Fredrik Backman sa vám v novinke Moji priatelia dostane pod kožu

Louisa je mladé dievča, ktoré život nešetril. Vyrastala v pestúnskej starostlivosti a po smrti svojej najlepšej kamarátky zostala prakticky sama. O pár dní má 18 a k dospelým má približne takú dôveru, akú má mačka k vysávaču. Pomáha jej umenie. Louisa kreslí graffiti a zvláštnym spôsobom ju priťahuje obraz s názvom Čosi z mora. Pozná ho z pohľadnice. Pamätá si ho takmer do posledného detailu, hoci ho v skutočnosti nikdy poriadne nevidela. Keď sa dozvie, že originál má byť vydražený, chce ho vidieť na vlastné oči. A tu sa príbeh rozbehne.

Louisa sa dostane do aukčného domu, kde sa stretáva svet veľkých peňazí s obrazom, ktorý pre ňu znamená niečo úplne iné. Ľudia sa pozerajú na hodnotu maľby v peniazoch. Louisa vidí troch mladých ľudí sediacich na móle. To je jeden z pekných Backmanových trikov. Koľkokrát sa aj my pozeráme na človeka a vidíme iba jeho „obraz“? Oblečenie, povolanie, vek, reputáciu. A koľkokrát vôbec netušíme, čo sa odohráva niekde pod tým?
A tak sa Louisa rozhodne zistiť viac.

O dvadsaťpäť rokov skôr trávila skupina tínedžerov leto na opustenom móle v prímorskom mestečku. Sú tu Joar, Ted a Ali. A potom ešte jeden chlapec - citlivý, zvláštny, uzavretý, mimoriadne nadaný. Neskôr sa z neho stane slávny umelec C. Jat. V mladosti mu však priatelia hovoria jednoducho Kimkim. Každý z nich si so sebou nesie niečo, čo by si najradšej nechal doma.

Joar má násilníckeho otca. Ted smúti za otcom a zápasí s nepochopením vlastnej rodiny. Ali vyrastá v rodine, v ktorej sa nikdy nevie, kde bude ďalší domov. A Kimkim je chlapec, ktorý sa do sveta akosi nezmestil. Jeho citlivosť nie je okolím vnímaná ako dar. Skôr ako slabosť.
Na móle však platia iné pravidlá. Tam môžu byť sami sebou.
Fajčia, rozprávajú hlúposti, vymýšľajú si, smejú sa, rozprávajú si veci, ktoré by inde nepovedali nahlas. Niekedy urobia niečo poriadne hlúpe. Veď sú tínedžeri. A práve preto ich Backman nepíše ako malých dospelých, ktorí už od začiatku rozumejú životu.
Sú chaotickí. Niekedy krutí. Niekedy neuveriteľne láskaví.
A hlavne – sú spolu.

Kimkim kreslí. Nie je to len koníček. Je to spôsob, akým rozumie svetu. A jedného leta vznikne obraz, ktorý sa neskôr stane slávnym. Zaujímavé je, že samotné dielo je postavené na optickom klame. Z diaľky pôsobí ako obraz mora a oblohy. Až keď sa pozriete bližšie, objavíte detaily a malé postavy na móle. Presne ako pri ľuďoch. Z diaľky vidíte iba obrys. Musíte prísť bližšie, aby ste pochopili, čo sa vlastne pozeráte.
A práve tu sa Backmanovi podarilo nájsť veľmi dobrý symbol pre celý román.

Čosi z mora nie je v skutočnosti iba obraz. Je to spomienka. Je to dôkaz, že títo štyria kedysi existovali tak, ako si ich Kimkim pamätal. Že boli spolu. Že mali svoje vtipy, strachy, tajomstvá a svoje malé útočisko. A možno aj pripomienka, že niektoré najdôležitejšie veci v našom živote si uvedomíme až spätne.

Jednou z najsilnejších tém knihy je myšlienka, že rodinu si nie vždy vyberáme, ale priateľov áno. A niekedy práve oni urobia to, čo nedokázali ľudia, ktorí nám mali byť najbližší. Štyria mladí ľudia sa na móle stanú niečím, čo by sa dalo nazvať vybranou rodinou. Nie dokonalou. Nie vždy rozumnou. Ale skutočnou. A to je možno dôvod, prečo príbeh funguje aj na dospelého čitateľa.

A ak máte radi Backmana práve pre jeho schopnosť nájsť veľké veci v malých ľuďoch, Moji priatelia sa síce začínajú ako príbeh o obraze, ale pokračujú ako príbeh o jednej partii tínedžerov a postupne sa zmenia na otázku, ktorú si možno položíte aj vy: Kto sú moji ľudia? A čo všetko by som pre nich urobil?

Preklad zo švédskeho originálu Mária Bratová

Milan Buno, knižný publicista