Juraj Červenák a Pre hrsť dukátov

Horúce leto roku 1601. V kremnickej mincovni, kde z drahých kovov vyťažených v uhorských banských mestách razia najlepšie dukáty, toliare či groše v celej ríši, došlo k vážnemu incidentu - z pokladnice zamknutej na tri zámky zmizli razidlá. Nevysvetliteľný zločin si žiada skúseného vyšetrovateľa, komorský gróf preto do zlatého mesta vyšle notára Barbariča.

Štiavničan dúfa v rýchle vyriešenie záhady, lenže ku krádeži želiez pribudne lúpež mincí zo zásielky stráženej chýrnymi striebornými jazdcami a vzápätí aj prvá vražda. Na dôvažok Barbariča vyhľadajú kapitán Stein a seržant Jaroš a ich prítomnosť celý prípad ešte viac skomplikuje.

Pre hrsť dukátov je výborná historická detektívka. Červenák vás chytí od prvých strán dvomi líniami príbehu – Barbarič cestuje do Kremnice, aby vyriešil jeden z najzávažnejších zločinov stredoveku. A Stein s Jarošom mieria z Prahy až do Košíc, aby vypátrali významnú osobnosť, čím ich poveril samotný panovník. Napokon tam nedôjdu, keďže sa zastavia v Kremnici po Barbariča a ten ich stiahne ku kremnickému prípadu.

Juraj Červenák

Žije v Banskej Štiavnica a knižne debutoval v roku 1993. Presadil sa ako autor historickej fantasy so slovanskými motívmi. Úspech u čitateľov si získal historickou detektívnou sériou Barbarič a Stein. Červenák je držiteľom viacerých žánrových ocenení vrátane Ceny Fantázie, Ceny o najlepšiu fantasy či Ceny Akadémie sci-fi, fantasy a hororu za najlepšiu českú a slovenskú knihu roka.

Vo Vydavateľstve SLOVART doteraz vyšli v sérii Stein a Barbarič jeho romány: Mŕtvy na Pekelnom vrchu, Krv prvorodených, Ohnivé znamenie, Diabol v zrkadle, Vlk a dýka, Les prízrakov a Anjel v podsvetí.
Vo Vydavateľstve SLOVART vyšla aj séria historicko-dobrodružných románov Dobrodružstvá kapitána Báthoryho. 

Začítajte sa do prvej kapitoly:

„Odstúp, Ancikrist!“ hlesla zajatkyňa. „Nedotýkaj sa ma! V mene Otca i Syna...“
„Upokoj sa. Prežiješ to. Možno aj tvoje dieťa.“ Objal ju voľnou rukou a tesákom prerezal povraz nad jej hlavou.
Ochabla mu v náručí, načisto stŕpnutá a bezvládna, neschopná akéhokoľvek odporu. Pomaly ju zložil na zem.
„Zostaň tu. Vrátim sa.“
Nechápavo sa dívala, ako si strká tesák do vybíjaného závesníka na ľavom boku, kladie ruky na ostré konáre po stranách jedľového kmeňa a štverá sa do veže. Vnútri pod jeho čižmami zaškrípala trámová podlaha, ktorá bola zároveň stropom prízemia, krátko nato vrzol rebrík vedúci na vyššie podlažia.
V bruchu tehotnej ženy sa niečo pohlo. Vypúlila oči a obe dlane položila na napnutú kožu. Nedbala na to, že putami rozodraté zápästia zanechávajú krvavé šmuhy. Do pôrodu podľa predpovede dedinskej babice zostávalo už len niekoľko dní. Ešte pred chvíľou neverila, že sa ho dožije. Teraz v nej skrsla maličká nádej.
Nad dolinou sa opäť rozľahol bosorkin škrek. Dievča zdvihlo zrak k vrcholku veže. Hlas nepochybne zaznieval z deravej ochodze kúsok pod prečnievajúcou strechou.
Čosi z tej výšky spadlo a s hlasným cvengnutím sa odrazilo od ostrvy. Dievčina sa vyľakane pritisla k múru veže. To, čo sa neďaleko nej ligotalo v svetle plameňov, bola zakrivená čepeľ noža. Zišlo jej na um, že by sa jej mohol zísť. Pridržala sa chladných kameňov, trochu sa nadvihla a načiahla ruku.
Niečo zahrkotalo, zaklepotalo a na kameňoch pri východnej stene turne sa roztrieštili úlomky prehnitých dosák. Mladá žena sa včas odtiahla. Začula bosorkin výkrik, ktorý prešiel do tiahleho skuvíňania. To neslablo, práve naopak – rýchlo silnelo. Dievča pozrelo hore. Popri veži sa mihol tieň, akoby zvrchu zlietol upír s rozprestretým plášťom.
Čarodejnica dopadla na balvany a jej krik sa zlomil spolu s telom. Spomedzi čiernych kučier vychrstla ružovkastá kaša, kožu na končatinách pretrhli kosti, vystrekla krv. Napriek tomu striga ešte chvíľu gúľala očami a nemo otvárala ústa. Telo sa triaslo a mykalo, odmietalo umrieť. Tehotná žena odvrátila tvár a schovala ju v dlaniach.
Keď Hrdlorez vyšiel z veže a zliezol po ostrve, striga akurát naposledy vykopla nohami. Pri pohľade na ňu skrivil tvár, akoby si chcel zhnusene odpľuť.
„Panenka Mária...“
Otočil sa. Sedliačka sa držala za brucho a lapala po dychu. Sklonil zrak a zbadal zväčšujúci sa mokrý fľak na dotrhanej sukni medzi jej roztiahnutými nohami.
„Odtiekla ti voda,“ oznámil vecne. Žena opäť zaúpela, tvár jej očervenela, na sluchách navreli žily.
„Nie... Pri svätej Bohorodičke, nie na tomto mieste...“
„Nedá sa nič robiť, dieťa sa pýta na svet.“
Z bolesťou skrivenej tváre naňho civeli oči plné strachu.
Muž mrzuto zafučal, po krátkom váhaní však pokýval hlavou na znak, že sa rozhodol. Zložil si klobúk i bandalier, odložil zbrane i torbu s niečím ťažkým vnútri. Keď si vyhŕňal rukávy košele, zrak mu padol na kotol.
„Výborne, vriaca voda sa zíde.“
Obavy v ženinom výraze vystriedala hrôza. Mladíkovi šklblo kútikom úst.
„Tak som to nemyslel, neboj sa. Človečine som nikdy neprišiel na chuť.“