Kreslo milosti sa zmenilo na kreslo vraždy. Toto je Poeov najtemnejší prípad!

Detektív Washington Poe a nadaná analytička Tilly Bradshawová majú pomôcť vyšetriť prípad Cornelia Greena, ktorého priviazali k stromu a ukameňovali na smrť. Biskup z Carlislu ich požiada, aby zároveň preverili náboženskú skupinu Jóbove deti s pochybnými praktikami, ktorú mŕtvy založil. No čím hlbšie sa dostávajú, tým viac špiny a temnoty odhaľujú.

Tilly sa zatiaľ trápi s nejasnými kódmi, ktoré má Cornelius vytetované. Zdá sa, že jeho vražda úzko súvisí s tragédiou, ktorá sa stala pred pätnástimi rokmi, keď mladé dievča zmasakrovalo celú svoju rodinu. Mŕtvol pribúda a aby toho nebolo málo, do prípadu sa pripletie tajomné kreslo milosti. Pri jeho zmienke sa ľudia radšej zabijú, než by o ňom mali hovoriť...

Pozrite si video autora M.W.Cravena:

Washington a Tilly sú ako vždy úžasní, zohratí. Je to perfektná dvojica, ktorá tentoraz dostane tieň v podobe „stážistu“ Linusa, alias Snoopyho. Mike výborne vykombinoval napätie, detektívnu zápletku, vyšetrovanie a na strane druhej osobné vzťahy (najmä Washingtona k Snoopymu, to baví počas celej knihy a chvíľami sa človek nie usmieva, ale smeje).

Perfektne vykreslené postavy, ich vnútorné boje (najmä u Washingtona), má to dramatické momenty, aj humor. Veľmi uveriteľne a pútavo rozobratý fanatizmus, vina a odpustenie. Tiež lojalita, duševné zdravie, sexualita, skorumpovateľnosť...

Kľúčovým motívom príbehu sa stáva samotné kreslo milosti – zlovestný predmet, do ktorého posadia obeť, aby... ale neprezrádzajme. No je to skôr kreslo krvavého zločinu, z ktorého sa vám zatočí hlava.

Craven veľmi pútavo otvára témy ako extrémizmus náboženských kultov, homofóbnu konverznú terapiu, dievčenskú trauma, rituálne objekty, pozostatky autoritárskeho vedenia. To všetko je zabalené do mystery pozadia.

Kreslo milosti ukazuje, že Cravenova sila spočíva vo vrstvení sprisahaní, psychologickej hĺbke postáv a temnoty, ktorá sa ešte stupňuje a má schopnosť pohltiť aj vás ako čitateľa.

„Povedal a aj to tak bolo. Chcel, aby som išiel pozrieť na telo, ktoré bolo ukryté pod rakvou Stephenovej mamy.“
„Pod rakvou?“
„Neskôr som zistil, že išlo o nejakého mladíka. Ležal tam už dlhšie, nezostalo z neho prakticky nič. Telo bolo zabalené v igelite, no len čo ho jazvece vyhrabali, pustili sa doňho líšky a vrany. Matka muža, ktorý tú spúšť objavil, ležala v zemi sedemnásť rokov. Predpokladáme, že ten mladík tam bol rovnako dlho.“
„Ale... prečo?“
„A prečo nie?“ prehodil Poe. „Ak mám byť úprimný, prekvapuje ma, že sa to nestáva častejšie. Hrob je spoľahlivý spôsob, ako sa zbaviť mŕtvoly. Hrob sa spravidla vykope večer pred pohrebom, stačí ho prehĺbiť o šesťdesiat centimetrov a ukryť v ňom mŕtvolu. Je to jednoduché. V deň pohrebu ľudia obstúpia jamu a nikto si neuvedomí, že keď vikár prednesie Ja som vzkriesenie, požehnanie dáva dvom nebohým, nie jednému. A náhrobný kameň to celé spečatí ako záverečná bodka, telo pod rakvou zmizne. Ak nie navždy, tak aspoň dovtedy, kým niekto nezíska povolenie na exhumáciu.“
„To je... kreatívne.“

Z anglického originálu The Mercy Chair (Constable, London 2024) preložila Zdenka Buntová.

Milan Buno, knižný publicista