Kto koho využíval? (13.5.2009)

Dlho sa totiž väčšina autorov kníh o legendárnej dvojici zameriavala na jedného z najväčších spisovateľov dvadsiateho storočia, ktorého jeho manželka údajne ničila, vyciciavala a systematicky využívala. Problém je podľa Leroya však v tom, že väčšina svedectiev pochádza od slávneho spisovateľa Ernesta Hemingwaya, ktorý sa so Zeldou Fitzgeraldovou nenávideli. „A Hemingwayovi veril každý,“ dodáva francúzsky spisovateľ. Knihou tak chcel dosiahnuť určitú spravodlivosť a očistenie. Chcel dokázať, že nie hrdinka jeho románu ničila svojho manžela, ale práve on využíval Zeldu a jej postavu pre svoje diela. Kradol jej texty, „vysával“ z nej inšpiráciu a pritom sa snažil zariadiť, aby sa jej texty nedostali na verejnosť.

Podľa Leroya sa osud takejto ženy nedal vyrozprávať bežným spôsobom, preto sa rozhodol písať v prvej osobe ženského rodu. ”Najskôr som si povedal, že je to nepremyslené riziko, že som sa zbláznil, a práve z toho dôvodu som sa pokúšal urobiť niekoľko krátkych úryvkov v prvej osobe. Napísal som si niektoré scénky a dialógy a zistil, že v podstate to celkom dobre funguje,” spomína autor.

Vcítiť sa do ženského myslenia nebolo pre Gillesa Leroya zložité, čo ho prekvapilo, no ťažké bolo prijať to jej šialenstvo. „Najhorší moment v celom románe bol, keď sa Zelda zbláznila. Vtedy som sa chytil do vlastnej pasce, pretože takisto som musel prežívať moment zbláznenia,” prezrádza autor o diele, za ktoré dostal v roku 2007 najprestížnejšie francúzske ocenenie Goncourtovu cenu. „Dostať ju, to je sen mnohých. V to ani neradno dúfať,“ usmieva sa. Úspech vo Francúzsku, ale aj v ďalších krajinách (napríklad Čína ako jedna z prvých preložila jeho román), však neznamenal úspech aj v USA. Vydavateľstvá ocenili štýl spracovania, ale mali problém s témou a obsahom. Dotklo sa ich najmä to, čo sa v diele píše o Hemingwayovi. Navyše, ani vnučka Francisa Scotta Fitzgeralda nie je knihe veľmi naklonená, pretože „berie jej dedovi akúsi aureolu výnimočnosti, nedotknuteľnosti“.

Preklad do slovenčiny sa pritom zrodil celkom náhodou. Prekladateľ Igor Navrátil sa raz zastavil v jednom parížskom kníhkupectve, kde vystavovali všetky tohoročné ocenené diela. „Pobúrilo ma, ako je možné, že najprestížnejšiu cenu získala vo Francúzsku kniha s anglickým názvom Alabama song,” usmieva sa prekladateľ. „Veď vzťah Francúzov a Francúzska k anglofónii nie je veľmi pozitívny. Knihu som odignoroval, chcel som odísť preč, no vtedy som si všimol, že nejaká veľmi zaujímavá dáma vzala knihu z police a hovorím si, hádam by som sa mohol na ňu aspoň pozrieť. Veď nebudem taký ignorant’.?” Hneď, ako si prečítal zadnú stranu obálky a zistil, že je o manželke spisovateľa, ktorého obdivuje a prekladá, vedel, že ju musí preložiť. ”Viac mi nebolo treba, všetko som Francúzom odpustil,” a pustil sa do práce.

Milan Buno