Kto zavraždil Rogera Ackroyda

Roger Ackroyd, bohatý podnikateľ a vdovec, bol muž, čo vedel priveľa. Vedel, že žena, ktorú miluje a chce sa s ňou oženiť, otrávila svojho prvého manžela. Vedel, že ju niekto vydieral, aj že si sama vzala život. Krátko po jej smrti mu príde list, z ktorého sa mal dozvedieť, kto je ten záhadný vydierač.

Ibaže Ackroyd zomrie, skôr ako list dočíta – prebodnutý odzadu v obľúbenom kresle vo svojej pracovni. Vtedy na scénu prichádza priateľ zavraždeného, belgický detektív na dôchodku, ktorým nie je nik iný ako slávny Hercule Poirot…

Vražda Rogera Ackroyda z roku 1926 je jeden z najslávnejších románov legendárnej Agathy Christie. Odohráva sa vo fiktívnom mestečku King´s Abbott a rozprávačom je doktor James Sheppard. Nie je ženatý, žije so svojou sestrou, ktorá je detektívom-amatérom. Všetko sleduje, vníma, nič jej neunikne... A ich susedom sa stane slávny detektív na odpočinku Hercule Poirot, ktorý chce len odpočívať a venovať sa pestovaniu...

Na prvý pohľad je Vražda Rogera Ackroyda bežná detektívka, ktorej nechýba premyslená zápletka a výborne vykreslené postavy.
Avšak práve rozuzlenie zaradilo knihu medzi najslávnejšie a tiež najkontroverznejšie detektívky. Nebudeme prezrádzať, ak ste ešte nečítali, ale to rozuzlenie rozdelilo verejnosť dokonca na dva tábory – jedna strana tvrdila, že ide o podvod, druhá to považovala za skvelý kúsok (medzi nimi aj slávna členka Detektívneho klubu Dorothy L.Sayersová). Keď si však príbeh pozorne prečítate, zistíte, že nešlo zo strany Agathy Christie o podvod, práve naopak – geniálne ukončenie krimi príbehu.

„Originálna zápletka a ešte originálnejšie rozuzlenie, na ktoré bola hrdá i sama legendárna spisovateľka. To je záruka skvelého čitateľského zážitku. Ak sa do knihy začítate, pochopíte, prečo ju pred pár rokmi vyhlásili za najlepšiu detektívku všetkých čias,“ tvrdí vydavateľka a šéfredaktorka Anna Pokorná.

Začítajte sa do detektívky Vražda Rogera Ackroyda:

RAŇAJKY DOKTORA SHEPPARDA

Pani Ferrarsová zomrela v noci zo štvrtka šestnásteho na piatok sedemnásteho septembra. Zavolali ma o ôsmej ráno. Už sa nedalo nič robiť. Bola mŕtva niekoľko hodín. Bolo krátko po deviatej, keď som sa vrátil domov. Odomkol som si predné dvere a úmyselne sa chvíľu zdržal v hale, odložil som si klobúk a zavesil na vešiak ľahký plášť, ktorý som si prezieravo vzal proti chladu skorého jesenného rána. Pravdupovediac, bol som značne zronený a znepokojený. Nechcem tvrdiť, že v tom okamihu som vedel, čo sa v nasledujúcich pár týždňoch stane. To rozhodne nie. Inštinkt mi však vravel, že ma čaká náročné obdobie.
Z jedálne naľavo som začul štrngot porcelánu a krátky, suchý kašeľ mojej sestry Caroline.
„To si ty, James?“ zvolala.
Zbytočná otázka, veď kto iný by to mohol byť? Popravde, práve moja sestra Caroline bola príčinou môjho niekoľkominútového otáľania. Ako píše pán Kipling, mottom rodinky mungov je: „Choď a ňúraj.“ Keby raz Caroline zatúžila po rodinnom erbe, určite by som jej navrhol práve toto. Prvá časť motta by sa mohla vypustiť, Caroline vyňúra čokoľvek, a pritom pokojne sedí doma. Neviem, ako to dokáže, ale je to tak.
Mám podozrenie, že služobníctvo a podomoví obchodníci fungujú ako jej špióni. Keď sa vyberie von, nejde získavať informácie, ale šíriť ich. Aj v tom je majsterka.
Práve pre túto jej povahovú črtu som teraz váhal. Čokoľvek Caroline poviem o smrti pani Ferrarsovej, do hodiny a pol to bude vedieť celá dedina. Ako profesionál sa, pravdaže, usilujem byť diskrétny. Preto som si zvykol všetky informácie pred mojou sestrou tajiť. Síce sa ich aj tak napokon dozvie, ale aspoň mám čisté svedomie, že nie odo mňa.
Manžel pani Ferrarsovej zomrel pred vyše rokom a Caroline odvtedy zaťato tvrdí, aj keď na to niet najmenšieho dôkazu, že ho otrávila jeho manželka.
Pohŕdavo máva rukou nad mojou námietkou, že pán Ferrars zomrel na akútnu gastritídu, ku ktorej si dopomohol záľubou v nemiernom pití alkoholických nápojov. Súhlasím, symptómy gastritídy a otravy arzénom sú podobné, no Caroline zakladá svoje obvinenie na celkom odlišných príznakoch.
„Stačí sa na ňu pozrieť,“ hovorieva.
Aj keď pani Ferrarsová nepatrila k najmladším, bola to atraktívna žena, ktorá sa vedela jednoducho, no vkusne obliekať.
No a čo, veď mnoho žien si kupuje šaty v Paríži, a pritom to nemusia byť travičky manželov. Ako som otáľal v hale a v hlave sa mi rojili všelijaké myšlienky, Caroline sa ozvala znovu, už trochu ostrejším tónom.
„James, čo tam, preboha živého, stváraš? Prečo sa nejdeš naraňajkovať?“
„Už idem, moja drahá,“ náhlil som sa s odpoveďou. „Len som si vešal kabát.“
„Za ten čas si si mohol zavesiť tucet kabátov.“
Mala pravdu. Mohol som. Vošiel som do jedálne, vtisol som Caroline letmý bozk na líce a sadol som si k vajíčkam na slanine. Slanina už stihla vychladnúť.
„Akosi skoro ťa zavolali,“ poznamenala Caroline.
„Áno,“ prikývol som. „Z King’s Paddocku. K pani Ferrarsovej.“
„Viem,“ prehodila.
„Ako to?“
„Povedala mi to Annie.“
Annie je naša slúžka. Milé dievča, no nenapraviteľná klebetnica s poriadne podrezaným jazykom. Nastalo ticho. Venoval som sa vajíčkam na slanine. Mojej sestre sa chvela špička dlhého, tenkého nosa, čo býva vždy, keď ju niečo zaujme alebo vzruší.
„A?“ spýtala sa.
„Smutná vec. Už sa nedalo vôbec nič robiť. Zrejme zomrela v spánku.“
„Viem,“ zopakovala moja sestra.
Tentoraz ma to nazlostilo.
„Nemôžeš to vedieť,“ oboril som sa na ňu. „Ja sám som to nevedel, až kým som tam neprišiel, a nepovedal som to živej duši. Ak to Annie vie, musí byť jasnovidka.“
„Nepovedala mi to Annie, ale mliekar. A on sa to dozvedel od kuchárky pani Ferrarsovej.“
Ako vravím, Caroline vôbec nemusí chodiť von, aby získala informácie. Sedí si v pohodlí domova a všetky si k nej nájdu cestu samy.
Vypytovala sa ďalej.
„Na čo zomrela? Na zlyhanie srdca?“
„To ti mliekar nepovedal?“ odsekol som uštipačne.
Sarkazmus na Caroline neúčinkuje. Všetko berie vážne, a tak aj odpovedá.
„Nevedel to,“ vysvetlila. Koniec koncov, aj tak sa to skôr či neskôr dozvie. Môže to počuť aj odo mňa.
„Zomrela na predávkovanie veronálom. Brala ho na nespavosť. Asi si ho vzala priveľa.“
„Nezmysel,“ vyhŕkla Caroline. „Spravila to náročky. Nič mi nehovor!“
Je to zvláštne, ale keď vám niečo vŕta v hlave, no nechcete s tým vyjsť na svetlo, a niekto iný to vysloví za vás, pochytí vás zlosť. Okamžite som rozhorčene vybuchol.

Milan Buno, literárny publicista
Foto: Slovenský spisovateľ, Independent.co.uk