Hercule Poirot a zákerný vrah. Hodiny od Agathy Christie v novom vydaní

Pisárka Sheila Webbová príde podľa dohody do domu číslo 19 na ulici Wilbraham Crescent, no namiesto staršej nevidiacej dámy slečny Pebmarshovej, ktorá si v Cavendishovej sekretárskej agentúre vyžiadala jej služby, nájde na dlážke salóna mŕtvolu neznámeho muža.

Prípadu sa ujme detektív inšpektor Hardcastle s výdatnou pomocou priateľa Colina Lamba, ktorého číra náhoda privedie na miesto činu. Vypočúvajú susedov z najbližšieho okolia, no ako to zvyčajne býva, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Keď však slečna Pebmarshová rezolútne poprie, že by do agentúry telefonovala, a navyše nechápe, odkiaľ sa v jej dome vzalo štvoro záhadných hodín, je jasné, že budú potrebovať malé sivé mozgové bunky Hercula Poirota.

Medzitým dôjde k ďalšej brutálnej vražde a prípad sa čoraz väčšmi zamotáva. „Tento zločin je taký komplikovaný, že musí byť celkom prostý,“ vyhlási slávny belgický detektív. No vrah je stále na slobode a hodiny nezadržateľne odtikávajú čas...

Detektívka Hodiny je trošku iná, ako sme u Agathy zvyknutí. Má totiž dve napohľad nesúvisiace zápletky – jedna špionážna, v ktorej sa údajne inšpirovala skutočnou udalosťou. Druhá čisto detektívna, v ktorej vrah nemilosrdne vraždí...

Pobaví vás možno Poirotovo hodnotenie literárnych detektívov a ich autorov. Napríklad Conana Doyla a jeho Sherlocka Holmesa. Arsena Lupina, Gastona Lerouxa a jeho Záhadu žltej izby. Alebo dokonca vlastnej postavy Ariadne Oliverovej. Samozrejme, buď boli vtedy už mŕtvi, alebo si ich Christie vymyslela. Poirot v podstate vyjadruje názory svojej stvoriteľky, pretože s podobnými hodnoteniami sa stretávame aj v jej Vlastnom životopise.

„Vezmime si napríklad Dobrodružstvá Arsena Lupina,“ pokračoval detektív. „Sú také fantastické, také neskutočné. A predsa je v nich toľko z reálneho života, toľko rýdzej pravdy! Sú síce komické, ale nechýba im elegancia. A sú aj vtipné.“

Milan Buno, knižný publicista