Legenda o jazyku svätca

Román Legenda o jazyku sa odohráva v priebehu niekoľkých mesiacov roka 1972, spočiatku na Slovensku, ale potom už v Česku, najmä v Prahe.
Druhú časovú rovinu tvorí legenda o najznámejšom českom svätcovi z druhej polovice 14. storočia. V texte sa dozvedáme mnohé historické fakty, ktoré Rankov prepletá s fikciou.

O čom je Legenda o jazyku?

Na jeseň 1972 vlasy hipíkom stále dorastajú a bigbít je čoraz tvrdší. Okupačná sovietska armáda sa v ČSSR cíti ako doma a súdruh Biľak vystupuje na zasadnutí ÚV KSČ so zásadnou správou. Palestínske komando zavraždí na olympiáde niekoľko športovcov, ľavicoví teroristi Baader a Meinhofová sedia v nemeckom väzení, z Československa je unesené ďalšie lietadlo.

Na pozadí týchto udalostí sledujeme osudy štyroch mladých ľudí, študentov.
Táňa, Tomáš, Martin a Klára majú devätnásť a zvedavo pozorujú svet okolo seba. Sú v prvom ročníku štúdia histórie, takže najviac ich zaujíma, či honosný relikviár, ktorý bude otvorený v rámci rekonštrukcie Svätovítskeho chrámu, naozaj ukrýva jazyk Jána Nepomuckého.

Hneď na prvej hodine spoznávame aj ročníkového vedúceho súdruha Šindelářa, ktorý si predsavzal, že bude na nich ideologicky pôsobiť v rámci normalizačného hnutia. Zo stredovekej legendy o sv. Janovi Nepomuckom zmaže klerikálny nános a celé to pošle do vôd marxizmu-leninizmu.

„Tak na túto tému vám poviem viac ja!“ skočila jej do reči Klára. „Toto je totiž tretia exhumácia, úplne prvá bola v roku 1719. Uskutočnila sa na popud cirkvi v súvislosti s procesom vyhlasovania za blahoslaveného. Keď prítomní lekári vyberali na stôl kosti z rakvy, uvoľnil sa z lebky kus mäsa obalený hlinou. Mäso nebolo ani zhnité, ani mumifikované. Po očistení a narezaní nožom sa zdalo, že to je zachovaný ľudský jazyk.“
„Toto je dosť brutálne,“ tešil sa Martin. „Hovor ďalej!“
„Ten kúsok mäsa vtedy uložili do strieborného puzdra, teda nie do súčasnej zlatej škatuľky. Telo znovu pochovali. No a v roku 1725 obhliadku záhadnej hmoty zopakovala komisia v dosť pozmenenom zložení, a tá zistila, že mäso sa síce v škatuľke zosušilo a stmavlo na sivohnedo, ale na čerstvom vzduchu znovu navrelo a nadobudlo krvavú farbu. Aby som bola presná, farba bola odtieňa sviežopurpurového. A oficiálne prítomných zúčastnených svedkov bolo devätnásť. Medzi nimi vtedajšie lekárske kapacity.“

„Súdruh Šindelář má zatiaľ dve faux pas!“ Tomáš ukázal dva vystreté prsty. „Jednak legenda o svätom jazyku sa zrodila až v osemnástom storočí na základe výsledkov obhliadky, ktorú urobili vtedajší medicínski špecialisti, a nie podľa toho, že sa medzi stredovekým ľudom rozchýrila zvesť o vernom spovedníkovi. A po druhé – nie je pravda, že Jan Nepomucký bol utopený. Zomrel totiž na následky mučenia, zrejme dokonca priamo počas mučenia.“

Román Legenda o jazyku tak ponúka mnoho historických faktov o stredoveku i najpopulárnejšom českom svätcovi, ale tiež podáva obraz o normalizačnom období s atmosférou zbytočných schôdzí a zjazdov.
Praha je vykreslená naozaj autenticky. "Mal som šťastie, minulý rok na jar som sa dostal na šesť týždňov do Prahy, kde som navštívil aj archív Filozofickej fakulty UK. Dostal som sa z dnešného pohľadu k veľmi čarovným zápisniciam zo schôdzí. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa ľudia v normalizácii dokázali preklopiť," tvrdí Pavol Rankov.
V roku 1995 debutoval prozaickou zbierkou "S odstupom času", za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali poviedkové knihy My a oni / Oni a my a V tesnej blízkosti.
V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy a Matky sa zaoberal jednotlivcom v spoločensko-historickom súkolí. Naposledy mu vyšiel román zo súčasnosti Miesta, čo nie sú na mape.
Jeho knihy vyšli v bulharskom, maďarskom a arabskom preklade, publikoval v antológiách a časopisoch v Poľsku, Rumunsku, Nemecku, Švédsku, ale aj v Japonsku a Indii.
Vyučuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Milan Buno, literárny publicista