bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Láska v drsnom svete dokáže zázraky

„Nie je to romantický príbeh,“ píše prestížny Kirkus Reviews. „No Greenwoodová je neuveriteľne silná a provokatívna. Jej príbeh je inteligentný a ukazuje, že všetci ľudia si zaslúžia druhú šancu.“

Všetko príšerné aj krásne je nádherný romantický a silný príbeh. Je to však aj mierne provokatívny príbeh lásky medzi dvomi celkom rozdielnymi ľuďmi.

Wavy je dcéra drogového dílera a psychicky nevyrovnanej, citovo labilnej ženy. Život ju naučil nedôverovať nikomu a ničomu, dokonca ani vlastným rodičom. Je uzavretá, radšej drží jazyk za zubami a už ako osemročná musí doma variť a starať sa o malého brata.

Jediné potešenie nachádza v pozorovaní hviezd na poli pri dome, až raz pri tom nechtiac spôsobí nehodu – motorkár Kellen v snahe vyhnúť sa dievčatku takmer príde o život. Medzi tínedžerkou Wavy a obrovským potetovaným chlapom a, ako sa ukáže, bývalým kriminálnikom sa nečakane rýchlo vytvorí mocné puto. Pre Wavy je vzťah s Kellenom jediná krásna vec v brutálnom svete narkomanov a zhýralosti.
Lenže čo je krásne pre ňu, je neprijateľné pre okolitý svet.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Autorka Bryn Greenwoodová je americká spisovateľka a dcéra drogového dílera. Vyštudovala na univerzite v Kansase a získala magisterský titul z tvorivého písania. Eseje a krátke prózy jej uverejnili vo viacerých novinách a časopisoch.
Román Všetko príšerné aj krásne, ktorý zaujal čitateľov romantickej literatúry aj napriek atypickým hrdinom, bol nominovaný na niekoľko literárnych ocenení, okrem iného aj na Kirkus Prize a Goodreads Choice Awards.

Začítajte sa do knihy Všetko príšerné aj krásne:

1
AMY
Marec 1975

Príbeh o Wavy moja mama vždy začínala vetou: „Narodila sa na zadnom sedadle auta...“ Akoby to vysvetľovalo, prečo sa Wavy vymykala z normálu. Podľa mňa sa to mohlo stať hocikomu. Možno cestou do nemocnice, keď sa solídnym príslušníkom strednej triedy pokazilo auto. To však nebol Wavin prípad. Narodila sa na zadnom sedadle auta patriaceho neznámemu človeku, lebo strýko Liam a teta Val boli vtedy bezdomovci. Cestou cez Texas ich stará, ojazdená dodávka vypovedala službu. Teta Val v deviatom mesiaci tehotenstva odišla stopom do najbližšieho mesta po pomoc. Ak by ste niekedy uvažovali o hre na milosrdného samaritána, aby ste pomohli tehotnej žene, pamätajte, že potom to treba dať vyčistiť.
Toto som sa dozvedela počas maminho večerného knižného klubu, keď som tajne počúvala ich klebetenie. Niekedy naozaj debatovali o knihách, ale väčšinou trkotali. Mama dramaticky vykresľovala tragický a poučný príbeh o Wavonne Quinnovej. Po jej narodení sme o Val nechyrovali celých päť rokov. Dopočuli sme sa o nej, až keď strýka Liama zavreli za predaj drog a teta Val potrebovala peniaze. Potom zavreli aj tetu Val za niečo, o čom mama pomlčala, a o Wavy sa nemal kto starať.
Deň po druhom telefonáte prišla stará mama a hádala sa s mamou za zatvorenými dverami. Padali vety ako „čo zaseješ, to budeš žať“ a „krv nie je voda“. Stará mama, moja dobrosrdečná stará mama, ktorá rada vypekala koláčiky, kričala: „Ona je rodina! Ak si ju nevezmeš ty, vezmem si ju ja!“
Vzali sme si ju. Mama sľúbila Leslie a mne nové hračky, ale na stretnutie so sesternicou sme sa tak tešili, že nám na nich nezáležalo. Wavy bola naša jediná sesternica, lebo podľa mamy bol otcov brat gej. Leslie mala vtedy deväť rokov, ja sedem a vymýšľali sme si príbehy o Wavy hodné rozprávok bratov Grimmovcov. Isto ju držali v klietke vyhladovanú a žila v divočine s vlkmi.
Deň Wavinho príchodu zodpovedal našim pochmúrnym víziám: zamračený, upršaný, veterný. Samozrejme, oveľa viac by sa hodilo, keby Wavy doviezla čierna limuzína alebo koč ťahaný koňmi, nie béžový sedan sociálnej pracovníčky.
Sue Enaldová, bucľatá žena v modrom nohavicovom kostýme, stelesňovala Santa Clausa, ktorý mi priniesol neuveriteľný darček. Na hlavu s dokonalým účesom à la Dolly Partonová si nasadila igelitovú kapucňu a Wavy zatiaľ vyskočila zo zadného sedadla, hojdajúc plastovou taškou na potraviny v ruke. Pôsobila krehko, a kým docupitala k vchodovým dverám, premokla do nitky.
Pri pohľade na sesternicu poklesla Leslie tvár, ale mňa nesklamala. Len čo mama otvorila dvere, Wavy vkĺzla dnu. Skúmala svoj nový domov nepreniknuteľným pohľadom, ktorý som si postupne obľúbila, ale mamu privádzal do zúfalstva. Oči mala tmavé, ale nie hnedé. Možno sivé? Alebo zelené? Modré? To sa nedalo určiť. Jednoducho tmavé a plné poznania sveta. Orámované priesvitnými mihalnicami a obočím rovnakej farby ako vlasy. Striebornoblonďavé pramene sa jej lepili na hlavu a na pleciach zanechávali potôčiky vody stekajúce na dlaždice vo vstupnej chodbe.
„Wavonna, miláčik, ja som tvoja teta Brenda.“ Mamu ani jej vysoko posadený, falošne jasný hlas som nespoznávala. Znepokojene sa pozrela na Sue. „Je… je v poriadku?“
„Viac ani nemôže byť. Celú cestu som z nej nevypáčila ani slovo. Podľa pestúnov, u ktorých bola tento týždeň, je tichá ako myška.“
„Boli s ňou u lekára?“
„Áno, ale nikomu nedovolila dotknúť sa jej. Obe sestričky kopla a lekára udrela.“
Mama vypleštila oči a Leslie o krok ustúpila.
„Tak dobre,“ zašepkala mama. „Wavonna, máš v taške nejaké veci? Poď sa prezliecť do niečoho suchého, dobre?“
Mama zrejme čakala odpor, ale keď sa načiahla za taškou, Wavy ju ochotne pustila. Mama sa pri pohľade do nej zamračila.
„Kde má ostatné šaty?“
„To je všetko,“ odvetila Sue. „K nám prišla v pánskom tielku. Tieto šaty jej dali pestúni.“
„Amy isto nájde niečo, čo si môže obliecť.“
Sue sa oprela rukami o kolená a čupla si k Wavy. „Wavonna, teraz odídem a ty ostaneš so svojou tetou. Rozumieš?“
Ľudia sa s ňou rozprávali ako s malým deckom, ale toto päťročné dievčatko odbilo Sue veľmi dospelým gestom: stroho prikývlo.
Po odchode Sue sme všetky štyri stáli na chodbe a dívali sa na seba. Mama, Leslie a ja na Wavy. Wavy röntgenovým pohľadom hľadela cez stenu obývačky na olejovú lampu visiacu na druhej strane. Ako vedela, že tam je?
„Poďme hore a zožeňme Wavonne nejaké suché šaty,“ ozvala sa mama.
Vošli sme do mojej izby a Wavy zastala medzi oboma posteľami. Voda z nej kvapkala na koberec. Mama sa tvárila znepokojene, ale ja som sa chvela od vzrušenia, že mám v izbe ozajstnú sesternicu.
„Amy, pomôž jej vybaliť sa a ja prinesiem osušku.“ Osameli sme.
Otvorila som prázdnu zásuvku a „vybalila“ do nej Wavinu tašku: letné šatočky, obnosené rovnako ako tie, ktoré mala oblečené, dvoje nohavičiek, tielko, flanelovú nočnú košeľu a plastovú bábiku voniacu novotou.
„Toto bude tvoja zásuvka.“ Nechcela som znieť ako mama, ako dospelá. Túžila som po tom, aby ma Wavy mala rada. Uložila som šaty do zásuvky a podala jej bábiku. „Je tvoja?“
Pozrela sa na mňa, skutočne sa na mňa pozrela. Naozaj nemala hnedé oči. Otočila hlavou doľava a doprava. Nie.
„Môžeme ju dať sem, aby bola v bezpečí,“ usúdila som.
Mama sa vrátila s osuškou, ktorou jej chcela utrieť mokré vlasy. Nestihla sa jej ani dotknúť a Wavy jej ju vytrhla a osušila si ich sama.
Mama chvíľu ohromene mlčala, napokon však prehovorila: „Nájdeme ti niečo na oblečenie.“
Na posteľ položila nohavičky a tielko. Wavy si bez hanby stiahla šaty, spustila ich na zem a vyzula si tenisky. Kostnatou postavou pripomínala deti v reklamách na UNICEF, rebrá jej presvitali aj cez suché bavlnené tielko, ktoré si obliekla.
Ponúkla som jej svoje obľúbené menčestrové nohavice a károvanú košeľu, ale ona pokrútila hlavou. Palcom a ukazovákom potiahla imaginárnu sukňu. Mama sa zatvárila bezmocne.
„Chce svoje šaty,“ pochopila som.
„Potrebuje niečo teplejšie.“
Vybrala som sa do šatníka a pohľadala šaty na vianočný žúr, ktoré som neznášala od prvého razu, čo som si ich obliekla. Boli z modrého zamatu a s čipkovaným golierom, priveľké pre Wavy, ale hodili sa jej. S chumáčmi schnúcich vlasov vyzerala, akoby vystúpila zo starej fotografie.
Pri obede sedela Wavy pri stole, ale nič nezjedla. Rovnako ani večeru, ani raňajky na druhý deň ráno.
„Prosím, miláčik, ochutnaj aspoň kúsok.“ Mama znela vyčerpane, a to bola tetou iba deň.
Ľúbim svoju mamu. Bola k nám dobrá. Kreslila si s nami, vyrábali sme spolu veci, piekla s nami a vodila nás do parku. Takmer až do puberty nás každý večer ukladala spať. Nech Wavy potrebovala čokoľvek, toto to nebolo.
V prvú noc nás s Wavy mama uložila do postele, mne všuchla pod paplón macka Winnieho a Wavy bábiku, o ktorej tvrdila, že nie je jej. Len čo vytiahla päty z izby, Wavy sa odkryla a bábika dopadla na zem. Keby izba znenazdajky potemnela – napríklad by Leslie niečo vyviedla alebo by sa vypálila žiarovka –, krikom by som privolala mamu, ale keď Wavy zhasla nočnú lampu, pod paplónom som sa triasla od strachu, ale aj od vzrušenia. Wavy si ľahla a prehovorila. Takmer nečujne, šeptom, presne tak, ako by to človek čakal od útleho blonďavého malého elfa.
„Kasiopeja. Cefeus. Malá medvedica. Labuť. Perzeus. Orión.“
Keďže sa napokon ozvala, odvážila som sa spýtať: „Čo to je?“
„Názvy súhvezdí.“
Dovtedy som netušila, že hviezdy majú mená. Wavy prstom kreslila vo vzduchu tvary, akoby riadila pohyby hviezd. Ako dirigent usmerňujúci symfóniu.
Nasledujúci večer sa mama plazila po zemi, hľadajúc nechcenú bábiku. Wavy sa na mňa sprisahanecky usmiala. Krátko po tom, ako nás uložila do postele, sa bábika znova ocitla pod posteľou medzi prachovými myšami. Napokon jej to meno aj prischlo: Prachová myš. Mama znova hľadala bábiku, no neúspešne, a ja som vyvolala Wavin úsmev povzdychom: „Ó nie. Prachová myš tu zase nie je.“
Kým ja som si budovala priateľstvo s Wavy, v mame rástlo znepokojenie.
V prvom mesiaci, čo bola Wavy u nás, ju vzala k lekárovi trikrát, lebo nejedla. Počas prvej návštevy sa sestrička snažila dostať sesternici teplomer do úst. Neskončilo sa to dobre. Po druhé dva razy postavili Wavy na váhu a lekár konštatoval: „Má podváhu, ale nie je to vážne. Určite niečo je.“
Ocko tvrdil to isté a neskôr získal aj dôkaz. Jedného večera, keď sme už ležali v posteli, sa vrátil domov z práce a zobudil nás krikom: „Och, doriti! Čo to robíš? Čo to robíš?“
Wavy nebola v posteli, preto som sama zbehla dolu schodmi. Našla som ocka v kuchyni s vrchnákom smetného koša v jednej ruke a s kufríkom v druhej. Nikdy som nebola v kuchyni takto neskoro. Cez deň bola teplá, zaliata slnkom, ale teraz sa za ockom črtali tmavé otvorené dvere ako rozďavené ústa príšery.
„Čo sa deje, ocko?“
„Nič. Vráť sa do postele.“ Zakryl smetný kôš a odložil kufrík na stôl.
„Bill, čo sa stalo?“ Mama sa vynorila spoza mňa a položila mi ruku na plece.
„Jedla z koša.“
„Čo? Amy, čo si to...“
„Nie Amy. Tvoja neter.“
Mama už viac nevzala Wavy k lekárovi, aby sa posťažovala, že nič neje.
Nepodarilo sa jej vyriešiť túto krízu, preto sa horúčkovito pustila do šitia šiat pre Wavy. Šaty z obchodu na nej viseli ako vrecia a boli príliš nazberané. Wavy ich neznášala. Ešte v deň, keď si prvý raz obliekla moje vianočné šaty, odtrhla čipkovaný golier.
Mama jej ušila tucty šiat, ktoré Wavy ťahala a ťahala, kým sa švy neuvoľnili. Za necelý týždeň dokázala roztrhať jedny šaty. Vždy keď šaty vyšli z práčky, mama ich znova olemovala. Sčasti to bránilo uvoľneniu švov, čo bolo praktické riešenie, ale mama nestála o riešenie, chcela poznať dôvod.
Jedna z návštevníčok klubu uvažovala: „Nemá problémy s hygienou?“
Mama zamračene pokrútila hlavou: „Nie, takéto problémy nemá. V júli bude mať šesť rokov.“
S Wavy sme načúvali z druhej strany kuchynských dverí. Vo všetkých hrách sa zakrádala a odhaľovala tajomstvá ľudí, napríklad cigarety, ktoré si otec skryl v garáži do plechovky od kávy.
„Ktovie, či sa u nej neprejavujú dôsledky nejakého nevhodného kontaktu,“ rozmýšľala ďalšia dáma z knižného klubu.
„Myslíš, že ju zneužívali?“ pridala sa iná skôr vzrušene ako šokovane.
Tento rozhovor viedol k prvej návšteve Wavy u terapeuta. Prestala trhať šaty a mama zaznamenala víťazstvo. Otcovi povedala: „Myslím, že sme pokročili.“
Kým neobjavila závesy v hosťovskej izbe, ktoré sesternica trhala namiesto šiat.
Mama s otcom po sebe jačali a Wavy ich iba mlčky pozorovala.
„Čo ak jej nič nie je?“ rozčuľoval sa ocko. „Možno je len čudná. Veď aj tvoja sestra je dosť mimo. Nemám čas sledovať, ako hysterčíš pri všetkom, čo urobí. Musíme uzavrieť fiškálny rok.“
„Robím si o ňu starosti. Je to odo mňa také hrozné? Nerozpráva. Čo s ňou bude?“
„Ona toho nahovorí veľa,“ nesúhlasila Leslie. „Počujem ju, ako sa s Amy rozpráva.“
Mama sa pomaly obrátila k nám a prižmúrenými očami sa na mňa zadívala. „Naozaj? Rozpráva sa s tebou?“
Prosebne sa mi zahľadela do očí. Prikývla som.
„A o čom rozpráva?“
„To je tajomstvo.“
„Amy, nemôžeme mať tajomstvá. Ak ti hovorí niečo dôležité, musíš mi to povedať. Chceš pomôcť Vonnie, však?“ Mama si predo mnou kľakla a mne to bolo jasné. Prinúti ma prezradiť tajomstvo. Rozplakala som sa, vediac, že jej to napokon poviem, hoci to nepomôže ani mame, ani Wavy. Iba mi to ukradne niečo vzácne.
Wavy ma zachránila. Priložila si ruku na ústa a vyslovila: „Nechcem o tom hovoriť.“
Mama vypleštila oči. „Ja... ja... ja.“ Nedokázala zo seba dostať ani slovo a dokonca ohromila aj ocka. To tiché strašidelné dieťa dokázalo vysloviť súvislú vetu.
„Vrátiš sa k terapeutovi,“ vyhlásila mama.
„Nie.“
Odvtedy by to bolo lepšie, nebyť ďalšieho nášho tajomstva. Rada sa v noci tajne vykradla z domu a ja som chodila s ňou. Bosé sme preleteli po schodoch, otvorili kuchynské dvere a prechádzali sa po štvrti.
Niekedy sme sa iba pozerali. Inokedy sme kradli. V noci, v deň Waviných šiestych narodenín, keď sa svojej torty ani nedotkla, otvorila dvere do domu pani NiBlackovej. Zakrádali sme sa po kuchyni k chladničke a Wavy pritisla prst na páku, aby sa vnútri nerozsvietilo svetlo. Na spodnej poličke sme našli polovicu citrónového koláča. Odniesli sme si ho a skrčili sa pod smutnou vŕbou v záhrade za domom Goeringovcov. Wavy si odtrhla z koláča poriadny kus a podala mi tanier. Utiahla sa za kôlňu, a keď sa vrátila, jej koláča nebolo. Nie, Wavy rozhodne nehladovala.

Milan Buno, 17.7.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.