Gayle Formanová a novinka Nehľadaj ma

Ktorá žena by niekedy netúžila zbaliť sa, sadnúť na vlak a odviezť sa niekam, kde ju nikto nepozná a kde sa nebude musieť stále o niekoho starať? Ktorá žena by niekedy netúžila utiecť od všetkého a od všetkých? Aspoň na chvíľu...

Štyridsiatnička Maribeth Kleinová si v kolotoči pracovných a rodinných povinností ani neuvedomí, že prekonala infarkt. Pri vyšetrení sa zistí, že poškodenie je vážnejšie, než sa na prvý pohľad zdalo. Po náročnej operácii sa zotavuje doma, no ani tu sa jej nedarí opäť nadobudnúť stratené sily. A to je vážne!

Domáce prostredie ju ubíja, manžel je priveľmi zaneprázdnený, dvojčatá si vyžadujú neustálu pozornosť. Všetci sa spoliehajú iba na ňu.

A vtedy sa odhodlá urobiť niečo nepredstaviteľné: jednoducho si zbalí pár vecí a zmizne. Zrazu stretáva nových ľudí, nadväzuje nové priateľstvá, čo jej pomáha pozrieť sa na svoj život z inej perspektívy. Musí si rozmyslieť, ako ďalej.

No čo ju to všetko bude stáť?

Čo získa a čo stratí?

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Gayle Formanová je úspešná americká spisovateľka a novinárka, ktorej články sa objavujú v mnohých známych časopisoch, napríklad Seventeen, Cosmopolitan a Elle.

Beletriu začala písať v roku 2002 po návrate z cesty okolo sveta, ktorú podnikla s manželom Nickom. Je autorkou bestsellerov, ktoré vyšli aj vo vydavateľstve Ikar – Iba jeden deň, Iba jeden rok, Ak zostanem, ktorý sa dočkal aj filmového spracovania, Kam zmizla, Bola som tu a ďalších.

Po sérii úspešných  kníh pre mládež prichádza so svojou prvou knihou pre dospelého čitateľa Nehľadaj ma (Leave me).

Objednajte si novinku Nehľadaj ma.

Začítajte sa do novinky Nehľadaj ma:

New York
1
Maribeth Kleinová sa zdržala v práci až do večera, potrebovala odovzdať posledné korektúry decembrového vydania. A dostala infarkt.
Vôbec jej nenapadlo, že by to mohlo byť srdce. V hrudníku necítila bolesť, skôr ťažobu. Nepríjemný pocit pripísala pokazenému tráveniu po tanieri mastného čínskeho jedla, ktoré pred hodinou skonzumovala pri písacom stole. Alebo nervozite z nabitého zajtrajška. Alebo rozčúleniu po rozhovore so svojím manželom Jasonom. Keď mu zavolala, práve si s Oscarom a Liv robili doma diskotéku, hoci dobre vedel, že spodný sused Earl Jablonski sa zasa príde sťažovať a dvojčatá majú byť najneskôr o ôsmej v posteli, inak sa niektoré z nich v noci zobudí (a zobudí aj ju.)
Na srdce nepomyslela, ani náhodou. Mala štyridsaťštyri rokov. Bola síce preťažená, unavená, ale ktorá pracujúca matka nie je? Navyše bola ten typ, ktorému pri zvuku dupotajúcich kopýt nezídu na um kone, tobôž nie zebry, ale priveľmi nahlas pustený televízor.
A tak, keď jej srdce vyslalo prvý výstražný signál, vyhrabala zo zásuvky stola pastilky proti páleniu záhy, pár si ich vhodila do úst a modlila sa, aby sa dvere na Elizabethinej kancelárii otvorili čím skôr. Nestalo sa, Elizabeth a Jacqueline, kreatívne riaditeľky Frapu, donekonečna rozoberali, či na poslednú chvíľu nezmeniť obálku, keďže na internete začalo kolovať pikantné video so slávnou mladou herečkou, ako si to s niekým rozdáva v posteli.
Rozhodnutie padlo až o hodinu, posledné korektúry sa konečne dočkali podpisu a číslo odišlo do tlačiarne. Maribeth sa pred odchodom zastavila v Elizabethinej kancelárii, aby sa s ňou rozlúčila, no hneď to obanovala. Po prvé preto, lebo Elizabeth, ktorá si až vtedy všimla, koľko je hodín, poznamenala, že Maribeth vyzerá vyšťavená, a na cestu domov jej ponúkla auto so šoférom – láskavosť, ktorá Maribeth priviedla do rozpakov, no zasa nie takých, aby odmietla –, a po druhé, Elizabeth a Jacqueline, ktoré práve rozoberali plány na nastávajúci večer, okamžite zmĺkli, keď vošla do miestnosti, akoby bola reč o žúrke, na ktorú nebola pozvaná.
Doma upadla do nepokojného spánku, a keď sa zobudila, našla vedľa seba Oscara. Jason bol už preč. Cítila sa ešte horšie než včera – vyčerpaná, žalúdok na vode – čo pripísala nedostatočnému spánku a čínskemu jedlu, no z nepochopiteľných dôvodov ju rozbolela aj sánka. Až neskôr sa dozvedela, že to bol ďalší príznak srdcového záchvatu. Vyvliekla sa z postele, po biede poobliekala deti, pešky ich odviedla do škôlky o desať blokov ďalej a prešla špalierom ostatných matiek, ktoré si ju chladne premeriavali – aspoň mala ten pocit. Do škôlky vodila deti iba v piatok, v ostatné dni to zvládal Jason (čím si od ostatných matiek vyslúžil neskonalý obdiv a sympatie), aby sa Maribeth včas dostala do práce a mohla skončiť najneskôr o pol piatej.
„Krátka pracovná doba a nijaké nadčasy,“ sľubovala jej Elizabeth, keď ju pred dvoma rokmi vymenovali za šéfredaktorku Frapu, nového (a dobre financovaného) lifestylového časopisu o celebritách. „A voľné piatky,“ bolo ďalšie lesklé jabĺčko, ktorým ju lákala do práce na plný úväzok. Plus vynikajúci plat. Ten s Jasonom potrebovali, aby, až príde čas, mohli dvojčatám zaplatiť škôlku – nekresťansky drahú, ako žartoval Jason. V tom čase bola Maribeth na voľnej nohe, a to, čo zarobila z domu, sa nedalo porovnať s platom za plný úväzok. Jason pracoval v nevýnosnom hudobnom archíve a poplatky za škôlku by zhltli polovicu jeho ročného príjmu. Pravda, bolo tu dedičstvo po Maribethinom otcovi, dokonca slušné, ale aj to by im pokrylo nanajvýš rok, ak pre dvojičky nezískajú miesto v štátnej škôlke (ich známi tvrdili, že je to ešte ťažšie, než dostať potomka na Harvard). Tie peniaze potrebovali.
Maribeth by tú prácu zrejme vzala, aj keby bola predškolská príprava bezplatná ako vo Francúzsku – jednoducho preto, lebo to bola šanca pracovať po boku Elizabeth. Ibaže z krátkeho pracovného času sa zanedlho vykľuli osemhodinové šichty, počas uzávierok aj dlhšie, a z piatkov najrušnejšie dni v týždni. Ani práca po Elizabethinom boku nebola taká, ako dúfala. Nič nevyšlo podľa predpokladov, okrem tej škôlky. Bola presne taká drahá, ako čakali.
V škôlke ju dnes čakala povinnosť – rodičovské čítanie. Otvorila knižočku, ktorú Liv starostlivo vybrala včera večer, Lillina fialová kabelka, a písmená sa jej roztancovali pred očami. Keď ráno na záchode vyvrátila žlč, spýtala sa dcéry, či by to čítanie nemohli preložiť na ďalší piatok, na čo Liv dostala záchvat plaču: „Nikdy tam nechodíš,“ kvílila. „A slovo sa má dodržať!“
Maribeth s vypätím síl dotiahla čítanie do konca, no podľa Livinej zamračenej tváre vedela, že s jej výkonom nie je spokojná. Po čítaní sa s dvojčatami rozlúčila, autobusom sa vrátila domov, prekonala chuť zaliezť späť do postele, hoci si zúfalo potrebovala odpočinúť, a skontrolovala maily. Na súkromnom aj na pracovnom konte svietila na prvom mieste správa od Finouly, Elizabethinej asistentky, s požiadavkou, aby urgentne zredigovala pripojený článok. Hneď za tým mail so zoznamom dnešných povinností, ktorý si včera večer poslala z práce. Bolo v ňom dvanásť položiek, s článkom od Finouly trinásť. Inokedy nič neodkladala – zoznam povinností tým len metastázoval – no teraz zvažovala priority: čo sa nedá odsunúť (preventívka na gynekológii, účtovník, stretnutie s Andreou), čo by sa eventuálne dalo (telefonát Oscarovej logopedičke, čistiareň, pošta, prehliadka v autoservise) a čo by mohla nechať na Jasona, ktorému okamžite zavolala do práce.
„Ahoj, to som ja,“ začala. „Myslíš, že by si dnes zvládol urobiť večeru?“
„Niečo si objednáme, ak sa ti nechce variť.“
„Nemôžeme. Dnes je u nás tá rodičovská seansa,“ pripomenula mu. Mali to zapísané v kalendári, aj mu to začiatkom týždňa pripomínala, a hoci sa stretnutia rodičov konali každý druhý mesiac už štvrtý rok, Jasona to zakaždým zaskočilo. „Nie som vo svojej koži,“ dodala.
„Tak to odvolaj,“ navrhol.
Vedela, že to povie. Jej muž bol milovníkom ľahkých riešení, no doteraz sa stretnutie zrušilo len raz – pre hurikán Sandy. Áno, uvedomovala si, že Jasona sa to vlastne netýka. Ona sa ku skupine pridala, keď mali dvojčatá šesť týždňov: celé dni trávila zavretá doma len s deťmi, padala od únavy a pripadala si hrozne osamelá. A áno, niektoré matky boli naozaj dosť otravné (napríklad Adrienne, tá podľa toho, čo si práve prečítala v Timesoch, v jednom kuse menila zoznam povolených jedál, ktoré jej Clementine a Mo smú alebo nesmú – raz vylúčila mlieko, potom lepok a najnovšie sa dala na paleolitickú stravu), ale boli to jej prvé priateľky, keď zostala na materskej. Ani ona nimi nebola vždy nadšená, ale boli to družky v zbrani.
„Som vyšťavená,“ vysvetlila. „A na poslednú chvíľu to odvolať nemôžem.“
„No ja len, že tu dnes máme šialenú naháňačku,“ povedal. „Upgraduje sa databáza, musíme preklopiť tisícky súborov.“
Predstavila si svet, v ktorom náročný deň v práci stačí ako dôvod na odvolanie večere. Na zrušenie čohokoľvek. Páčilo by sa jej žiť v takom svete. „Nemohol by si niečo ukuchtiť ty, Jason? Prosím.“ Len mi nepovedz, aby som objednala pizzu, pomyslela si a pocítila zvieranie v hrudi – nespôsobil ho však stres, ako sa domnievala, ale krv nahromadená v zúženej koronárnej artérii. Len mi nepovedz, aby som objednala pizzu!
Jason vzdychol. „Dobre. Urobím kura s olivami. To má rád každý.“
„Si poklad.“ Takmer sa rozplakala od vďačnosti, že ju vytiahol z kaše, no kdesi v zadnom priečinku zabublal hnev: prečo sa musí každá nepríjemná situácia zosypať na jej hlavu?
Cesta do kaviarne, v ktorej sa mala stretnúť s Andreou Davisovou, bývalou kolegyňou z časopisu Rule, jej trvala pätnásť minút. Najradšej by schôdzku odvolala, ale Andrea, rozvedená, s dvoma deťmi, zostala bez práce: reklamný časopis, pre ktorý pracovala, skrachoval. Tak ako skrachovalo viacero časopisov, v ktorých spolu robili.
„Máš šťastie, že si zakotvila vo Frape pri Elizabeth,“ vzdychla Andrea nad šálkou kávy. Maribeth sa z vône kávy dvíhal žalúdok. „Vydavateľský svet je neľútostná džungľa.“
Áno. Maribeth si uvedomovala, aké je to tam brutálne. Naozaj mala šťastie.
„Veľa sa toho zmenilo od čias, keď sme boli v Rule,“ prehodila Andrea. „Pamätáš, ako sme po jedenástom septembri prerábali celé číslo od podlahy? Ťahali sme do noci, všetci za jeden povraz… a vo vzduchu smrad spálenej umelej hmoty. Občas si myslím, že to boli najlepšie okamihy môjho života. Nie je to choré?“
Maribeth jej chcela povedať, že aj ona má ten pocit, no zrazu sa nevedela nadýchnuť.
„Čo je?“ vyplašila sa Andrea.
„Je mi nanič,“ priznala. A potom vyšla s pravdou von: s Andreou sa nepoznali dôverne, o to to bolo ľahšie. „Mám taký čudný pocit… pobolieva ma hrudníku. Bojím sa, aby to nebolo…“ nevládala dopovedať.
„Srdce?“
Maribeth prikývla a zmienený orgán zovrel ďalší kŕč.
„Aspoň raz za rok utekám na pohotovosť v presvedčení, že mám infarkt. Rozbolí ma ruka, potom celý človek,“ povedala Andrea a potriasla hlavou. „A zakaždým sa ukáže, že to nič nie je. Teda nie celkom nič… v mojom prípade ide o reflux.“
„Reflux?“
Andrea prikývla. „Kyselina sa vracia zo žalúdka nahor. Vedľajší prejav stresu. Ešte si o tom nepočula?“
No jasné, stres. Pochopiteľne. Frap nedávno uverejnil profil dvadsaťsedemročnej sitkomovej hviezdy, ktorej diagnostikovali roztrúsenú sklerózu. „Nikdy neviete dňa ani hodiny,“ povedala herečka v interview. A ani nie pred dvoma týždňami Maribeth zavolala mama a oznámila jej, že tridsaťšesťročnej dcére jej kamarátky Ellen Bermanovej zistili rakovinu prsníka v poslednom štádiu. Maribeth nepoznala ani Ellen, ani jej dcéru, no vyplašila sa na smrť a okamžite sa objednala na preventívku (určite požiada o mamografiu, naposledy jej ju robili po narodení dvojčiat.) Pretože tá herečka mala pravdu: Človek nikdy nevie.
Ani ona v tej chvíli nevedela, že jej nedostatočne okysličené srdce odumiera, a tak pokračovala podľa plánu na celý deň. Andrei prisľúbila, že sa opýta Elizabeth, či náhodou nemá voľné miesto, alebo či aspoň neporadí, a potom sa vypravila do kancelárie svojho účtovníka s podkladmi na daňové priznanie, aby jej ho pripravili do konca budúceho týždňa. Požiadala o predĺženie lehoty, no aj odložený termín bol už na spadnutie. Potom zakývala na taxík a odviezla sa do ambulancie doktorky Crayovej, hoci sa jej krútila hlava a najradšej by sa vrátila domov a hodila sa do postele. Lenže termín pravidelnej preventívky pretiahla už o šesť mesiacov a naozaj netúžila dopadnúť ako dcéra Ellen Bermanovej.
A keďže nevedela, že smrteľná únava, ktorá ju valcuje, spôsobuje nedostatočne okysličená krv, sestričke tvrdila, že sa má celkom fajn, hoci tá jej namerala enormne znížený tlak a spýtala sa, či nemôže byť dehydrovaná. Vylúčiť sa to nedalo, a tak Maribeth ochotne prijala pohár vody.
Ani vo sne jej nenapadlo, že by to mohlo byť srdce. A možno by jej to nenapadlo nikdy, keby sa jej lekárka neopýtala, či je v poriadku.
Bola to bežná zdvorilostná otázka, no doktorka Crayová odrodila jej dvojčatá a vídali sa pomerne často. Spýtala sa jej to vo chvíli, keď jej jemne prehmatávala ľavý prsník a miesto tesne nad srdcom. To síce nebolelo, no Maribeth mala čudný pocit, že je napnuté ako bubon alebo tehotenské brucho. „No vlastne ani nie,“ priznala neochotne.

Milan Buno, 12.5.2017