Horský hotel Hodváb

No pomaličky, v diaľke počuť blížiacu sa vojnu, ktorá zasiahne všetkých. A možno najviac tých bohatých a úspešných...

Vychutnajte si príbeh slovenskej autorky Beatrix Zaťkovej Horský hotel Hodváb.

Na vrchole Čiernej hory v Krkonošiach sa týči honosný horský hotel Hodváb - symbol luxusu a šťastia, v ktorom sa chystá naleštená silvestrovská párty. Na prelome rokov 1938 a 1939 však už vo vzduchu cítiť hrôzu z blížiacej sa vojny a všadeprítomný strach sa nedá zahnať šampanským.

Keď Hodváb obsadia nacisti, z majestátnej budovy a jej pravidelných návštevníkov postupne vyprcháva noblesa aj nádej na lepšie zajtrajšky. Iba hviezda prvorepublikových filmov a dedič hotela Maxim Borovský si plnými dúškami užíva spoločnosť krásnych žien a rodinné bohatstvo.

Zo dňa na deň prichádza o svoju bohémsku bezstarostnosť a začína si uvedomovať vysokú cenu slobody, priateľstva i lásky. Jeho milovaným hrozí bezprostredné nebezpečenstvo.

Ako sa však rozhodovať v časoch, keď morálku kriví vojna?
Nič silnejšie ako život na tomto svete nejestvuje. Všetko, čo ide proti životu, ide v ústrety smrti a je odsúdené na zánik.

Panovala tu úžasná atmosféra a vždy dobrá nálada. Jedinou povinnosťou bolo oddať sa oddychu, dovoliť zamestnancom čítať vám myšlienky a plniť priania, užívať si pohodlie a prvotriedne služby uprostred luxusu, hojnosti a čarovnej prírody.
Horský hotel Hodváb – nič nebolo akože, nič nebolo polovičaté, všetko bolo pravé a ozajstné, žiarivé a dokonalé, jednoducho – par excellence.

Horský hotel Hodváb je príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami. Zavedie vás do dní a mesiacov pred vojnou, keď ste doslova cítili túžbu ľudí po zábave, ich bezstarostnosť, zámerné prehliadanie toho, čo môže prísť...a potom zmenu, radikálnu, ktorá mení životy. A prináša i smrť.

Začítajte sa do príbehu Horský hotel Hodváb:

„Gréta, buď taká dobrá a drž volant oboma rukami! A spomaľ, prosím ťa!“ rozčuľoval sa Alfréd na sedadle spolujazdca.
„Koľko si už stihla toho zase vypiť!? Gréta! Spomaľ, došľaka!“ Napomínanie nepadlo na úrodnú pôdu. Červená Škoda Popular vystrelila ešte väčšou rýchlosťou a neúprosne si razila cestu zimnou krajinou.
„Gréta, zastav! Zastav, dočerta, presadneme si!“
„Fredy, Fredy, roztrasený, pokakaný Fredy! Uvoľni sa, naškrobený panáčik! Ty neumrieš na rýchlosť, ty umrieš na nudu! A ja s tebou, ty suchár,“ odpovedala mierne podgurážená krásavica a opäť pridala plyn.
„Gréta, ty si smršť! Kto by ti stačil? Pri tebe je každý suchár. Spomaľ, dofrasa, nie si normálna! Šmýka sa, necítiš to?“
„Nesmokli! Radšej mi zapáľ cigaretu!“ vyzvala ho a mierne spomalila.
„Jasne, že necítiš námrazu. Ty totiž necítiš nič, Gréta. Si kus ľadu. Bláznivý, z reťaze odtrhnutý kus ľadu,“ prehodil už pokojnejšie Alfréd, hľadajúc cigarety a zapaľovač.
„Jáj, ty môj suchárik. Tak prečo sa so mnou stále vláčiš? S kusom necitlivého ľadu,“ hodila platinovo plavou hlávkou a opäť pridala. „Máš na mňa slabosť, priznaj sa. A chceš ma dostať do postele.“
„Netrep, prosím ťa!“ ohradil sa zaskočený mladý muž, pričom mu pri nabehnutí na hrboľ vyletela z ruky zapálená cigareta. Dopadla niekam na sedadlo medzi jeho nohy, na čo s výkrikom vyskočil a tresol si hlavu o kapotu. Naveľa cigaretu našiel a zlostne ju vyhodil cez okienko.
Gréta vybuchla do hlasného smiechu, až ju skrúcalo, pričom jednou rukou držala volant a druhou sa chytala za brucho.
Zákruty vyberala len s Božou pomocou a Alfrédovou asistenciou.
Po nejakej chvíli, keď sa kus ľadu dosmial a suchár vydýchal, zavládla v aute pokojnejšia atmosféra. Cesta z Prahy do Krkonôš bola dlhá a namáhavá, no oboch nadchýnala svojou rozmanitosťou. Z rovinatej krajiny sa akoby šibnu tím čarovného prútika stala pahorkatina a po chvíli už auto s námahou stúpalo do úctyhodného kopca. Zasnežená cesta viedla lesom, konáre stromov sa prehýnali pod bielou ťarchou, slnko prekročilo zenit. Alfréd si uvedomil, že ak sa ešte dnes chcú dostať do Hodvábu, musia si pohnúť, a predovšetkým stihnúť poslednú lanovku na Čiernu horu. Mierne podráždený sa rozhodol rypnúť si do Gréty.
„V poslednom fi lme si bola preafektovaná.“
„Režisér to vyžadoval.“
„Je to trápne.“
„No dobre zaplatené.“ Gréta si s gráciou sebe vlastnou potiahla z cigarety a nedofajčenú ju vyhodila z okna. „Ty sa zase podlizuješ novému producentovi. Daj si pozor, je na chlapov.“
„Možno aj ja som, čo ty vieš? A prestaň brzdiť, dostaneme šmyk!“
Blondínka sa opäť pobavene zachichotala. „A prečo mi zízaš na zadok? Lebo si na chlapcov? Fredy, Fredy, Fredy! Chrumkavý suchárik! Túžiš po mne, ty môj teploško,“ šepkala, a kým sa Alfréd zorientoval, prešla mu dlaňou po vnútornej strane stehna.
„Si nehanebnica, Gréta.“
„A tebe sa to páči.“
„Nepopieram.“
„Tak sa už konečne uvoľni. Zajtra bude Silvester. A Hodváb – to je nekonečné množstvo zábavy. Aspoň teda dúfam. Hádam neoľutujem, že som odmietla pozvanie do Berlína.“
„Hodváb je najviac. Navždy! Iné možnosti som ani nezvažoval a potrebujem sa tam stretnúť s istými ľuďmi.“
„Ozaj, Maxim je už v hoteli?“
„Pokiaľ viem, tak odvčera. Aj s bratom Vasilom.“

Milan Buno, knižný publicista