Madam X sa odhaľuje...

Román Madam X – Odhalenie je druhá časť série. Prvá vyšla pod názvom Madam X.

Madam X žije izolovaná v apartmáne, ktorý patrí jej milencovi a strážcovi Calebovi. Má ju celkom pod kontrolou, ovláda ju, vlastní jej telo, núti ju robiť, čo sa mu zachce, a pritom má zástupy iných mileniek. Madam X čoskoro zistí, že v jeho živote nie je jediná, keď sa náhodou stretne s jednou z jeho „učníc“. Caleb tvrdí, že tie ženy len učí, aby z nich boli dokonalé nevesty.

Srdca Madam X sa však zmocní niekto iný. Ocitne sa rukách trochu drsného a tajomného Logana, s ktorým sa zoznámila na jednom večierku a už sa raz s ním pokúsila utiecť. Tentoraz sa jej podarí opustiť Caleba, vykričí mu jeho neveru, nadutosť aj pýchu a ďalšou cestou sa uberá s Loganom. Na jednej strane je Logan úžasný, na druhej ju trochu desí. Poskytne jej však informácie, ktoré vypátral o jej minulosti, lebo Madam X stále trpí stratou pamäti a nevie, kto vlastne je a kým bola kedysi.

No Caleb Indigo nemieni ustúpiť a chce Madam X vlastniť stoj čo stoj. Určite sa jej nevzdá bez boja, bez takého, ktorý všetkých zničí.

Madam X – Odhalenie je znova veľmi provokatívne čítanie, plné erotiky, zmyselnosti a lásky. Jasinda Wilderová vytvorila vzrušujúci príbeh, ktorý je tajomný, napínavý a romantický. Podmanivá cesta do sveta vášne, v ktorom vládnu emócie, túžby, ale aj srdcia...

Volám sa Madam X.
Moja minulosť je kdesi zamknutá.
Moja prítomnosť je v tejto pozlátenej klietke...

Jasinda Wilderová je uznávaná autorka bestsellerov. Prispievala do časopisov ako New York Times, USA Today a Wall Street Journal.
K jej najznámejším patrí erotický román Alfa a jeho voľné pokračovania Beta a Omega, ako aj romány Strácam sa v tebe a Strácame sa v sebe, ktoré sa na Amazone dostali na špičku v rebríčku medzinárodných bestsellerov.

Začítajte sa do novinky Madam X – Odhalenie:

            Ja som nahá a ty si oblečený.
    Zdá sa, že je to tak vždy. Držíš ma tu nahú, lebo máš rád pohľad na moje holé telo? Alebo je to ďalšia forma manipulácie a kontroly nado mnou? Chceš ma takto držať v zajatí, zatvorenú? Asi oboje. Som nahá – čo býva často, odkedy žijem v tvojom byte pripomínajúcom jaskyňu na samom vrchu domu – a prechádzaš po mne pohľadom, sleduješ ma, doslova vpíjaš všetky moje krivky aj mäso. Tvoje oči sa stále sústreďujú na mňa, dokonca aj keď pracuješ. Hýbu sa od notebooku ku mne, zastanú na mojom elegantnom krku, prejdú jarčekom medzi prsami, potom spočinú na bruchu, medzi stehnami – a napokon neochotne odtrhneš pohľad a vrátiš sa k svojej práci.
Život s Calebom Indigom je ako koncert klávesov, ktoré udierajú, celá overtúra pohľadov. Vždy pracuješ. Stále. Zobudím sa uprostred noci, keď ti zvoní telefón – máš jednoduché zvonenie, staromódne ako na klasickom telefóne – a ty úsečne oznámiš: „Indigo.“ Pozorne počúvaš, potom odpovieš niekoľkými slabikami, ak sa dá, a ukončíš hovor. Hodíš telefón na nočný stolík, aby si ho mal poruke, a drsne ma štuchneš hruďou. Sú štyri hodiny ráno, navlečieš si tepláky, skrehnutými prstami si zapneš gombíky na bunde a povieš, že máš nejaké povinnosti. Vrátiš sa až okolo tretej na ďalší deň, niekedy aj o štvrtej alebo o šiestej. Vyzeráš unavene, si zarastený a pod očami máš tmavé kruhy. Ja však čakám na tvoj príchod a bdiem. A ty to vieš.
Stojíš na mojej strane postele, civieš na mňa, vyčkávaš. Prevrátim sa a pozriem na teba. Pomaly sa vyzliekaš. Tvoj pohľad je stále na mne, prípadne zo mňa odhrnieš aj tenkú plachtu. Nemôžem si pomôcť, sledujem, ako si rozopínaš bundu a hľadíš na mňa. V tej chvíli ma pochytí túžba.
Nedokážem sa jej ubrániť.
Hoci sa snažím. Musím zistiť, či neobjavím nejaký nový druh sebakontroly, ak ťa to zaujíma.
Výsledok je stále rovnaký: vidím ťa, sledujem, ako si vyzliekaš košeľu, rýchlo si ju rozopínaš, potom si prekrížiš ruky vzadu na lopatkách a košeľa spadne. Máš nahý trup, príťažlivý, svalnatý, dokonale opálený. Stiahne mi hrdlo a musím znova a znova prehĺtať, ako keby som chcela prehltnúť svoju túžbu po tebe. Prejdem pohľadom po tvojom vytvarovanom bruchu k slabinám, pozerám sa na vydutý zips a medzi nohami pocítim páľavu. Túžbu. Dych sa mi zrýchli.
Nemusíš nič hovoriť.
Rozopneš si nohavice, chytíš zips palcom a ukazovákom a pomaly ho stiahneš nadol. Uvoľníš si penis. Krúti sa mi rovno pred očami, je dlhý a dokonalý.
A ja som hotová.
A všetka sebakontrola je razom preč.
Cítim na koži tvoje drsné ruky, hladkajú ma, škriabu, láskajú, vlastnia. Podľahnem ich drsnote a ocitnem sa na zadku, po ktorom ma ťaháš na jeden bok postele a obraciaš ma tak, aby si mohol do mňa vniknúť. Zastonám.
Rozkročím nohy a sledujem ti pulz na krku. Brucho sa ti sťahuje a rozťahuje, boky sa nadvihujú, bicepsy napínajú. Držíš ma veľmi ľahko tam, kde ma chceš mať.
Urobíš sa veľmi ľahko a niekedy aj rýchlo, ale vždy počkáš, aby som vyvrcholenie dosiahla aj ja. Občas čakáš, kým ho nedosiahnem aj dva razy. Ak v tvojom tele nenájdem uvoľnenie, pritisneš mi palec na klitoris a jemne, skúsene mi ho masíruješ, lebo presne vieš, ako ma potešiť.
Tvoje uvoľnenie sprevádza tiché, ale intenzívne stonanie, možno sa ti na sluche zaperlí pot, ako keby aj on poslúchal tvoje pravidlá, akoby si aj jemu diktoval, ako má existovať a kedy sa má objaviť.
Keď so mnou skončíš, prejdeš mi palcom po spánku, napravíš mi prameň čiernych vlasov, chvíľu mi hľadíš do očí – to je chvíľa nášho osobného spojenia. Len okamih, zlomok času. Aspoň niečo. Ako keby si vedel, že takéto chvíle potrebujem, aby som pokračovala... v tejto hre.
V týchto úskokoch.
V tejto zrade.
V tomto podvodnom správaní.
Bez týchto intímnych chvíľ po súloži by som dávno zhorela. Vybuchla.
Ani s nimi však nie som spokojná. Som nepokojná a rozrušená.
Ty to dobre vieš.
A viem to aj ja.
Nerozprávame sa o tom. Skúšam to, ale ty to zakaždým odmietneš. Zametieš rozhovor ako prach do kúta. Zdvihneš telefón, povieš, že máš nejaké stretnutie, musíš odpísať na e-mail, čaká ťa rozhovor s brokerom.
Musíš zaučiť učnicu. Hoci o učniciach sa predo mnou radšej nezmieňuješ.
Som si istá, že za nimi chodíš, keď odo mňa odchádzaš. Skúšaš ich a cvičíš, keď si preč.
Viem to.
Kiežby som to radšej nevedela, ale viem. Nemôžem to nevnímať. Aj ja som tým prešla.
Zapneš si druhý gombík zhora na dokonale vyžehlenej košeli a zapravíš si ju za opasok na nohaviciach. Strieborná pracka sa zaleskne. Vyhrnieš si rukávy nad lakte, poskladáš ich presne na štyri časti, prejdeš si prstami po tmavých vlasoch a odchádzaš. Nepovieš mi ani slovo na rozlúčku, nezaznie ani náznak, kam ideš a kedy sa asi vrátiš.
Iba na mňa pozrieš. Je to naša jediná intímna chvíľa, potom sa mi dotkneš palcom sluchy a napravíš mi vlasy za uchom. A vzápätí si preč.
Ja však viem, kam ideš.
Nejdeš k brokerovi. Nebudeš vyjednávať s inými podnikateľmi. Nechystáš sa podpísať zmluvu, nemieniš si prezrieť novú parcelu, nejdeš investovať do novej nehnuteľnosti. To robia podnikatelia – viem, videla som to. Ty si riaditeľ, predseda, vedúci rady Indigo Servicer, s. r. o., a podnikáš ako ostatní v súkromí aj na verejnosti. Mal by si sedieť niekde v kancelárii, držať telefón pri uchu, pred očami monitor počítača, mal by si diskutovať o stratách a ziskoch, o kvartálnych výnosoch a o tom, čo sa vymklo priemeru.
Priemer alebo par v golfe znamená minimum úderov na dosiahnutie jednej jamky, ale kolokviálne často znamená minimálny štandard. Stále sa učím nové veci, lebo mám konečne prístup k internetu.
Mal by si robiť také niečo. Prečítala som si na internete, čo robia riaditelia, prezidenti spoločností, čo robia podnikatelia. Viem to z televízie, kníh a z internetu.
Ty však nič také nerobíš. Aspoň nie vtedy, keď by som to od teba čakala.
Odpovedáš na e-maily o štvrtej ráno. Budíš ma o šiestej kvôli sexu, od pol siedmej do pol deviatej cvičíš, osprchuješ sa, rýchlo sa naraňajkuješ a potom si o deviatej ľahneš spať. Budíš sa napoludnie. Preberieš sa, zasa odpovieš na e-maily, na telefonáty, rozložíš si papiere a grafy a potom odchádzaš.
Niekedy po sexe so mnou o šiestej ráno len tak odídeš, ani sa neosprchuješ.
A keď sa vrátiš, vyhýbaš sa mi. Pracuješ. Dáš si sprchu. Pracuješ. Vyhýbaš sa mi. Pracuješ. Vyhýbaš sa mi.
Napokon si so mnou sadneš, najeme sa, vezmeš ma na večeru alebo do divadla.
Caleb?
Viem, čo robíš, keď si preč, aj prečo sa mi vyhýbaš.
Trénuješ učnice.
Ak to preložím, znamená to, že s nimi súložíš.
Učíš bývalé prostitútky, drogovo závislé dievčatá a bezdomovkyne, ako potešiť muža. Ako ho poriadne vyfajčiť. Ako mu ponúknuť anál. Ako vždy vyzerať sexi, vďačne a zvodne pri všetkom. Ako prosiť o sex aj bez jediného slova.
Učíš ich to tak, že im to sám ukazuješ.
Preťahuješ ich.
Robia ti to ústami a ty im ukazuješ, aká technika je ešte príjemnejšia.
Ohneš ich cez posteľ a strčíš im úd do zadku. Hovoríš im, ako sa chrániť, aby ich to nebolelo, aby sa aj ony cítili dobre.
Vytiahneš im úd z úst a urobíš sa im na tvár. Tvrdíš, že je to pre ich dobro, lebo niektorí klienti to majú radi, hoci ty nie. Ach, určite nie.
Odkiaľ to všetko viem?
Spriatelila som sa s Rachel. Býva na treťom poschodí v apartmáne číslo tri. Rachel, kedysi známa ako učnica číslo šesť-deväť-sedem-jeden-tri alebo skrátene Trojka. Učnica, ktorú si vychoval podľa svojho programu pre nevesty. Keď odídeš na celý deň preč po troch hodinách spánku, chvíľu z okna sledujem tvoj krásny biely maybach nesúci sa ladne po Piatej avenue, nastúpim do výťahu a zveziem sa na tretie poschodie. Zaklopem na dvere číslo tri s fľašou bieleho vína v ruke.
Rachel rozleje celú fľašu do dvoch pohárov – nie na víno, lebo také nemá, ale do veľkých pohárov na džús. Pijeme ho, sedíme na posteli a rozprávame sa. Povie mi teda všeličo! O svojom predchádzajúcom živote, o ktorom by nemala hovoriť, ale mne o ňom z nejakého dôvodu rozpráva. O jej súčasnom živote, ako sa učí stať nevestou. Povie mi všetko. Niekedy až priveľa.
„Prepáč, je to príliš veľa informácií?“ pýta sa často.
Áno, poviem jej. Vraj si tam práve bol, presne na tej posteli, na ktorej sedím, trtkal si ju do zadku – to je priveľa informácií. Potom si ho vytiahol a pustil si jej to na chrbát – aj to je priveľa informácií.
Napriek tomu mi to hovorí. Ako keby som bola jej spovedníčka, jej kňaz. Myslí si, že je to dôverný rozhovor medzi ženami.
Ja v tom vidím vzdelávanie. Tak som sa dostala aj k pojmu cum shot, ale radšej som ho nemala vedieť.
Zdá sa mi však prinajmenšom zvláštne, že ani jednu z tých vecí nerobíš so mnou. Nikdy si to so mnou nerobil.
Nerobíš mi to do zadku. Neurobíš sa mi na chrbát alebo na tvár.
Snažím sa predstaviť si, aké by to bolo. Páčilo by sa mi to? Neznášala by som to? Cítila by som sa ponížená... alebo vyburcovaná? Niekedy premýšľam tak, inokedy onak. Nemám odvahu opýtať sa ťa na to. V skutočnosti možno ani nechcem vedieť, čo k tomu cítim.
Rachel má pri sexe rada bolesť. Obľubuje, keď ju plieskajú. Silno. Páči sa jej, keď jej zviažeš ruky za chrbtom kravatou, robíš jej to zozadu a šviháš ju opaskom, keď máš vtáka až po gule v nej. To mi opakuje od slova do slova.
Nechcem to vedieť.
Nemôžem ju však ani zastaviť, lebo viem, že mi to všetko vyrapoce.
Chcem to vedieť, a zároveň to nenávidím.
Okrem toho mi rozpráva o záľubách svojich priateliek-učníc. Štvorka má rada v zadku vibrátor, keď s ňou máš sex. Päťka výborne fajčí a rada semeno prijme aj na tvár. Sedmička, Osmička a Deviatka neuprednostňujú nič konkrétne, o čom by Rachel vedela, Dvojka obľubuje autoerotické dusenie, čo znamená, že sa jej páči, keď ju pri sexe škrtíš.
Viem viac o sexuálnych hrách na treťom poschodí, ako je zdravé.
Okrem toho to svedčí o tom, že máš neprirodzenú a nadľudskú chuť na sex. So mnou si aspoň raz za deň. Rachel tvrdí, že ju navštevuješ raz za týždeň. Zvyčajne. Okrem toho je tu Dvojka a Štvorka až po Deviatku. Vrátane mňa je to desať žien. Každý deň iná, pričom tri ďalšie môžeš obmieňať, aby si mal denne viac ako jednu. A to je len jedna z možných permutácií na základe toho, čo viem. Podľa zákonov matematiky ich môže byť aj viac.
Myslím si, že tvoj život je len sex.
A práca.
Aj tak so mnou spávaš. Doslova aj spíš. Tri hodiny dopoludnia, od deviatej do dvanástej, ak ti do toho nepríde práca. A potom ďalšie tri hodiny od desiatej večer do jednej v noci. Čudný čas. Stále si v pohybe, neprestajne sa niekam ponáhľaš. Zrazu sa prebudíš, náhle, z ničoho nič. Otvoríš oči, dvakrát žmurkneš, potom vstaneš a oblečieš sa. Nijaké naťahovanie, pretieranie očí, zívanie. Nijaké váhanie na kraji postele, šúchanie strniska. Hneď si hore a čulý. Je to divné.
Život s tebou je bizarný, to som už zistila.
Nikdy sa nenudím.
Stále pracujem. Aj teraz idem dolu, kde som kedysi mala apartmán, no zmenili ho na kanceláriu, v ktorej sa stretávam s klientmi. V spálni mám teraz počítač a v obývačke veľký televízor. Je to môj osobný priestor. Keby som mala domov, tak je tu, nie v strešnom apartmáne s tebou.
Niet viditeľného dôkazu, že s tebou žijem v tvojom apartmáne. Neviem, či je to nezvyčajné, alebo nie. Nezmenila som nič. Mám tu šatník na svoje oblečenie, čím myslím šesťstodesať metrov odkladacej plochy. Tvoj domov na najvyššom poschodí budovy je otvorený, niektoré časti oddeľujú iba pohyblivé predely. Šatník je navrhnutý veľmi dômyselne, je v ňom vstavaná vešiaková skriňa na obleky, nohavice, košele, poličky na tričká, spodnú bielizeň a ponožky. Aj na moje oblečenie. Okrem políc a vešiakov na moje oblečenie by náhodný návštevník – akí tu nebývajú – nezistil, že tu bývam. Nie sú tu tvoje ani moje fotografie, snímky tvojej rodiny, nikoho. Jedine abstraktné umenie od neznámych autorov. Makrofotografie listov alebo hláv hmyzu, povrchu jazera takého pokojného, že by to mohlo byť aj zrkadlo, fľaky a škvrny farby, štruktúrované vzory hustých farieb, jemná kresba stromu. Čudné, neosobné, ale krásne.
Ako ty v mnohých smeroch.
Môj osobný priestor je môj bývalý apartmán. Ešte vždy stávam pri okne a vymýšľam si príbehy chodcov dolu na ulici.
Môj život je stále taký istý. Okrem toho, že teraz bývam aj v strešnom apartmáne, pozerám televíziu a surfujem na internete. Ty máš prístup k môjmu telu, kedykoľvek si doma. Asi by som mohla aj vyjsť z budovy, keby som chcela.
Doteraz nemám vlastné peniaze. Nikdy nevidím šek ani jednodolárovú bankovku. Nemám identifikačnú kartu.
Stále nemám kontrolu nad svojou klientelou.
Nemám meno, len Madam X.
Neviem nič o svojej minulosti, jedine to, že som Španielka... Aspoň tak si povedal.

Milan Buno, 15.2.2018