Kto brutálne zmasakroval mladých ľudí?

Predstavujeme vám Lucu D’Andrea, ktorý napísal temný triler z prostredia Dolomít. Okamžite získal obrovský medzinárodný úspech a stal sa najpredávanejšou knihou na londýnskom knižnom veľtrhu v roku 2016. Skôr než vyšiel v Taliansku, práva na jeho vydanie zakúpilo vyše 30 vydavateľov z celého sveta.

Áno, špičkový triler z talianskych Dolomít, ktorý zvyknú prirovnávať k mixu Stephena Kinga a Jo Nesba.
Podstata zla vás zavedie do impozantného prostredia majestátnych hôr, ktoré sú démonické a miestami až strašidelné. Autorov temný a originálny štýl rozprávania a zápletka plná napínavých zvratov až do poslednej strany mieri presne do čierneho.

Jeremiah Salinger je mladý newyorský dokumentarista, ktorý sa vydáva aj s rodinou na dovolenku do Siebenhochu, malej obce v Južnom Tirolsku, kde vyrastala jeho žena Annelise. Očarený prírodou a tamojšími ľuďmi začne aj s kamarátom Mikom pracovať na dokumente o alpskej záchrannej službe.

Počas nakrúcania sa však stane obeťou havárie záchranárskeho vrtuľníka, ktorú ako jediný prežil. Dlho sa spamätáva z postraumatického šoku, a keď sa pomaly začína uzdravovať a chodí s dcérou Klárou na výlety, náhodou sa dozvie o krvavom zločine, ktorý sa stal pred mnohými rokmi: v rokline Bletterbach niekto brutálne zmasakroval troch mladých ľudí.

Zločin nemá vinníka, ľudia možno aj niečo vedia, ale všetci mlčia ako hrob. Čo je to za tajomstvo, o ktorom nechcú hovoriť ani po tridsiatich rokoch?
Jeremiah sa napriek varovaniam a Annelisinmu nesúhlasu púšťa do vyšetrovania. No ani vo sne by mu nenapadlo, že pravda, ktorú odhalí, bude až taká krutá.

Vypočujte si AUDIO ukážku.
Z knihy číta Kamil Mikulčík:

Luca D’Andrea (foto Random House)

Začítajte sa do novinky Podstata zla:

Vždy je to tak. V ľade najprv počuť hlas Beštie, potom sa zomiera.
Ľadovcové strže, priepasti, rovnaké ako tá, v ktorej som sa ocitol, boli plné horolezcov a skalolezcov, ktorí pre ten hlas stratili silu, rozum a napokon aj život.
Časť mojej mysle, živočíšna časť, ktorá poznala hrôzu, pretože v hrôze žila milióny rokov, rozumela tomu, čo beštia syčala:
Štyri písmená: odíď.
Nebol som pripravený na hlas Beštie.
Potreboval som čosi blízke, ľudské, čosi, čo by ma vytrhlo z osídel neľútostnej samoty ľadovca.
Zdvihol som zrak nad okraje strže, tam hore, hľadajúc červenú siluetu vrtuľníka EC 135 Horskej záchrannej služby Dolomity. Ale obloha bola prázdna. Len roztrieštený záblesk slnka na oslepujúcej oblohe.
Ten spôsobil môj pád.
Zatackal som sa, najprv dopredu, potom dozadu, dych sa mi zrýchlil, z krvi sa vytratila všetka energia. Ako Jonáš v bruchu veľryby ocitol som sa zoči-voči Bohu.
A Boh zahromžil: „Odíď!“ O štrnástej hodine a devätnástej minúte onoho prekliateho pätnásteho septembra sa z ľadu ozval hlas, ktorý nepatril Beštii. Bol to Manny v červenej uniforme, ktorá sa vynímala na bielom pozadí. Volal moje meno, zas a znova, zatiaľ čo ho kladka pomaly zosúvala smerom ku mne.
Päť metrov.
Dva.
Rukami a očami hľadal zranenia, ktoré by vysvetlili moje správanie. Jeho otázky: stokrát čo a tisíckrát prečo, na ktoré som nemohol odpovedať. Hlas Beštie bol príliš silný. Pohlcoval ma.
,,Nepočuješ ju?“ zamrmlal som. ,,Beštia, Beš...“
Beštia. Chcel som mu vysvetliť, že ten staroveký ľad sa nemohol zmieriť s predstavou horúceho srdca pochovaného v jeho hlbočine. Môjho horúceho srdca. A aj jeho.
A tu zrazu: štrnásť hodín dvadsaťdva minút.
Výraz prekvapenia na Mannyho tvári, meniaci sa na čistú hrôzu.
Lano kladky, ktoré ho zdvíha ako bábku. Manny, ktorý rýchlo stúpa hore. Hrmot turbín helikoptéry, ktoré sa menia na pridusený krik.
Konečne.
Boží rev. Lavína, ktorá napáchala spúšť na oblohe.
Odíď.
A vtedy som ju zbadal. Keď som zostal sám, mimo času a priestoru, zbadal som ju.
Tmu.
Totálnu tmu. Ale nezomrel som. To nie. Beštia sa so mnou pohrávala. Nechala ma žiť. Beštia teraz šepkala: „Zostaneš so mnou navždy. Navždy...“
Neklamala.
Jedna moja časť je stále tam.
No, akoby s úsmevom povedala moja dcéra, ešte to nebolo z na konci dúhy. Nebol to koniec môjho príbehu. Naopak.
Bol to len začiatok.
Osem písmen: začiatok. Šesť písmen: beštia.
Päť písmen: hrôza.
(We are) the Road Crew

1
V živote, tak ako v umení, záleží len na jednom: na faktoch. A aby sme spoznali fakty súvisiace s Evi, Kurtom a Markusom a s nocou 28. apríla 1985, musíte sa dozvedieť všetko o mne. Pretože to nie je len ten osemdesiaty piaty rok a masaker v Bletterbachu. Nie sú v tom len Evi, Kurt a Markus. Týka sa to aj Salingera, Annelise a Kláry.
Všetko so všetkým súvisí.

2
Až do štrnástej hodiny a dvadsiatej druhej minúty 15. septembra 2013, to znamená do chvíle, keď ma Beštia len-len že nezabila, hovorili o mne ako o päťdesiatpercentnej vychádzajúcej hviezde v oblasti dokumentárnych filmov, ktorá viac ako hviezdy produkuje miniatúrne meteority a ničivé vetry.
Mike McMellan, ďalší päťdesiatpercentný hviezdny prísľub v spomenutom odbore s obľubou vravel, že keby sme aj boli hviezdy rútiace sa do kolízie s planétou zvanou Totálny krach, mali by sme to privilégium, že zmizneme vo vyhni rezervovanej hrdinom. Po treťom pive som prehlásil, že s ním súhlasím. Ak už teda nič iné, bola to výborná zámienka na prípitok.
Mike nebol iba môj spoločník. Bol to ten najlepší priateľ, akého ste mohli stretnúť. Výbušný, domýšľavý, egocentrický väčšmi ako čierna diera, dotieravý ako mucha, no zároveň obdarený schopnosťou sústrediť sa na konkrétny argument ako kanárik pod vplyvom amfetamínu. No bol to aj jediný skutočný umelec, akého som kedy poznal.
To Mike pochopil, boli sme ešte len dvojica polovičatých talentov najmenej cool v celej newyorskej Film Academy (Mike na kurze réžie, dolupodpísaný na scenáristike), že keby sme šli za naším hollywoodskym snom, skončili by sme so zadkami rozpučenými od kopancov, zatrpknutí a utáraní ako ten prekliaty profesor ,Volajte ma Jerryʻ Calhoun, bývalý hipík, ktorý sa najviac zo všetkých tešil z toho, ako ubíja naše prvé nesmelé výtvory.
Bol to skutočne magický moment. Osvietenie, ktoré presmeruje naše životy. Možno nie taký epický ako film Sama Peckinpaha („Ideme na smrť,“ vraví William Holden v Mucchio selvaggio a Ernest Borgnine mu odpovedá: „A prečo nie?“), lebo keď k tomu prišlo, zobali sme vysmážané hranolčeky v McDonalde, morálka pod bodom mrazu a v tvári výraz dobytka, ktorý ženú po slávnom bulvári kráľovstva hamburgerov. No aj tak moment neopakovateľný. To mi verte.
,,Do riti s celým Hollywoodom, Salinger,“ zahlásil Mike. ,,Ľudia bažia po realite, nie po počítačovej grafike. Jediný spôsob, ako presurfovať po tomto zasratom Zeitgeiste je vykašľať sa na fikciu a venovať sa starej drahej spoľahlivej realite. Záruka stopercentná.
,,Zeitgeist?“ nadvihol som obočie.
,,Ty si Nemčúr, kamoško.“
Moja matka bola pôvodom Nemka, ale inak v pohode, bol som na míle vzdialený od toho, aby som mal pocit, že by ma Mike diskriminoval. Veď ja som vyrastal v Brooklyne, on v zapadnutom Midweste.
Genealogické úvahy bokom. V ten upršaný a vzdialený novembrový deň chcel Mike povedať, že mám zahodiť svoje (slabučké) scenáre a spolu s ním začať nakrúcať dokumentárne filmy. Pracovať so závažnými témami a potom ich prerábať do príbehu, ktorý by plynulo viedol z bodu a do bodu z podľa evanjelia nebohého Vladimíra Jakovleviča Proppa (vyznal sa v dejinách ako Jim Morisson v paranoji).
Totálny zmätok.
,,Mike...“ zafučal som. ,,Poznám len jednu kategóriu ľudí horších od tých, čo chcú preraziť v kinematografii: dokumentaristi. Majú kolekcie National Geographic z roku 1800. Mnohí z nich majú predkov, čo zahynuli pri bádaní po ústí Nílu. Sú potetovaní a okolo krku nosia kašmírové šály. Skrátka: sú to tupci, ale tupci voľnomyšlienkárski. A preto si myslia, že všetky hriechy sú im odpustené. A v neposlednom, nemenej dôležitom rade: ich rodiny sa topia v peniazoch, z ktorých im financujú safari po celom svete.
,,Salinger, niekedy si naozaj, naozaj...“ Mike pokrútil hlavou. ,,Kašlime na to a vypočuj si ma. Potrebujeme námet. Silný námet na dokumentárny film, ktorý trhne bank. Niečo, čo ľudia už poznajú, čo im je blízke, ale čo my dvaja ukážeme po novom, odlišne od toho, ako už videli. Zapni mozgové závity, rozmýšľaj a...“
Verte-neverte, práve v tej chvíli dvaja onanisti, jeden úplný, druhý polovičatý, zistili, že môžu premeniť na zlatý koč aj tú najbizarnejšiu tekvicu. Pretože, áno, takú som ju mal.
Neviem ako a neviem prečo, no keď na mňa Mike upieral ten ksicht hoden sériového vraha a keď sa mi hlavou preháňalo milión dôvodov, aby som ten návrh zavrhol, zrazu som pocítil v mozgu mocné cvaknutie. Absurdný nápad. Šialený. Žieravý. Taký idiotský, až hrozilo, že bude sakramentsky dobre fungovať.
Čo bolo elektrizujúcejšie, mocnejšie a viac ako rock and roll?
Bol náboženstvom miliónov ľudí. Energický náboj, ktorý spájal celé generácie. Nebolo duše na tejto planéte, ktorá by nepočula o Elvisovi, Hendrixovi, Rolling Stones, Nirváne, Metallice a celom jagavom kočiari jedinej a skutočnej revolúcie dvadsiateho storočia.
Jednoduché, nie?
Nie.
Pretože rock, to boli aj bezkrkí svalnáči v čiernom s pohľadom pitbula, podobajúci sa na dvojdverové skrine, ktorých platili za to, aby vyhodili chytrákov, ako sme boli my dvaja. Čo by urobili s radosťou aj zadarmo.
Po prvom pokuse zrealizovať náš nápad (Bruce Springsteen na predturné v schátranom lokáli vo Village) som vyviazol s niekoľkými buchnátmi a dvoma monoklami. Mike dopadol horšie. Polovica tváre pripomínala škótsku vlajku. A čerešnička na torte: len-len, že na nás nepodali trestné oznámenie. Po Springsteenovi nasledoval koncert White Stripes, Michaela Stipea, Red Hot Chili Peppers, Neila Younga a Black Eyed Peas, ktorí boli v tom čase na vrchole slávy. Získali sme peknú zbierku monoklov, no málo materiálu. Pokušenie vykašľať sa na to bolo silné.
Presne v tej chvíli boh rocku zhliadol na nás, uvidel naše patetické úsilie vzdať mu úctu a benevolentným pohľadom nám ukázal cestu k úspechu.

3
V polovici apríla sa mi podarilo nájsť prácu pre dvoch pri stavbe pódia v Battery Parku. Nie pre hocijakú skupinu, ale pre tú najkontroverznejšiu, najdiabolskejšiu a najškandalóznejšiu skupinu všetkých čias. Dámy a páni: Kiss.
Pracovali sme ako usilovné a svedomité včeličky. Po zmene, keď manuálni robotníci odchádzali, schovali sme sa za kopu odpadkov. Tichí ako snajperi. Keď prišli prvé limuzíny tmavej farby, Mike stlačil klapku Rec. Boli sme v siedmom nebi. Bola to naša veľká príležitosť. Samozrejme, že všetko sa veľmi rýchlo zrútilo.
Gene Simmons sa vystrčil z limuzíny dlhej ako zaoceánska loď, ponaťahoval si údy a prikázal služobníctvu vypustiť z vôdzky svojho štvornohého miláčika. Len čo bol voľný, ten škaredý biely pudel s výrazom lucifera sa rozštekal smerom k nám ako jeden z tých pekelných stopárov, o ktorých spieva Robert Johnson (And the day keeps on reminding me, there’s a hellhound on my trial. Hellhound on my trial, a hellhound on my trial.). Dva skoky a psisko bolo na mne. Mieril na krk, bastard jeden. Chlpatá lopta ma chcela zabiť.
Skríkol som.
Čosi ako dvanásťtisíc zurvalských hrdlorezov, ktorí by sa nestratili ani v Hall of Fame, nás zdrapili, nakopali, stĺkli a odvliekli k východu so zámerom – zavrčali –, že nás hodia ako žrádlo do oceána. Neurobili to. Dobitých, zdrvených a vyčerpaných nás nechali na lavičke s porozhadzovanými kartónmi papiera, aby sme sa zamysleli nad naším rozpoložením Wile E. Coyota. Zostali sme tam, neschopní prijať porážku, a počúvali sme dozvuky končiaceho sa koncertu. Keď dozneli aplauzy, pohľadom sme sledovali rednúci dav rockerov. Už sme sa chystali na návrat do nášho brlohu, keď dvaja mohutní bradáči s tvárami trestancov akoby z Hell’s Angels začali nakladať na Peterbilt debny a reproduktory skupiny, a práve v tej chvíli sa ako Valhala zjavil Boh rocku a ukázal mi cestu.
,,Mike,“ zašepkal som. ,,Išli sme na to z nesprávneho konca. Ak chceme urobiť dokument o rocku, o skutočnom rocku, kameru musíme zaostriť na druhú stranu pódia. Na druhú stranu, kamoško. Tamtí týpkovia, to je pravý rock. A nemusíme od nich žiadať ani copyright,“ uškrnul som sa.
Týpkovia.
Roadies. Chlapi, čo robia špinavú robotu. Chlapi, čo naložia osem náprav, prevezú ich z jedného kúta krajiny do druhého, vyložia, postavia pódium, prichystajú nástroje, vyčkajú so založenými rukami, kým sa show neskončí a opäť, ako sa vraví v básni: Prejdeš míle, kým pôjdeš spať.
Tak veru.
Aby som vám to dopovedal, Mike bol neuveriteľný. Komplimentmi, prísľubom peňazí a neplatenej reklamy presvedčil istého na smrť unudeného manažéra koncertov, aby nám dal povolenie urobiť niekoľko záberov. Roadies, absolútne nezvyknutí na takú pozornosť, nás vzali pod svoje ochranné krídla. A nielen to: práve tí bradáči presvedčili manažérov a právnych zástupcov, aby nám dovolili sprevádzať ich (ich, nie skupinu – toto bol ten žolík, ktorý ich skutočne presvedčil) na ich koncertnej šnúre.
A tak vzniklo Zrodení pre pot: Road Crew, temná stránka rock and rollu.
Namakali sme sa, to mi verte. Šesť šialených týždňov, migrény, opice od námahy a potu, na záver dve zničené kamery, niekoľko otráv potravinami, vytknutý členok (vyšplhal som sa na strechu obytného prívesu, ako sa ukázalo, krehkého ako sušienka – prisahám, bol som triezvy) a naučili sme sa tucet spôsobov, ako vysloviť výraz fuck you.
Strih filmu trval celé leto, so štyridsaťstupňovými horúčavami bez klimatizácie, čo sa skončilo tým, že sa zadrel monitor, div že sa neprepálil, a na začiatku septembra 2003 (nazvime ho magický rok, ak dakedy taký vôbec bol) nielenže sme dokončili náš dokument, ale boli sme s ním aj spokojní. Premietli sme ho producentovi Smithovi, ktorý nám s neochotou poskytol päť minút. Päť. Veríte? Veď stačili aj tri.
,,Factual,“ usúdil Mister Smith, vrcholný vládca Siete. ,,Dvanásť častí. Dvadsaťpäť minút na každú. Chcem to mať začiatkom novembra. Zvládnete to?“
Úsmevy, stisky rúk. Napokon nás smradľavý autobus odviezol domov. Omámení a trochu zarazení sme si na wikipédii pozreli, čo dočerta znamená factual. Odpoveď: miešanina televízneho seriálu a dokumentu. Inak povedané, mali sme dva mesiace na to, aby sme od začiatku všetko postrihali a vytvorili náš factual. Že nemožné?
Žarty nabok.
Prvého decembra bol Road Crew zaradený do vysielania. A bol to triumf v sledovanosti. Zrazu o nás každý hovoril. Profesor Calhoun sa nechal odfotiť, keď nám odovzdával dačo, čo sa podobalo tej ohave, ktorú stvoril Dalí, no čo bola v skutočnosti cena, ktorú získavali zaslúžilí študenti. Zdôrazňujem: zaslúžilí. Blogy sa rozpísali o Road Crew, noviny písali o Road Crew. MTV odvysielalo špeciálne vydanie moderované Ozzym Osbournom, ktorý, na veľkú ľútosť Mika, neprehryzol ani netopiera.
No nie všetko bolo ružové.
Maddie Grady z New Yorkeru nás rozsekala na kúsky tupou sekerou. Článok pozostávajúci z päťtisíc slov, nad ktorými som si lámal hlavu celé mesiace. Podľa GQ sme boli dvaja mizogýni. Life nás označil za mizantropov a pre Vogue sme stelesňovali výkupné generácie x. A to nás hlboko ranilo.
Niektorí debilkovia zo Siete nás bombardovali punktičkárskym skúmaním našej práce, a veruže rozvláčnosťou a pedantnosťou by prekonali aj niekoľkozväzkovú Encyklopédiu Veľkej Británie.
Po internete, kolíske virtuálnej demokracie, mám jej plné zuby, začali kolovať hlasy, daktoré výsmešné, daktoré znepokojivé. Podľa dobre informovaných zdrojov sme s Mikom fičali na heroíne, speedballe, kokaíne, amfetamíne. Roadies nám jeden po druhom ukázali všetkých stojeden hriechov Sodomy. Pri nakrúcaní jeden z nás zomrel („Mike, tu píšu, že si mŕtvy“. „Tu zase, že jeden z nás dvoch je mŕtvy, prečo práve ja?“ „Pozrel si sa na svoj ksicht, kamarát?“).
Najviac ma však pobavilo toto: nabúchali sme istú fanúšičku, ktorá sa volala Pam (všimli ste si? Fanúšičky majú vždy meno Pam) a naviedli sme ju na potrat počas satanského rituálu, ktorý viedol Jimmy Page.
V marci nasledujúceho roka nám Mister Smith ponúkol kontrakt na druhú sériu Road Crew. Svet nám ležal pri nohách. Keď sa malo začať s nakrúcaním, stalo sa čosi, čo všetkých prekvapilo. A mňa najviac.
Zaľúbil som sa.

Milan Buno, 20.6.2017