Kto pozná dátum svojej smrti, už umiera

Presne tak je to aj v novinke Cesta domov. Príbeh Kláry, ktorá sa bojí ísť neskoro v noci domov a tak zavolá na telefonickú sprievodcovskú linku...

Je sobota, krátko po 22. hodine. Jules Tannbergová má službu na tiesňovej linke určenej ženám, ktoré sa cestou domov neskoro v noci boja a potrebujú počuť upokojujúci hlas. Jej upokojujúci hlas ich bezpečne prevedie cez nástrahy tmy  – alebo v prípade núdze zavolá pomoc.

Jules ešte netelefonovala so skutočne ohrozenou ženou. Až dnes s Klárou. Mladá žena je vydesená. Myslí si, že ju prenasleduje muž, ktorý na ňu už raz zaútočil a v spálni napísal na stenu dátum ich spoločného rande.
Klárin deň smrti.
A ten deň sa o dve hodiny skončí.

Cesta domov je tajomný psychotriler, represívny a útočiaci na nervy, takže chvíľami vám nebude všetko jedno.
„Dobrý triler nás konfrontuje s vymysleným nebezpečenstvom a pritom cvičí našu empatiu. Na záver nás núti premýšľať aj o sebe. Ako by sme sa zachovali v extrémnej situácii? Násilie, a to je základná myšlienka tohto trileru, strháva masku z tváre. A verte mi, každý z nás ju nosí,“ tvrdí Sebastian Fitzek.
Aj preto rád hádže svojich protagonistov do studenej vody a s diabolským potešením sa prizerá, ako kopú nohami. Potešenie sa však rozplynie, keď voda z fikcie vyšplechne do reality. „Potom už podľa môjho názoru nie je vhodnou pôdou pre zábavu,“ dodáva.

Začítajte sa do trileru Cesta domov:

Po všetkých zraneniach, ktoré jej spôsobil na najcitlivejších miestach tela posiateho modrinami, po úderoch do tváre, chrbta, obličiek a podbrušia, po ktorých mal jej moč celé dni farbu červenej repy, po všetkých bolestiach, ktoré jej spôsobil záhradnou hadicou a žehličkou, by si nemyslela, že bude ešte niekedy schopná cítiť niečo také.
Bol to úžasný sex, pomyslela si, keď ležala v prítmí na posteli, odkiaľ pred chvíľou vstal muž, do ktorého sa zaľúbila, a odišiel do kúpeľne.
Nemala veľa sexuálnych partnerov, s ktorými by ho mohla porovnávať. Pred svojím manželom mala iba dvoch milencov, ale to bolo už veľmi dávno. Súčasné negatívne skúsenosti vytlačili tie pozitívne z minulosti.
Už roky bolo všetko, čo sa odohrávalo v spálni, spojené iba s bolesťou a ponižovaním.
A teraz som tu. Dýcham, cítim vôňu nového muža v mojom živote a želám si, aby sa táto noc začala znova.
Sama bola prekvapená, ako rýchlo sa mu zdôverila a porozprávala mu o násilí, ktoré zažívala v manželstve. Priťahoval ju, odkedy prvý raz začula jeho hlboký hlas a pozrela sa do jeho teplých, tmavých očí, ktorými na ňu hľadel tak, ako sa jej muž na ňu nikdy nepozrel. Otvorene, úprimne, láskavo.
Nechýbalo veľa a povedala by mu aj o videu. O večere, ku ktorému ju jej muž prinútil.
S ďalšími mužmi.
S mnohými mužmi, ktorí ju týrali a ponižovali. Ťažko uveriť, že som sa po tom všetkom dobrovoľne oddala predstaviteľovi pod ktorou stál muž jej snov. Väčšinou sa práve ona po „použití“ svojím „manželom“ celé hodiny snažila zmyť z tela ten hnus, ale teraz si vychutnávala vôňu muža na svojej pokožke a keby mohla, zakonzervovala by si ju.
Šumenie vody ustalo.
„Chcela by si ešte niečo podniknúť?“ spýtal sa dobre naladený, keď vyšiel zo sprchy.
„Veľmi rada,“ odvetila, hoci netušila, ako manželovi vysvetlí, že sa vonku zdržala tak dlho.
Bolo už predsa…
Pozrela sa na svoje náramkové hodinky, ale na to, aby dovidela na ciferník, bola priveľká tma. Okrem lúča, ktorý prenikal do spálne cez úzku štrbinu pootvorených kúpeľňových dverí, vydávalo trochu svetla iba matne nasvietené umelecké dielo. Na stene spálne visela mierne ohnutá samurajská dýka so zelenkastou perleťovou rukoväťou, osvetlená dvomi tlmenými LED žiarovkami, ktoré vytvárali atmosféru podobnú nočnému svetlu.
Načiahla sa za svojím mobilom a zrak jej padol na lištu s vypínačmi, zabudovanú v nočnom stolíku.
„Máš chuť na koktail?“
Stlačila krajný vypínač na lište a zachichotala sa, zjavne mal inú funkciu. Plachta sa zošmykla, a tak videla priamo na matrac, ktorý sa rozsvietil halogénovo modrým svetlom, čo vytvorilo ilúziu, akoby ležala na nafukovačke v bazéne.
Usadila sa v tureckom sede. Vodná výplň matraca svietila tak jasne ako fluoreskujúca výplň svetelnej tyčinky. Dokonca menila farbu. Od azúrovo modrej cez fosforovo žltú až po oslepujúco bielu k niečomu…
„Čo je to?“ spýtala sa.
Potichu. Skôr sama seba, lebo v prvom momente bola ohromená. Naklonila sa dopredu a pozrela sa cez kosoštvorec, ktorý tvorili jej stehná a rozkrok.
Panebože…

Milan Buno, knižný publicista