Krása niekedy naozaj bolí...

The New York Times zaradil román Krása bolí na zoznam 100 najpozoruhodnejších kníh.
Na začiatku hlavná postava vstane z hrobu. Bývalá kurtizána Dewi Ayu to neurobila iba tak. Má poslanie, ktoré musí splniť, aby ochránila svoju rodinu: štyri dcéry, tri nádherné, jednu ohavnú, ktorá dostala meno Kráska.

Krásna indonézsko-holandská prostitútka Dewi Ayu a jej štyri dcéry majú zložitý osud. Incest, vraždy, znásilnenia, šialenstvo, to všetko musia pretrpieť, ale najhorší sú duchovia, ktorí im zo života robia peklo.

Životný príbeh Dewi Ayu tvorí kostru románu, ktorý Eka Kurniawan, hviezdny autor indonézskej prózy, utkal z bizarných historiek, rodinných tragédií, legiend, romantiky, exotiky a humoru. Táto radostne groteskná hyperbola v skutočnosti jedinečným spôsobom odráža dejiny jeho národa.

V knihe Krása bolí rovnako ironicky zobrazuje nenásytných kolonialistov aj odvážnych, no skorumpovaných bojovníkov za nezávislosť, naivných aj nebezpečných komunistov, krutých aj sentimentálnych miestnych gangstrov. Eka Kurniawan sa inšpiroval Melvillom, Gogoľom aj Márquezom, a predsa je neúprosne svojský. Predstavuje hlas indonézskej literatúry, ktorý sa oplatí spoznať.

Eka Kurniawan píše romány, poviedky, filmové scenáre, blogy aj eseje. Jeho diela preložili do viac ako tridsiatich jazykov. V roku 2016 Kurniawana nominovali na medzinárodnú literárnu cenu Man Booker International Prize ako prvého občana Indonézie.

Prečítajte si úryvok z novinky Krása bolí:

1

Raz popoludní cez víkend v marci Dewi Aju po dvadsaťjeden rokoch vstala z hrobu. Pastierik, ktorý dovtedy driemal pod plumériou, sa pocikal, spustil krik a jeho štyri ovce sa bezhlavo rozbehli pomedzi kamenné i drevené náhrobky, akoby medzi ne hodili tigra. Všetko sa to začalo hrmotom, čo vychádzal zo starého hrobu s neoznačeným náhrobkom, ktorý pokrývala tráva po kolená, ale každý vedel, že je tam pochovaná Dewi Aju. Zomrela ako päťdesiatdvaročná, po dvadsaťjeden rokoch vstala z mŕtvych a od tej chvíle nikto netušil, ako jej treba počítať vek.

Keď pastierik vyrozprával ľuďom z celej štvrte, čo sa deje, zbehli sa k hrobu. Prišli, žmolili si okraje sarongov, na rukách držali deti, zvierali metly alebo boli ešte zablatení z polí, zhrčili sa za čerešňami a jatrofami a v neďalekých banánovníkových sadoch. Nik sa neodvážil podísť bližšie, iba počúvali hluk, čo stúpal zo starého hrobu, akoby sa zhromaždili okolo obchodníka s liekmi, ktorý každý pondelok ráno núkal na trhu svoj tovar. Dav strašidelné dianie vychutnával bez ohľadu na to, že každého by tá hrôza vydesila, keby jej čelil sám. Dokonca očakávali akýsi zázrak a nielen starú hlučnú hrobku, lebo žena zahrabaná na tej parcele bola za vojny prostitútkou pre Japoncov a kjaiovia vždy vravia, že ľudia poškvrnení hriechom určite nájdu v hrobe trest. Ten rachot istotne vydával bič anjela-mučiteľa, ale ľudí to nudilo a očakávali ešte nejaký ďalší div.

Keď napokon nastal, nastal v tej najfantastickejšej podobe. Hrob sa otriasol a popraskal a hlina explodovala, akoby ju zospodu niečo vyfúklo, vzniklo malé zemetrasenie a víchrica, ktorá rozmetala trsy trávy a náhrobné kamene, a za hlinou, čo pršala zhora ako opona, stála starena, vyzerala podráždená a stŕpnutá, stále zahalená v rubáši, akoby ju boli pochovali len včera večer. Ľudia sa v hystérii rozutekali ešte bezhlavejšie ako ovce a ich výkriky sa odrážali od múrov a vzdialených vrchov. Akási žena šmarila svoje dieťa do krovia a jeho otec hojdal v náručí trs banánov. Dvaja muži skočili do priekopy, iní poomdlievali pri ceste a ešte ďalší prebehli bez zastávky pätnásť kilometrov.

Dewi Aju to všetko videla, ale iba si trochu odkašlala, fascinovaná, že je uprostred cintorína. Už si rozviazala dva najvyššie uzly na rubáši a potom sa pustila do dvoch najnižších, aby si vyslobodila nohy a mohla kráčať. Vlasy jej zázračne narástli, takže keď si ich vytriasla z kalikového plátna, trepotali sa v popoludňajšom vánku, zametali zem a ligotali sa ako čierny lišajník v koryte rieky. Pokožku mala zvráskavenú, ale tvár jej žiarila belosťou a oči jej v jamkách ožili, keď zazreli zvedavcov, čo sa vyplazili zo svojich skrýš za kríkmi – polovica z nich utiekla, druhá zamdlela. Mrzuto si zašomrala, akí sú ľudia zlí, že ju pochovali zaživa.

Najprv si spomenula na svoje bábätko, ktoré už, samozrejme, dávno nebolo bábätkom. Pred dvadsaťjeden rokmi zomrela dvanásť dní po tom, čo porodila škaredé dievčatko, také škaredé, že babica, ktorá jej pomáhala, si nebola istá, či je to skutočne dieťa, a pomyslela si, že to môže byť aj hromádka výkalov, keďže otvor, z ktorého vychádzajú deti, a ten, z ktorého vychádzajú výkaly, sú od seba vzdialené iba dva centimetre. Lenže toto dieťa sa pomrvilo a usmialo, až napokon babica uverila, že je to skutočne ľudská bytosť, žiadny výkal, a povedala matke, ktorá ležala ochabnuto na posteli a nedávala najavo, že by chcela svojho potomka vidieť, že dieťa je na svete, je zdravé a vyzerá priateľsky.

„Je to dievča, však?“ spýtala sa Dewi Aju.

„Áno,“ odvetila babica, „tak ako tie tri pred ňou.“

„Štyri dcéry, všetky krásne,“ vyhlásila Dewi Aju načisto pobúreným tónom. „Mala by som si otvoriť vlastný bordel. Povedz, je aj táto pekná?“

Bábätko, tuho zakrútené v povojníku, sa v náručí babice pomrvilo a rozplakalo. Jedna žena chodila dnu a von, vynášala špinavé, zakrvavené handry, odniesla placentu a babica sa zarazila, lebo v nijakom prípade sa nemohla donútiť k vyhláseniu, že dieťa, ktoré vyzerá ako čierny výkal, je pekné. Pokúsila sa otázku ignorovať a povedala: „Už si stará, pochybujem, že budeš schopná dojčiť.“

„To je pravda. Tri deti ma úplne vycicali.“

„A stovky mužov.“

„Stosedemdesiatdva mužov. Najstarší mal deväťdesiat rokov, najmladší dvanásť, bolo to týždeň po jeho obriezke. Každého si dobre pamätám.“

Dieťa znovu zaplakalo. Babica povedala, že musí nájsť pre malú dojku. A ak nebude materské mlieko, tak kravské alebo psie alebo hádam aj potkanie. Hej, len choď, odvetila Dewi Aju. „Chuderka malá nešťastná,“ vzdychla babica s pohľadom upretým na znepokojivú tvár bábätka. Nedokázala by ju ani opísať, ale zdalo sa jej, že vyzerá ako prekliata pekelná obluda. Celé telo bábätka bolo čierne ako uhoľ, akoby ho spálili zaživa, a malo čudesnú a nerozpoznateľnú podobu. Napríklad si vôbec nebola istá, či je nos bábätka naozaj nos, pretože pripomínal skôr elektrickú zástrčku než akýkoľvek nos, ktorý kedy v živote videla. A ústa dieťaťa jej pripomínali štrbinu na chrbte pokladničky a uši vyzerali ako na hrnci. Bola hlboko presvedčená, že na celej zemi niet škaredšieho tvora, ako je tento krpec, a keby bola Boh, pravdepodobne by malú radšej na mieste zabila, ako ju nechala žiť – veď svet ju bude nemilosrdne týrať.

„Chúďa dieťa,“ vzdychla znovu babica a šla pohľadať nejakú dojku.

„Hej, chúďa dieťa,“ zamrmlala Dewi Aju, ktorá sa prehadzovala na posteli. „Už som spravila všetko, čo som mohla, aby som ťa zabila. Mala som prehltnúť granát, aby mi vybuchol v bruchu. Ach, ty nešťastnica. Presne ako zlí ľudia ani nešťastníci nezomierajú ľahko.“

Babica spočiatku schovávala tváričku novorodenca pred susedkami, ktoré prišli na návštevu. No keď povedala, že potrebuje mlieko pre dieťa, strkali sa a tlačili sa k nej, lebo tí, čo poznali Dewi Aju, vždy radi obzerali jej rozkošné detičky. Babica neodrazila útok zvedavcov, ktorí malej odhŕňali plátno z tváre, ale zato keď ju uvideli a hrôza, akú nikdy predtým nezazreli, ich prinútila zvresknúť, babica sa usmiala a pripomenula im, že sa dosť snažila uchrániť ich pred tým pekelným výzorom.

Keď trochu stíchli a babica rýchlo odišla, chvíľu len stáli a tvárili sa ako idioti, ktorým ktosi nečakane vymazal spomienky.

„Treba to rovno zabiť,“ vyhlásila jedna žena, prvá, ktorá sa prebrala z náhlej amnézie.

„To som už skúšala,“ povedala Dewi Aju, ktorá sa práve objavila len v pokrkvanej zástere a s handrou uviazanou okolo pása. Vlasy mala totálne rozstrapatené ako človek, ktorý sa odtackal od súboja s býkom.

Ľudia na ňu pozerali s ľútosťou.

„Je pekná, však?“ spýtala sa ich.

„Hm, áno.“

„Niet horšieho prekliatia, ako rodiť pekné ženy do sveta mužov odporných ako rujné psiská.“

Nikto jej neodpovedal, len na ňu súcitne hľadeli, dobre vedeli, že klamú. Rosihan, nemé dievča z hôr, ktoré u Dewi Aju už roky slúžilo, ju odviedla do kúpeľne, kde už stihla pripraviť horúci kúpeľ. Tam sa Dewi Aju ponorila do aromatických sírových mydlín a nemé dievča jej napenilo vlasy olejom z aloy pravej. Jedine nemú nič z týchto udalostí nerozrušilo, hoci o škaredom dievčatku už určite vedela, pretože babici pomáhala pri práci len ona, Rosinah. Teraz vydrhla svojej panej chrbát pemzou, zakrútila ju do uteráka a potom upratala kúpeľňu, keď z nej Dewi Aju vyšla.

Niekto sa pokúsil odľahčiť pochmúrnu náladu a povedal jej: „Mali by ste jej dať nejaké dobré meno.“

„Hej,“ vzdychla Dewi Aju. „Volá sa Kráska.“

„Ach!“ zhíkli ľudia a trápne jej to vyhovárali.

„A čo tak Úraz?“

„Alebo Rana?“

„Preboha, len to nie.“

„Tak dobre, nech sa volá Kráska.“

Bezmocne sa dívali, ako Dewi Aju kráča naspäť do svojej izby, aby sa tam obliekla. Mohli len pozerať jeden na druhého a smutne si predstavovať dievčinu čiernu ako sadze s elektrickou zástrčkou uprostred tváre, ktorá nosí meno Kráska. Bola to hanba. Škandál.

Bola však pravda, že Dewi Aju sa svoje dieťa pokúsila zabiť, keď si uvedomila, že hoci je na svete už vyše polstoročia, znovu otehotnela. Tak ako pri ostatných deťoch ani tu nevedela, kto je otec, no na rozdiel od ostatných vôbec netúžila, aby dieťa prežilo. Tak prehltla päť mimoriadne silných tabletiek paracetamolu, ktoré dostala od dedinského lekára, a zaliala ich pollitrom sódy, čo ju takmer zabilo, ale ako sa neskôr ukázalo, na smrť dieťaťa to nestačilo. Preto vymyslela iný spôsob a zavolala istú babicu, ktorá bola ochotná dieťa zabiť a vypudiť ho z maternice tak, že jej do brucha zaviedla drevenú paličku. Dva dni a dve noci silne krvácala a drievko z nej vyšlo rozpadnuté na triesočky, ale dieťa ďalej rástlo. Skúšala nad ním zvíťaziť ešte šiestimi ďalšími spôsobmi, ale zakaždým márne a napokon sa vzdala s nárekom:

„Toto je teda riadna zbojníčka a už vidím, že v tomto boji porazí aj vlastnú matku.“

A tak jej už brucho len rástlo a rástlo, v siedmom mesiaci podstúpila obrad selamatan a nechala dieťa prísť na svet, no odmietla sa naň pozrieť. Už trikrát predtým porodila dievča a všetky tri boli prekrásne, vyzerali ako trojčatá narodené jedno za druhým. Mala už takých bábätiek po krk, pripadali jej ako voskové figuríny vo výklade, takže nechcela vidieť svoje najmladšie dieťa, lebo si bola istá, že sa ničím nelíši od troch starších sestier. Samozrejme, mýlila sa a ešte netušila, aká odporná je jej najmladšia. Aj keď si susedky ukradomky šepkali, že dieťa vyzerá ako výsledok náhodného kríženia opice, žaby a varana komodského, nezišlo jej na um, že hovoria o jej dieťati. A keď spomínali, že včera v noci v lese zavýjali divé psy a do dediny sa zleteli sovy, ani náhodou to nepovažovala za zlé znamenie.

Keď sa obliekla, opäť si ľahla, náhle ju prekvapilo, aká je z toho všetkého vyčerpaná, zo štyroch pôrodov a života dlhšieho ako polstoročie. A potom si skleslo uvedomila, že ak to dieťa nechce zomrieť, možno by mala zo sveta odísť matka, aby sa nemusela dívať, ako z malej vyrastie mladá žena. Vstala, dotackala sa do dverí a pozrela na všetky susedky, ktoré v hlúčiku stále klebetili o novorodencovi. Z kúpeľne vyšla Rosinah a postavila sa k Dewi Aju, lebo vycítila, že pani sa chystá vydať rozkaz.

„Kúp mi rubáš,“ vyhlásila Dewi Aju. „Už som tomuto prekliatemu svetu dala štyri dievčatá. Je najvyšší čas, aby tadiaľto prešiel môj pohrebný sprievod.“

Ženy spustili jakot a obrátili k Dewi Aju hlúpe tváre. Porodiť škaredé dieťa je hanebné, ale takto ho opustiť, to je ešte hanebnejšie. No nepovedali jej to na rovinu, len ju odhovárali od takej bláznivej smrti, tvrdili, že sú ľudia, ktorí sa dožívajú aj vyše stovky, a že Dewi Aju je ešte na smrť primladá.

„Ak sa dožijem stovky,“ odvetila veľmi pokojne, „porodím osem detí. To je priveľa.“

Rosinah kúpila pre Dewi Aju biely kalikový rubáš a tá sa doň okamžite zahalila – aj keď to ešte nestačilo, aby hneď zomrela. A tak kým babica obchádzala štvrť a hľadala dojčiacu ženu (aj keď napokon márne a dieťa musela kŕmiť vodou, čo zostáva z oplachovania ryže), Dewi Aju pokojne ležala na posteli zahalená v rubáši a s tajomnou trpezlivosťou očakávala príchod anjela smrti.

Keď obdobie ryžovej vody prešlo a Rosinah už kŕmila dieťa kravským mliekom pre deti (ktoré v obchode predávali pod názvom Medvedie mlieko), Dewi Aju stále ležala v posteli a nikomu nedovolila, aby jej dieťa, ktoré sa volalo Kráska, priniesol do izby. Ale príbeh o škaredom bábätku a jeho matke zahalenej v umrlčom rubáši sa rozšíril ako mor a privábil ľudí, takže sa nielen z okolitých štvrtí, ale aj z najvzdialenejších dediniek v oblasti hrnuli k niečomu, čo bolo vraj ako narodenie proroka, ba dokonca niektorí prirovnávali zavýjanie divých psov k hviezde, ktorú videli traja králi pri narodení Ježiša, a matku zahalenú v rubáši porovnávali s vyčerpanou Máriou – to bolo už predsa len pritiahnuté za vlasy.

Návštevníci s vydeseným výrazom, ako keď dievčatko v zoo hladká tigrie mláďa, pózovali so škaredým bábätkom pred objektívom potulného fotografa. Ale najprv sa takto odfotili s Dewi Aju, ktorá stále ležala obklopená záhadným pokojom a vôbec sa nedala rušiť neprestajným lomozom. Prišlo aj veľa ľudí s vážnymi a nevyliečiteľnými chorobami v nádeji, že sa dieťaťa dotknú, ale to Rosinah rýchlo zakázala, lebo sa bála, že sa malá od toľkých baktérií nakazí, zato však žiadateľom pripravila vedrá s vodou, v ktorej sa Kráska predtým vykúpala. Prišli aj ďalší v nádeji, že získajú trochu šťastia pri stávkach alebo náhlu inšpiráciu na ziskový obchod. Pre tých všetkých pripravila nemá Rosinah, ktorá sa rýchlo pasovala za opatrovateľku dieťaťa, pokladničky na dary a návštevníci ich čoskoro zaplnili rupiovým bankovkami. Slúžka múdro predpokladala, že Dewi Aju napokon naozaj zomrie, a tak treba z tejto výnimočnej príležitosti vytĺcť trochu peňazí, aby potom nemala starosti o Medvedie mlieko alebo o to, že v dome zostanú samy, keďže Kráskine tri staršie sestry tam nemožno očakávať.

Milan Buno, 28.3.2018