bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Len smelo HOVOR!

Nikdy neviete, kedy sa vám alebo niekomu z vášho okolia stane podobná vec. Niečo, čo vás ovplyvní na ďalšie mesiace, dokonca roky...ak s tým nebudete bojovať a nepokúsite sa toho zbaviť. Melindu ten incident zmenil a stala sa úplne iným človekom. So svojou traumou sa vyrovnáva mlčaním...

http://data.bux.sk/book/020/261/0202610/medium-hovor_si_si_ista_ze_tebe_sa_to_nestane.jpg„Len smelo hovor,
chceme vedieť, čo nám chceš o sebe povedať.“

Hovor! je veľmi pôsobivý príbeh študentky strednej školy Melindy. Po traumatickom zážitku na večierku na záver školského roka, na ktorý zavolala políciu, ju spolužiaci začnú ignorovať, lebo nechce vysvetliť, prečo to urobila. Mlčí. S nikým o tom nehovorí.

hovor filmPostupom času sa Melinda dostáva do čoraz väčšej izolácie – úplne prestane rozprávať a takmer s nikým sa nestretáva. Jedine kamarátka Heather, s ktorou sa zoznámi na začiatku školského roka, ju počúva. Teda nemá veľmi čo, keďže Melinda takmer nerozpráva, zato Heathe rozpráva aj za dvoch. Toto čudné priateľstvo Melinde paradoxne trošku pomôže...

A pomôže jej aj umenie. Svoje pocity dokáže Melinda vyjadriť iba na hodinách výtvarnej výchovy prostredníctvom prác, ktoré realizuje pre učiteľa Freemana.

Opäť však túži nájsť svoju identitu, zahodiť minulosť za hlavu, a keď sa jej to už-už darí, znova jej cestu skríži Andy. Lenže tentoraz sa už Melinda nedá, odmieta byť ďalej ticho, rozhodne sa postaviť čelom k svojim problémom a povedať, čo sa vlastne stalo.

Román Hovor! zaraďujú do kategórie problémovej literatúry. Hneď po vyjdení získal viacero cien a preložili ho do šestnástich svetových jazykov. V roku 1999 ašpiroval na Národnú cenu za literatúru pre dospievajúcu mládež a v roku 2004 bol sfilmovaný.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy Hovor!
Číta Kristína Svarinská:

Laurie Halse AndersonLaurie Halse Andersonová je americká spisovateľka, ktorá sa preslávila najmä svojimi románmi pre deti a mládež. Za svoj vklad do oblasti literatúry pre mládež získala v roku 2009 cenu Margaret A. Edwards Award z Americkej knižničnej asociácie.

Je autorkou viacerých kníh pre túto kategóriu čitateľov, napísala však aj viacero fiktívnych historických románov.

Za román Hovor! získala cenu Golden Kite, Cenu Edgara Allana Poea a knižnú cenu novín Los Angeles Times.

Objednajte si novinku Hovor!
Kupit bux.sk

Začítajte sa do novinky Hovor!:

PRVÝ ŠTVRŤROK

VITAJTE NA MERRYWEATHERSKEJ STREDNEJ ŠKOLE

Dnes ma čaká prvý deň na strednej škole. V batohu mám sedem zošitov, na sebe sukňu, ktorú neznášam, a bolí ma hlava.
            Školský autobus s chrapčaním zastal na rohu. Len čo sa otvoria dvere, nastúpim dnu. Zatiaľ je prázdny, očividne som tu prvá. Vodič pokračuje v ceste, no ja bezradne stojím v uličke. Kam si mám sadnúť? Nepatrím medzi pijanov, čo sa zvyknú vyvaľovať vzadu. Ak sa poberiem do stredu, mohol by si ku mne prisadnúť niekto cudzí. Vpredu budem vyzerať ako malé dievčatko, ale zároveň získam šancu nadviazať očný kontakt s kamoškami. Možno si to rozmysleli a budú sa so mnou zase rozprávať.
            Po skupinkách nastupujú ďalší žiaci. Všetci moji niekdajší laboratórni partneri aj kamoši z telocviku na mňa zazerajú. Zavriem oči. Presne tohto som sa obávala. Keď autobus opustí poslednú zastávku, všetci okrem mňa majú spolusediaceho.
            Vodič podradí, aby sme sa horko-ťažko vyšplhali do kopca. Motor tak zarachotí, že chalani zozadu začnú vykrikovať oplzlosti. Ktosi sa tu okúpal v kolínskej. Snažím sa otvoriť okno, no drobné západky sa ani nepohnú. Chlapec, čo sedí za mnou, si vytiahne raňajky. Hodí mi na hlavu obal, a ten mi vzápätí skĺzne do lona.
            Prechádzame popri školníkovi, ktorý práve maľuje nový nápis pred školou. Školská rada sa rozhodla, že meno Trójania príliš pripomína slávnu značku kondómov, tak nás premenovali na Modrých diablov. Asi je to lepšie než čakať, kedy ten trójsky kôň vybuchne. Naše farby sa však nemenia – ostávame purpurovo-siví. Rade sa nechcelo vyhadzovať peniaze za nové uniformy.
            Starší žiaci môžu až do zvonenia pobehovať po chodbách, ale nás nováčikov naženú do posluchárne, kde sa okamžite vytvoria skupinky – športovci, snobi, bifľoši, roztlieskavačky, feťáci, metroši, náckovia, barbíny, feministky, umelci, herci, goťáci a environmentalisti. Nemám sa kam zaradiť. Posledné augustové týždne som premárnila sledovaním kreslených filmov. Nechodila som do obchoďáku, k jazeru či na kúpalisko, dokonca som vôbec nedvíhala telefón. Nemám štýlové vlasy ani šaty a už vôbec nie ten správny prístup. A nemám si ku komu prisadnúť.
            Som vyvrheľ.
            Nemá zmysel hľadať moje bývalé kamošky. Kedysi sme tvorili vlastnú kliku obyčajných báb, no tá sa dávno rozpadla v prospech konkurenčných partií. Nicole sedí pri športovcoch, porovnávajú si jazvy, čo získali v letnej lige. Ivy pobehuje medzi umelcami a hercami. Taká osobnosť zvládne aj dve skupiny naraz. Jessica sa odsťahovala do Nevady, ale to nič. Priatelila sa hlavne s Ivy.
            Ponad plece začujem hlasný smiech, takže viem, že sa na mne ktosi zabáva. Nemôžem si pomôcť, musím sa otočiť. Stojí tam Rachel obklopená deckami v drahých háboch. Rachel Bruinová bola kedysi moja najlepšia kamoška. Uprene mi hľadí nad ľavé ucho. Na jazyk sa mi derú slová. Poznáme sa odmalička – naučila ma plávať, chápala moje nezhody s rodičmi a neuťahovala si z mojej izby. Ak vôbec existuje osoba, ktorej by som sa chcela zdôveriť, je to práve Rachel. Páli ma v hrdle.
            Na chvíľu mi pozrie do očí. „Neznášam ťa,“ naznačí potichu, obráti sa mi chrbtom a naďalej sa zabáva s priateľmi. Zahryznem si do pery. Nebudem na to myslieť. Bolo to príšerné, ale už je po tom a ja na to nemienim spomínať. V ústach zacítim kovovú pachuť krvi. Potrebujem si sadnúť.
            Stojím v strednej uličke ako ranená zebra v prírodopisnom filme a hľadám niekoho, ku komu by som si prisadla. Blíži sa ku mne predátor – vystrihaný sivovlasý športovec s píšťalkou na hrubiznom krku, pravdepodobne učiteľ náuky o spoločnosti a krvilačný tréner v jednom.
            Pán Hrubokrk: „Sadni si.“
            Rýchlo sa zložím na najbližšie sedadlo. Zrazu sa ku mne otočí ďalšia ranená zebra a usmeje sa na mňa. Ústa jej zdobí minimálne päťtisícový strojček na zuby, no má skvelé topánky. „Ahoj, volám sa Heather a som z Ohia,“ vyhlási. „Som tu nová. Ty tiež?“ Nestihnem jej odpovedať. Ktosi stlmil svetlá, aby nás mohli náležite privítať.

PRVÝCH DESAŤ LŽÍ, KTORÉ VÁM NA STREDNEJ TLAČIA DO HLAVY

1.      Sme tu pre vás.
2.      Budete mať dosť času, aby ste sa pred zvonením dostali do triedy.
3.      Striktne dodržiavame nariadenia o vhodnom oblečení.
4.      Fajčenie na školskom pozemku je prísne zakázané.
5.      Naše futbalové mužstvo tento rok vyhrá šampionát.
6.      Štúdium je náročnejšie ako na základnej škole.
7.      Výchovní poradcovia si vás vždy radi vypočujú.
8.      Pri tvorbe rozvrhu sme pamätali na vaše potreby.
9.      Číselný kód vašej skrinky je tajný.
10.  Na tieto roky raz budete s radosťou spomínať.

Po zhromaždení mám biológiu. Keďže nemôžem nájsť učebňu, za potulovanie po chodbe dostanem prvú poznámku, a to ešte nie je ani deväť hodín ráno. Do maturity mi ostáva už len 699 dní a 7 hodín.

MÁME TÝCH NAJLEPŠÍCH UČITEĽOV
Moja učiteľka angličtiny vôbec nemá tvár. Strapaté vlasy jej visia až po ramená. Vrchná polovica je čierna, spodná zase krikľavo oranžová, až po rozštiepené končeky. Neviem, či len naštvala kaderníčku, alebo sa mení na motýľa. V duchu ju volám Vlasáčka.
            Skontrolovať absenciu jej trvá celých dvadsať minúť, lebo sa na nás odmieta pozrieť. Skláňa sa nad stolom, takže jej vlasy visia do tváre. Zvyšok hodiny strávi písaním na tabuľu a rozpravou o povinnom čítaní. Chce, aby sme si každý deň písali denník, no sľubuje, že ho nebude čítať, tak pridám zopár poznámok o tom, aká je čudná.
            Aj na náuke o spoločnosti dostaneme denníky – asi boli zlacnené. Už deviaty rok nás čakajú americké dejiny. Budeme pracovať s mapou, učiť sa o Indiánoch a Krištofovi Kolumbovi a pred Vďakyvzdaním prídu na rad Otcovia pútnici. Každý rok nám sľubujú, že prejdeme všetko až po súčasnosť, no takmer vždy sa zasekneme v priemyselnej revolúcii. V siedmej triede sme sa dostali po prvú svetovú vojnu – kto by to bol povedal, že kedysi bojoval celý svet? Potrebujeme viac štátnych sviatkov, možno by učiteľov donútili prebrať všetko, čo majú v osnovách.
            Náuku o spoločnosti vyučuje pán Hrubokrk, ktorý na mňa v posluchárni zazeral. Očividne si ma zapamätal. „Dám si na teba pozor. Sadni si do prvého radu.“
            Tiež vás rada vidím. Určite trpí posttraumatickou stresovou poruchou – následok Vietnamu, Iraku či inej televíznej vojny.

V ŽIARE REFLEKTOROV
Po hodine nájdem svoju skrinku. Zámok sa trochu zasekáva, no napokon sa mi podarí otvoriť ho. Vzápätí sa ponorím do prúdu študentov, čo mieria na obed, a doplávam s nimi až do jedálne.
            Je mi jasné, že v prvý deň školského roka si netreba nosiť obed z domu. Nik totiž nevie, čo je práve in. Napríklad hnedé papierové tašky – raz je to skromná pripomienka života na predmestí, inokedy znamenie beznádejných čudákov. A čo izotermické obedové tašky – symbolizujú moderný spôsob, ako zachrániť planétu, alebo príliš aktívnu matku? Ostáva mi jediná možnosť – kúpiť si obed v jedálni. Aspoň získam čas preskúmať celú miestnosť v snahe nájsť priateľskú tvár alebo nenápadný kút, kam by som sa schovala.
            Dnes nám ponúkajú morčacie mäso s rehydratovanou zemiakovou kašou, omáčkou, vlhkými zelenými listami a koláčikom. Neviem, či si môžem objednať čosi iné, tak len potisnem tácku dopredu a kuchárky mi naložia jedlo. Vysoký chalan, čo stojí predo mnou, dostal tri cheeseburgery, hranolčeky a dve tyčinky, hoci nepovedal ani slovo. Možno dokáže očami používať morzeovku. Musím zistiť, ako sa mu to podarilo. Nasledujem Štangľu dovnútra.
            Zbadám zopár ľudí, ktorých som kedysi považovala za priateľov, ale teraz odo mňa odvracajú zrak. No tak, premýšľaj. Pri okne sedí to nové dievča, Heather, a číta si. Mohla by som si sadnúť oproti nej. A čo tak zaliezť za smetiak alebo hodiť obed do koša a odpochodovať preč?
            Štangľa zamáva kamošom. Sú to basketbalisti, ako inak. Na privítanie ho zahrnú nadávkami, ako to býva zvykom medzi poďobanými športovcami. Usmeje sa a hodí im tyčinku. Pokúsim sa nenápadne ho predbehnúť.
            Plesk! Do hrude ma trafí hrča zemiakov a omáčky. Všetci stíchnu a zrazu na mňa zíza celá jedáleň. Navždy si ma zapamätajú ako dievča, ktoré v prvý deň zasypali zemiakmi. Štangľa sa mi ospravedlňuje, no preruší ho hurónsky rehot štyristo žiakov. Keďže neviem odčítať z pier, nemám poňatie, čo vraví. Zahodím tácňu a vezmem nohy na plecia.
            Utekám tak rýchlo, že keby ma zbadal bežecký tréner, okamžite by ma draftoval do univerzitného tímu. Nanešťastie má momentálne službu pán Hrubokrk, ktorého nezaujímajú dievčatá, čo zabehnú stovku pod desať sekúnd, pokiaľ pritom nekopú do lopty.
            Pán Hrubokrk: „Opäť sa stretávame.“
            Ja:
            Mohla by som sa vyhovoriť, že sa chcem ísť domov prezliecť, alebo sa posťažovať na Štangľu, ale nepomohlo by mi to. Radšej držím jazyk za zubami.
            Pán Hrubokrk: „Kamže si sa vybrala?“
            Ja:
            Najľahšie je mlčať. Zavri ústa, zahryzni si do jazyka, nechaj si to pre seba. Všetky tie kecy o komunikácii, ktorými nás zasypávajú v telke, sú obyčajný podfuk. V skutočnosti nikoho nezaujíma, čo máš na srdci.
            Pán Hrubokrk si čosi poznačí do knihy. „Hneď som vedel, že s tebou budú problémy. Učím tu dvadsaťštyri rokov a vždy viem odhadnúť, čo deckám behá po rozume. Už žiadne varovania. Dostaneš napomenutie, aby si si nemyslela, že sa môžeš po chodbách túlať bez priepustky.“

ÚTOČISKO
Po obede ma čaká výtvarná výchova, ako sen, čo nasleduje po nočnej more. Učebňa sa nachádza na vzdialenom konci školy a jej vysokánske okná sú namierené na juh. V našom meste si neužijeme veľa slnka, preto ich navrhli tak, aby zachytili každučký lúč. Práši sa tu, no miestnosť nepôsobí špinavo. Podlahu pokrývajú zaschnuté farby, na stenách visia kresby utrápených tínedžerov a tučných šteniatok, na poličkách sa zase hromadia hlinené hrnce. V rádiu hrá moja obľúbená stanica.
            Pán Freeman je škaredý. Podobá sa na obrovského lúčneho koníka alebo cirkusanta na chodúľoch. Jeho nos pripomína tenučkú kreditku, ktorú mu ktosi zasunul medzi oči. Napriek tomu sa na nás usmieva.
            Práve sa skláňa nad hrnčiarskym kruhom, ruky má celé špinavé. „Vitajte na jedinom predmete, ktorý vám pomôže prežiť,“ vyhlási. „Vitajte na výtvarnej výchove.“
            Sadnem si čo najbližšie ku katedre. Zbadám Ivy, sedí pri dverách. Uprene na ňu zízam, snažím sa ju prinútiť, aby sa na mňa pozrela. Tak to predsa chodí vo filmoch – ľudia vždy vycítia, keď na nich iní hľadia, a napokon sa otočia a dostanú zo seba pár slov. Lenže pri Ivy to neplatí. Buď má okolo seba ochranné silové pole, alebo je na vine moje slabé laserové videnie. Nevenuje mi jediný pohľad. Kiežby som si k nej mohla prisadnúť! V umení sa vyzná.
            Pán Freeman zastaví hrnčiarsky kruh a vezme si kriedu. Nezdržuje sa umývaním rúk. „Duša,“ napíše na tabuľu. Kúsky červenohnedej hliny zmiešané s kriedovým prachom pripomínajú zaschnutú krv. „Ak máte dosť odvahy, možno sa vám podarí nájsť tu vlastnú dušu. Môžete nazrieť do hlbín, ktorým ste sa predtým oblúkom vyhýbali. Nežiadajte ma, aby som vám ukázal, ako sa kreslia tváre. Radšej vám pomôžem nájsť vietor.“
            Nenápadne sa obzriem. Všetci začudovane dvíhajú obočie. Tento chlapík je totálny čudák. Určite vidí, čo si o ňom myslíme, no napriek tomu pokračuje. Vraví, že sa v škole naučíme čítať a písať, lebo nad tým celé hodiny sedíme (hoci ja si tým nie som celkom istá).
            „Nebolo by lepšie stráviť ten čas výtvarnou výchovou – maľovaním, sochárčením, uhľokresbou, farebnými kriedami či olejomaľbou? Sú vari slová a čísla dôležitejšie než obrazy? Kto má právo rozhodovať o tom? Dojíma vás algebra k slzám?“ (Niektorí žiaci zdvihnú ruky, akoby naozaj očakával odpoveď.) „Pomôžu vám vybrané slová vyjadriť, čo skrývate v srdci? Ak neprijmete umenie, nikdy sa nenaučíte dýchať!“
            Tým sa jeho prejav nekončí. Na človeka, čo neuznáva slová, sa dokáže poriadne rozrečniť. Na chvíľu prestanem vnímať a vzápätí už drží glóbus, na ktorom chýba polovica severnej pologule. „Viete mi povedať, čo to je?“ spýta sa. „Glóbus?“ ozve sa zo zadných radov. Učiteľ prevráti očami. „Nejaká drahá socha, ktorú zhodilo nepozorné decko a muselo ju zaplatiť z vlastného vrecka, inak by ho nenechali zmaturovať?“ skúsi to iný.
            Pán Freeman si povzdychne. „Chýba vám predstavivosť. Koľkože máte rokov, trinásť? Štrnásť? Stihli z vás vymlátiť všetku tvorivosť! Keď vonku pršalo, dovolil som dcéram, aby si v ateliéri kopali tento starý glóbus. Jedného dňa však Jenny vykopla dieru do Texasu a celé Spojené štáty sa zrútili do mora, a zrazu voilà – osvietilo ma! Táto polámaná lopta by sa mohla stať základom mnohých silných výjavov – mohli by ste namaľovať, ako z tej diery utekajú ľudia, alebo ako nejaká uslintaná psia papuľa žuje Aljašku, možnosti sú nekonečné. Ale napriek tomu vám ju venujem, lebo mi za to stojíte.“
            Čože?
            „Každý si z nej vytiahne jeden papierik.“ Pomaličky prejde po celej miestnosti a nechá nás vybrať si zo stredu zeme útržok červeného papiera. „Nájdete na ňom jedno slovo, jeden jediný námet. Dúfam, že sa vám zapáči, pretože máte celý zvyšok roka na to, aby ste ho premenili na umelecké dielo. Môžete ho nakresliť, vymodelovať, vyrezať, čo len chcete. Ak sa so mnou bude informatik rozprávať, môžete ísť do počítačovej miestnosti a použiť na to dizajnérsky program. Lenže táto úloha má jeden háčik – vaše dielo musí čosi vyjadrovať, musí osloviť každého, kto naň pozrie.“
            Pár ľudí zastoná. V žalúdku pocítim chvenie. Naozaj nás nechá len tak pracovať? Znie to až príliš dobre. Keď zastane pri mojej lavici, zalovím v glóbuse. Na papieri stojí „Strom“. To myslí vážne? Stromy som vedela kresliť už ako druháčka. Znovu siahnem do gule, ale pán Freeman pokrúti hlavou. „Nie, nie, nie,“ vyhlási. „Práve si si vybrala osud a už ho nezmeníš.“
Vyberie spod hrnčiarskeho kruhu vedierko a každému hodí za hrsť hliny. Potom zapne rádio a zasmeje sa. „Vitajte na ceste.“

ESPAÑOL
Naša španielčinárka sa rozhodla, že sa s nami bude celý semester rozprávať len po španielsky. Je to zábavné a užitočné zároveň – o to ľahšie ju dokážem ignorovať. Prehnane gestikuluje a pokúša sa nám rukami-nohami naznačiť, čo má na srdci, takže chvíľami vyzerá, akoby hrala šarády. Povie čosi po španielsky a priloží si ruku na čelo. „Máte horúčku!“ skríkne ktosi. Ona však odmietavo pokrúti hlavou a zopakuje predošlé gesto. „Je vám na odpadnutie!“ Nie. Vyjde na chodbu a vzápätí vtrhne do triedy s roztržitým výrazom v tvári. Obráti sa k nám, zatvári sa prekvapene a znovu sa opakom ruky dotkne čela. „Stratili ste sa!“ „Ste nahnevaná!“ „Ste v nesprávnej škole!“ „Ste v nesprávnej krajine!“ „Ste na nesprávnej planéte!“
            Pri poslednom pokuse sa udrie tak silno, až sa mierne zapotáca. Jej čelo zružovie, takže sa jej hodí k perám. Spolužiaci neprestávajú hádať. „Nechce sa vám veriť, koľko deciek máte v triede!“ „Zabudli ste po španielsky!“ „Máte migrénu!“ „Ak to čím skôr neuhádneme, dostanete migrénu!“
            Zúfalo čosi načarbe na tabuľu. Me sorprende que estoy tan cansada hoy. Nik netuší, čo to má znamenať. Nevieme po španielsky – preto sme tu. Nakoniec nejakému chytrákovi napadne vytiahnuť slovník a zvyšok hodiny lúštime, čo tým chcela povedať. Dopracujeme sa k verzii „Vyčerpať deň a prekvapiť“, keď zrazu zvonček ohlási koniec hodiny.

DOMÁCE ÚLOHY
Prvé dva týždne zvládnem bez výraznejšieho hysterického záchvatu. Pri obede si ku mne vždy prisadne Heather z Ohia a občas mi zavolá, aby so mnou prebrala úlohu z angličtiny. Dokáže rozprávať celé hodiny. Stačí, ak si pritisnem slúchadlo k uchu a raz za čas súhlasne zahmkám, hoci v skutočnosti prepínam programy na káblovke. Rachel a všetci ostatní spolužiaci, ktorých poznám vyše deväť rokov, sa rozhodli ignorovať ma. Často do mňa vrážajú na chodbe, párkrát mi dokonca vytrhli knihy a hodili ich na zem. Radšej na to nemyslím. Časom ich to iste prestane baviť.
            Mama nám spočiatku chystala večere dopredu a nechávala ich v chladničke, no tušila som, že jej to dlho nevydrží. Doma ma čaká odkaz: „Daj si pizzu. 555-4892. Tentoraz nechaj malé prepitné.“ K lístku pripla dvadsať dolárov. V podstate máme veľmi šikovný systém – komunikujeme prostredníctvom odkazov na kuchynskej linke. Ja sa ozvem, keď potrebujem školské potreby alebo odvoz do nákupného centra, rodičia zase napíšu, kedy prídu z práce a čo mám rozmraziť. Čo viac treba rozoberať?
            Mama má opäť ťažkosti s obchodom. Vedie totiž butik s oblečením priamo v centre New Yorku. Šéf jej ponúkol pobočku v nákupnom centre, ale odmietla ju. Podľa mňa sa jej páči, ako ľudia reagujú, keď im povie, že pracuje v meste. „Nebojíte sa?“ pýtajú sa zvyčajne. „Ja by som sa na také čosi nikdy nedala.“ Ona však obľubuje všetko, čo ostatným naháňa strach. Bol by z nej skvelý zaklínač hadov.
            Keďže si vybrala butik v centre, má problém nájsť si zamestnancov. Všetkých uchádzačov odradia zlodeji, vandráci, čo jej cikajú na dvere, prípadne aj ozbrojené lúpeže. Ako inak. Hoci je len september, mama už rieši Vianoce. Myslí len na plastové vločky a Mikulášov v plstených červených oblekoch. Ak sa jej v septembri nepodarí nájsť dosť zamestnancov, pred Vianocami sa bude topiť v problémoch.
            Desať minút po tretej si objednám večeru a zjem ju v obývačke. Neviem, komu napadlo kúpiť biely gauč, ale keď na ňom chcem večerať, musím najprv prevrátiť podušky. Náš gauč má totiž dve tváre – volám ich „Melinda hlce salámovú pizzu“ a „v obývačke nikdy nejedávame“. Pri večeri zízam na telku, až kým nezačujem tatkov džíp. Rýchlo vrátim podušky do pôvodnej polohy, aby svetu ukazovali nepoškvrnenú tvár, a vybehnem hore schodmi. Keď tatko odomkne, všetko je presne podľa jeho predstáv, a ja sa potichu stratím.
            Moja izba patrí akejsi cudzinke. Pripomína mi, kým som bola v piatom ročníku. Istý čas som trpela šialenou predstavou, že ružová ja najkrajšia farba na svete a každý štvorcový centimeter treba pokryť ružami. Na vine bola Rachel. Neustále domŕzala, aby jej mama dovolila prerobiť si izbu, a napokon pretvorila aj tie naše. Nicole si odmietla ozdobiť nočný stolík čipkovou sukničkou a Ivy to prehnala ako zvyčajne. Jessice sa zapáčili púštne farby a kovboji. Moja izba skončila ako prienik štýlov, z každého rožku trošku. Jediné veci, ktoré som tu skutočne chcela, boli nebesá na posteli a zbierka plyšových zajačikov z detstva. Nicole si ma pre tie nebesá doberala, no ja som ich aj tak nezložila. Bolo by načase konečne sa zbaviť ružičkových tapiet, lenže nechcem, aby sa do toho zaplietli rodičia – merali by mi steny a hádali sa, akú farbu použiť. Aj tak neviem, ktorá by sa mi najviac páčila.
            Kašľať na domáce úlohy. Posteľ vyzerá príliš lákavo. Nemôžem si pomôcť, nedokážem bojovať s nadýchanými vankúšmi a teplou dekou. Jednoducho musím zaliezť pod paplón.
            Počujem, ako tatko zapol televízor. S cinknutím hodil do pohára tri kocky ľadu a zalial ich nejakým alkoholom. Potom otvoril mikrovlnku – pravdepodobne si chcel zohriať pizzu – a vzápätí mu už zapípal časovač. Zapnem rádio, aby vedel, že som doma. V skutočnosti nezaspím, len sa poberiem na svoje obľúbené miestečko na polceste medzi spánkom a bdením, kde občas vydržím celé hodiny. Nemusím ani len zavrieť oči, stačí, keď sa schúlim pod prikrývky a pravidelne dýcham.
            Tatko zvýši hlasitosť, takže počujem televízne noviny: „Požiar v dome si vyžiadal päť životov! Neznámy útočník napadol mladé dievča! Za ozbrojenou lúpežou pravdepodobne stoja tínedžeri!“ Cmúľam si chrastu na spodnej pere. Tatko postupne prepína kanály, ale všade dávajú to isté.
            Zahľadím sa do zrkadla na protiľahlej stene. Hrôza. Všetky vlasy mám schované pod dekou. Skúmam svoje črty. Čo keby som na výtvarnej namaľovala strom s tvárou dryády? Vyzeral by ako z gréckej mytológie. Mala by tmavé kruhy pod očami, výrazné čierne obočie, prasacie nozdry a príšerne dohryzené pery. Rozhodne sa nepodobám na lesnú nymfu. Neprestajne si žujem pery, akoby som nad nimi nemala žiadnu moc, akoby patrili úplne neznámemu človeku.
            Napokon vyleziem z postele, zvesím zrkadlo a odložím ho do šatníka.

NÁŠ NEBOJÁCNY VODCA
Skrývam sa na toalete, až kým nebude vzduch čistý. Opatrne vyzriem na chodbu, kde riaditeľ zbadá ďalšieho oneskorenca.
            Riaditeľ: „Kde máte priepustku, vážený?“
            Oneskorenec: „Práve si po ňu idem.“
            R: „Počas vyučovania nemôžete behať po chodbách bez priepustky.“
            O: „Viem, práve preto sa tak ponáhľam, aby som ju čím skôr mal.“
            Riaditeľ tuho premýšľa, či sa ho nepokúša dobehnúť.
            R: „Dobre teda, rýchlo si ju zožeňte.“
            Oneskorenec sa s úsmevom rozbehne ďalej. Riaditeľ sa poberie opačným smerom a v hlave si prehráva celý rozhovor, aby zistil, kde spravil chybu. Pri tomto výjave sa neubránim smiechu.

TELÁK
Telesnú výchovu by mali zakázať. Je strašne ponižujúca.
            Dostala som skrinku pri dverách, takže sa musím prezliekať na toalete. Vedľajšia skrinka patrí Heather z Ohia. Tá zase nosí oblečenie na telesnú pod normálnym oblečením. Po hodine si zakaždým vyzlečie šortky, ale tielko si nechá. Začínam si robiť starosti o dievčatá, čo žijú v Ohiu. Naozaj musia stále nosiť tielko?
            Okrem nej tu poznám iba Nicole. Nikdy sme si neboli veľmi blízke. Na začiatku roka sa mi takmer prihovorila, ale v poslednej chvíli sa zohla a zaviazala si šnúrky na teniskách. Má veľkú skrinku v pomerne diskrétnom, voňavom výklenku, pretože hrá futbal za školu. Nevadí jej prezliekať sa na verejnosti, dokonca si dáva športovú podprsenku. Nikdy sa nečervená ani neskrýva. Športovci sú už raz takí. Majú kopu sily, takže im nevadí, ak ľudia komentujú ich prsia a zadok.
            Blíži sa koniec septembra a to znamená pozemný hokej. Je to veľmi špinavý šport, zásadne sa hráva v škaredom počasí, keď sneh visí za nohy. Komu také čosi mohlo zísť na um? Nicole je nezastaviteľná, beží tak rýchlo, až sa pred ňou tvorí vlna bahna, ktorá zmetie všetkých protihráčov, čo sa jej postavia do cesty. Pred bránou mykne zápästím a dá gól. S úsmevom sa vráti do stredu ihriska.
            Nicole je skvelá v každom športe, čo zahŕňa lopty a pískanie. Basketbal, softbal, lakros, futbal, ragby... všetky zvláda ľavou zadnou, akoby na svete nebolo nič jednoduchšie. Chalani ju chodia sledovať, aby si zlepšili techniku. Okrem toho je pekná. Minulý rok si v športovom tábore nalomila zub, no vôbec jej to neubralo na kráse.
            Telocvikári ju priam zbožňujú. Má totiž Potenciál. V duchu ju vidia na celoštátnych majstrovstvách a pred očami im svieti vidina zvýšeného platu. Jedného dňa dala 35 gólov – náš tím vtedy pohrozil, že prestane hrať, tak z nej učiteľka spravila rozhodcu. Nielenže sme prehrali, štyri dievčatá museli ísť k školskej zdravotnej sestre, lebo utrpeli rôzne zranenia. Nicole totiž neverí na fauly. Podľa nej sa hrá na život a na smrť.
            Keby sa správala inak, bolo by to pre mňa omnoho jednoduchšie. Dokázala by som sa vyrovnať s tou príšernou skrinkou aj s faktom, že ma Heather obletuje ako moľa, s chladnými ránami, keď po uši v blate počúvam, ako učitelia vychvaľujú Nicole, našu princeznú bojovníčku... Proste by som sa s tým zmierila. Lenže Nicole je neuveriteľne priateľská, dokonca sa rozpráva aj s Heather. Poradila jej, kde zoženie chránič na ústa, aby jej strojček nerozsekol pery, keď ju lopta trafí do úst. Heather si chce kúpiť športovú podprsenku. Nicole je skutočne milá osoba. Ako ju mám za takýchto okolností nenávidieť?

Milan Buno, 31.5.2016

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.