John Green a jeho zábavná i dojímavá Recenzia našej doby

„Túto knihu som začal ako podcast, v ktorom som sa snažil zmapovať niektoré rozpory ľudského života, ako ich prežívam – ako môžeme byť takí citliví a takí krutí, takí veľmi vytrvalí a súčasne tak rýchlo podliehame zúfalstvu,“ vysvetľuje John Green. „A predovšetkým som chcel pochopiť rozporuplnosť ľudskej moci: Sme naraz priveľmi mocní a ani zďaleka nie dostatočne mocní. Sme dosť mocní, aby sme radikálne pretvorili klímu a biodiverzitu Zeme, ale nie dosť mocní, aby sme si vybrali, ako to urobíme.“

Eseje založené zväčša na autorových osobných skúsenostiach a spomienkach sú prepojené s konkrétnymi vedeckými informáciami a faktami. Rozmanité témy sú adaptáciou a rozšírením Greenovho prelomového a kritikmi uznávaného podcastu The Antrophocene Reviewed. V ňom sa zamýšľa napríklad nad schopnosťou ľudí obdivovať dokonalosť prírody – koľko generácií už malo možnosť vidieť Halleyho kométu alebo to, ako vône dokážu vyvolať zabudnuté spomienky –, prečo sa (ne)báť zlatého stafylokoka alebo to, aký vplyv na svet majú klimatizácie, QWERTY klávesnica či plyšové medvedíky.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Recenzia našej doby je zbierka plná prekvapení. John Green má úžasnú predstavivosť a dokáže dať na papier myšlienky pútavým spôsobom. Jeho postrehy sú bystré, trefné, premyslené a ak navyše využije svoj rozprávačský talent, získa si vás. Sú to mikro príbehy, ktoré si môžete dávkovať pred spaním... také malé, no jedinečné komentáre o živote okolo nás, ktoré môžu otvárať oči. 

Za tie roky, čo som pracoval ako knižný kritik, sa z každého človeka stal recenzent a ľudia píšu kritiky na všetko. Päťhviezdičková škála sa uplatnila nielen pri knihách a filmoch, ale aj na verejné toalety a svadobných fotografov. Liek, ktorý užívam na obsedantno-kompulzívnu poruchu, má na stránke Drugs.com viac ako tisícsto hodnotení s priemerným výsledkom 3,8. Na istej lavičke v Amsterdame sa nakrúcala scéna z filmovej adaptácie románu Na vine sú hviezdy. Dnes má na internete stovky recenzií. (V mojej obľúbenej s hodnotením tri hviezdičky sa píše: „Je to lavička.“)

John Green je úspešný americký spisovateľ, autor románov Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín (IKAR 2015), Papierové mestá (IKAR 2014, 2015), Na vine sú hviezdy (IKAR 2013, 2014), Všade samé korytnačky (IKAR 2018), Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson, ktorý napísal spolu s Davidom Levithanom.

GOOGLENIE CUDZÍCH ĽUDÍ

Keď som bol dieťa, mama mi často hovorievala, že každý človek je obdarený nejakým talentom. Môžete byť nevšedne prezieravým poslucháčom smooth džezu alebo záložníkom s mimoriadnym citom pre spôsob, ako uvoľniť priestor dokonalou prihrávkou. Ale v detskom veku som mal stále pocit, že nemám nijaký vrodený talent. Nebol som ktovieaký dobrý študent a nemal som športové schopnosti. Nechápal som spoločenské signály. V hre na klavíri, v karate a na balete som stál za figu borovú a to isté platilo o všetkom inom, na čo sa ma rodičia snažili zapísať. Myslel som si o sebe, že som človek, ktorý v ničom nevyniká.

             Ale ukázalo sa, že moja špecializácia ešte len čakala na svoje objavenie, pretože som – a prepáčte mi, prosím, moju neskromnosť – naozaj, ale naozaj dobrý v googlení cudzích ľudí. Samozrejme, že som na tom pracoval – Malcolm Gladwell sa preslávil tvrdením, že na to, aby ste sa stali expertom v nejakej oblasti, potrebujete desaťtisíc hodín. Dosiahol som svojich desaťtisíc hodín a nejaké navyše. Ale naozaj platí, že som v tom dobrý.

            Cudzích ľudí si googlim skoro každý deň. Ak musíme s manželkou ísť na večierok – a hovorím musíme, pretože taký postoj mám k večierkom  – obyčajne si vyhľadám všetkých hostí, o ktorých sa dozviem. Jasné, viem, že je to čudné, keď vám neznámy človek povie, že pracuje vo firme, ktorá pokladá koberce, a vy mu odpoviete: „Ó, áno, viem. Aj to, že ste sa s manželkou zoznámili v roku 1981, keď ste obaja v Dallase pracovali v tej istej finančnej inštitúcii zameranej na úspory a pôžičky. Ona vtedy bývala s rodičmi Josephom a Marilyn, teda aspoň podľa záznamov o sčítaní ľudu, a vy ste nedávno ukončili štúdium na Oklahomskej baptistickej univerzite. Svadobnú oslavu ste mali v dallaskom Múzeu umenia hneď vedľa tej plastiky Dala Chihulyho s názvom Hart Window. Potom ste sa presťahovali do Indianopolisu, lebo manželka začala pracovať v Eli Lilly. Ako sa dnes darí obchodu s kobercami? Konkurujete si s obchodníkmi s drevenou podlahou?“

Milan Buno, knižný publicista