takmer dotýka zeme. Vyzerá nanajvýš akčne. Motorkári nie sú nič pre mňa. Všetci dobre vieme, že sú to darcovia orgánov. Kto by chcel takého neperspektívneho chlapa? Nikdy neviete, kedy sa zabije. Ale nedá mi to. Prečo by som si s ním nemohla vymeniť zopár správ. Preto píšem: Nie, v Tachove som nikdy nebola. O takom meste som ani nepočula. Viem iba, že kdesi pri hraniciach máte Aš a Cheb.
    To som si pamätala z hodín zemepisu na základnej škole. Lepšie ako nič. Dostávam odpoveď: Tachov je malé mesto a je problém nájsť tu niekoho, kto by mi vyhovoval. Škoda, že si z takej diaľky. I keď o tebe neviem vôbec nič, minimálne na kávu a pár slov by som si s tebou zašiel veľmi rád.
    Viem, čo som mala urobiť. Mala som mu poďakovať za milé riadky a napísať, že nemá význam pokračovať v komunikácii. Načo? Toto je portál pre ľudí hľadajúcich perspektívneho partnera, nie kamaráta na četovanie a telefón. Ako sa dá udržiavať vzťah na vzdialenosť päťsto kilometrov? No nedalo mi to, pretože som trošku uletená. Mám rada výzvy a dokazovanie, že nič nie je pre mňa problém. Keď sa chce, tak sa dá! Odpovedala som: To je milé. Na kávu pokojne, ak tu budeš.
    Vedela som, že nepríde. A ak náhodou predsa len, nebude to kvôli mne, iba sa zastaví po ceste. A potom som ešte dodala: Ty si na tej motorke nejaký nebezpečný.
    Odpísal: Ako to myslíš, že som nebezpečný? Dá sa to pochopiť mnohými spôsobmi, tak sa radšej pýtam.
    Pokúsila som sa vysvetliť mu to, hoci mne sa zdal význam tých slov jasný: Myslela som to tak, že rýchla motorka je nebezpečná.
    M: Cez víkend chcem vyraziť na výlet. Má zmysel, aby som  nasmeroval motorku na Bratislavu?
    Ten chlap na mňa urobil dojem. Zaujala som ho zrejme až natoľko, že je pre jednu kávu ochotný cestovať päťsto kilometrov. To pre mňa dosiaľ žiaden muž neurobil. Veľmi sa mi tomu nechcelo veriť.
    Napísala som: Mám byť zodpovedná za to, že tvoj život bude v ohrození, keď pôjdeš takú dlhú cestu na tom pekelnom stroji? To si na svedomie nezoberiem.
    Odpovedal zľahčujúcim tónom: Ja by som to s tou zodpovednosťou až tak nepreháňal. Tak či tak by som sa niekam vybral. Je jedno, či na Slovensko, alebo inam.
    L: Ako chceš, snáď vieš, čo robíš.
    M: Nehovorím, že je to bezpečné ako sedieť doma v obývačke. Ale zase taká hrôza to nie je.
    L: Keď myslíš!
    Rezignovala som, ale podarilo sa mu zaujať ma. Mňa, čo som ignorovala desiatky pokusov o zblíženie. Niektorým mužom som sa ani len neunúvala odpovedať.
    M: Môžem sa spýtať? To je tvoja dcérka, čo máš na fotke v profile? Položil mi otázku, na ktorú som odpovedala už veľakrát.
    L: Áno, mám dve malé dcéry. Jedna je sprava a druhá zľava, len ju, žiaľ, nie je vidieť. Admin ju odstrihol. Asi sa mu nezmestila do formátu fotografie, ktorý ten portál vyžaduje. Valika mala tri roky a Karinka bude mať čoskoro päť. Nedávno som sa rozviedla. Ty máš deti? V čom podnikáš?
    Odpoveď prišla až večer. Zo skúsenosti som vedela, že občas  komunikácia na portáli zamrzne. Vymieňate si s niekým správy ostošesť a potom zrazu nič. Bum! Akoby uťal. Žiadna ďalšia odpoveď nepríde. Nikdy sa nedozviete prečo. Buď dotyčného niečo odradilo, napríklad zistil, že máte deti, alebo stretol nejakú inú, ktorá mu vyhovuje väčšmi. Takže, keď sa Marcel nakoniec predsa len ozval, bola som viac než prekvapená. Asi som ho naozaj zaujala.
    M: Cez deň toho mám vždy veľa, preto odpovedám neskoro. Vlastním autoservis. Trávim tam celé dni s... no, ako by som to povedal... jednoducho s ľuďmi, čo opravujú autá. Potrebujem preto niekoho, kto má niečo v hlave. Inak by som sa zbláznil. A mám dve deti, sedemročného chlapca a dievčatko, štvorročné. A riešim rozvod. Čím sa živíš ty?
    Rozpovedala som mu v skratke svoj príbeh. Do práce som nastúpila len začiatkom roka. Som projektovou manažérkou na oddelení informačných technológií. Manžel si našiel mladšiu milenku, preto sme sa rozviedli. Stále, žiaľ, žijeme v jednej domácnosti. Je to tak lepšie kvôli deťom a tiež preto, lebo nemám veľmi kam ísť. Oficiálne máme deti v striedavej starostlivosti, no keďže bývame spolu, je to aj tak jedno.
    Marcel navrhol, či si nebudeme písať niekde inde. Zoznamka je v tomto vraj úplne nepružná. Poďme konverzovať cez messenger na facebooku. Ochotne som súhlasila, pretože ma ten vzdialený muž z neznámych príčin zaujímal čoraz väčšmi. Niežeby sa mi zdal extrémne príťažlivý, bol milý. A otvorený. Mám rada ľudí, ktorí vám všetko o sebe vyklopia a nerobia žiadne tajnosti. Sú, akí sú, a nehanbia sa za seba. Otvorená komunikácia ma vždy dostala.
    Pridal si ma k priateľom na facebooku. Hneď som, samozrejme, zo zvedavosti presnorila všetko, čo sa dalo. Jeho fotografie, príspevky, koľko má priateľov. Všetko, čo kedy na sociálnej sieti zverejnil, sa týkalo pretekov na motorkách. Mal tam však aj zopár záberov s rodinou. Takých, aké vám vyrobí jedine profesionálny fotograf. Marcel sedel na zemi v lese s manželkou a navzájom sa opierali chrbtami. Medzi nimi boli naaranžované ich dve deti. Komentáre pod fotografiami hlásali:
     Aká krásna rodinka.
    Nádherné oči po mamičke.
    Celý tato!
    Kto by povedal, že aj táto rodina sa už rozpadá? Ktovie, čo je na príčine. Hovorí sa, že za krach manželstva sú zodpovední vždy dvaja. Ako je to v tomto prípade?
    So záujmom si prezerám jeho ženu. Je približne v mojom veku, má čierne polodlhé vlasy a tmavé oči. Nijaká krásavica a určite má zopár kilogramov navyše. Ich dcéra môže mať na fotografii asi rok.
    Tvoje fotky na facebooku sú úžasné. Zato mne, keď nejaké vyberám, to trvá celé hodiny, kým dajakú reprezentatívnu nájdem, napísal mi, keď som si ho pridala za priateľa.
    Ďakujem za kompliment. Už na jedno oko spím, píšeš dosť neskoro, odpovedala som, snažiac sa udržať si primeraný odstup. Netreba to preháňať a príliš si zvykať na komunikáciu s niekým, koho vôbec nepoznám. Takto sa dá vytvoriť slušná závislosť na akejsi ilúzii, čo môže človeka pripraviť o zdravý úsudok. Ako sa však v najbližších dňoch ukázalo, moja rezervovanosť nevydržala príliš dlho.

Milan Buno, 9.1.2018