Francúzka v saudskoarabskom pekle

Príbeh Vráťte mi moju dcéru napísala v spolupráci s novinárom Jeanom-Claudom Elfacssim. Chcela upriamiť pozornosť verejnosti, úradov a polície na prípad násilného zadržiavania jej dcéry Haye kráľovskou rodinou Al-Saud v Saudskej Arábii.

Candice zomrela 16. augusta 2012 v Paríži za nejasných okolností, deň po tom, čo ju našli ležať vo vchode jej bytu v bezvedomí. Vyšetrovanie prípadu dodnes nie je uzavreté...

Osemnásťročná francúzska židovka Candice sa počas prázdninového pobytu v Londýne zamiluje do princa Saddáma, člena saudskoarabskej kráľovskej rodiny. Oboch spája vášnivá láska, zásadné kultúrne aj náboženské rozdiely však ich vzťahu neprajú...

V roku 2001 sa Candice a princovi Saddámovi narodí dcéra Haya. Netrvá dlho a Candicin rozprávkový princ odhalí svoju pravú tvár. Naivná mladá žena roky znáša jeho nadvládu, násilie, až ju jedného dňa hrubo odtrhne od jej dcéry a uväzní v paláci.

Pomocou francúzskeho ministerstva zahraničných vecí sa Candice dostáva von z krajiny, v ktorej jej hrozí trest smrti, a púšťa sa do neľahkého boja o dieťa. Šanca je mizivá, úrady majú zviazané ruky, proti nim stojí člen váženej kráľovskej rodiny.

Áno, milovala som toho muža. Rozmaznávala som ho, chcela som byť jeho milenkou, priateľkou, sestrou. Aby som si ho udržala, zo strachu, že ho stratím, súhlasila som so všeličím, čo by som predtým neakceptovala. Aj ten muž ma hlboko miloval, dodnes som o tom presvedčená. Dal mi najkrajší dar na svete: moju dcéru.

A potom mi ju zobral.

Keď som ho stretla, bola som veľmi mladá, ešte som nemala ani dvadsať rokov. Nebola som ešte celkom dospelá. Ospravedlňuje to moju prílišnú dôverčivosť? Rada by som verila, že áno, aspoň by som sa menej obviňovala. A lepšie by ste pochopili obrovské chyby, ktorých som sa dopustila. Nepochybne ma budete považovať za veľmi naivnú. Možno dokonca hlúpu. Poviete si, že som stratila akúkoľvek súdnosť. Niektorí mi budú vyčítať, že som sa dala ponižovať, iní zasa, že som zle chránila svoju dcéru, napokon sa nájdu aj takí, čo si povedia, že som dostala to, čo som si zaslúžila. Všetky tie výčitky som si už nespočetne často adresovala sama sebe.

Objednajte si novinku Vráťte mi moju dcéru.

Blízkych Candice už odradila nepružnosť francúzskeho štátu a beztrestnosť, ktorej sa Saddám tešil vo svojej krajine. Sám Jean-Claude (na fotografii) bol otec troch detí, jedna z jeho dcér mala toľko rokov ako Haya, preto sa rozhodol, že sa ujme Candicinej záležitosti.
 „Príbeh bol taký tragický, že nemohlo stačiť niekoľko článkov v tlači, ale zrodila sa predstava knihy. Candice prišla za mnou do Normandie, kde sme strávili posledné letné dni usporiadaním všetkých dokumentov. Začali sme tým, že sme odstránili celý rad príživníkov: neschopného advokáta, nepravého fízla, kadejakých podvodníkov...

Potom sme sa pustili do písania. Počas spoločne strávených týždňov som zistil, že Candice pod veselým zovňajškom skrývala obrovský smútok. Poznačili ju hrôzy, ktoré prežila za posledné roky, a prenasledoval pocit, že zničila dva životy, ako aj obava, že svoje dieťa nikdy viac neuvidí.

Hrabať sa jej v spomienkach, nútiť ju, aby si spomenula na najmenšie podrobnosti svojho príbehu, Candice na nálade nepridali. Vrcholne ma dojalo, keď som videl, ako sleduje moju sedemročnú dcéru pri hre, šantení, smiechu, pri našom maznaní. Také šťastie jej už dlhý čas nebolo dopriate...

Prečítajte si prvé strany z novinky Vráťte mi moju dcéru:

Stretnutie

Už niekoľko rokov žijeme aj s bratom Salomonom v Paríži. Predtým sme žili na juhu, v Juan-les-Pins. Otec viedol niekoľko kaderníckych salónov na Azúrovom pobreží, ale aj v Paríži, preto bol nútený často cestovať hore-dolu medzi Parížom a pobrežím, a mama toho mala jedného dňa dosť. Roky štúdia na gymnáziu a lýceu prebiehali pokojne. Možno povedať, že som mala šťastné detstvo aj dospievanie. Otec bol veľký pracant a veľmi dobre zarábal. Mama nepracovala, všetok čas venovala svojim dvom deťom, bratovi a mne. Treba povedať, že naša rodina je veľmi súdržná. Otec pochádza z početnej rodiny, má trinásť bratov a sestier! Mama má štyroch súrodencov!

A takmer všetci sa pravidelne stretávajú. Celé detstvo, celú mladosť a ešte aj teraz som zvyčajne jedávala minimálne s pätnástimi stolovníkmi. Strýkovia, tety, bratanci, všetci majú zmysel pre rodinu, a aj pre mňa to je podstatné. Myslím, že rodinná kultúra je základ, ktorý mi dával silu, a že tá sila, ten dych mi ešte aj dnes pomáhajú vydržať napriek všetkým drámam. Každý deň ďakujem svojim rodičom, že ma takto vychovali.

Na gymnáziu a potom na lýceu som mala dve „najlepšie priateľky“: Šanu a Rachel. V druhom ročníku si Šana vybrala svoju profesiu a odišla zo školy, no každý víkend sme sa stretávali. V poslednej triede som viedla skôr rozumný život: lýceum, kaviareň s priateľkami, nezáväzný kamarát... Dlhé štúdium nebolo pre mňa: chcela som si zarábať na život. Po maturite, ale aj preto, aby som upokojila rodičov, som čoskoro našla riešenie: zapísala som sa na CAPA, právnu spôsobilosť na Sorbonnu-Tolbiac, kde po dvoch rokoch večerného štúdia, ak budem chcieť, získam vzdelanie na to, aby som sa stala právnickou asistentkou. Ak budem pokračovať v štúdiu, môžem získať právnický licenciát. Dovtedy si budem zarábať na vreckové tak, že dva razy do týždňa budem vypomáhať v jednom z otcových kaderníctiev. Okrem toho som sa zapísala do istej agentúry ako hosteska na výstavy, kongresy a podobne.

Celý ten rok som žila ako dobre vychované dievča. Nevynechala som ani jednu prednášku, pracovala som na polovičný úväzok v otcovom salóne pri Bastile a navyše trikrát do týždňa navštevovala večerný kurz na Sorbonne. Domov som iba zriedka prichádzala pred jedenástou v noci. Približne jeden víkend v mesiaci som pracovala ako hosteska. Žila som u svojich rodičov, zarábala som a cez víkendy – ak som nepracovala, som si opakovala naštudovanú látku v knižnici na Sorbonne spolu s novou priateľkou Rebekou, ktorá študovala večerne ako ja. Rozhodla som sa, že nech to stojí čokoľvek, prejdem do druhého ročníka na CAPA...

Na konci mesiaca som so šampanským oslavovala zápis do druhého ročníka. Bola som na seba pyšná: po večeroch sa mi podarilo zvládnuť ťažké prednášky, pričom cez deň som pracovala, aby som nebola závislá od rodičov. Štúdium mi išlo dobre, dôverovala som si aj do budúcnosti. Keď príde leto, konečne si budem môcť užiť moje blížiace sa dvadsiate narodeniny!

Aj priateľka Rebeka mala dvadsať rokov. Na narodeniny jej rodina darovala pobyt v Londýne, v hoteli neďaleko Knightsbridge. Navrhla mi, aby som šla s ňou. Prvý raz pôjdem s priateľkou do Londýna! S mojimi úsporami si môžem dovoliť pätnásťdňové bezstarostné prázdniny. V prvý júlový týždeň 1997 nastúpime do Eurostaru a hurá za slobodou!

Toho leta sa na nás usmialo šťastie: nebo nad Londýnom bolo bez jediného obláčika, slnko niekedy svietilo tak intenzívne ako na Azúrovom pobreží. Izba v hoteli Halkin bola priestorná, takže stačila nám obom... Aj tak sme v nej iba spávali! Britské hlavné mesto som navštívila po prvý raz. Všetkým som bola očarená: butikmi, tými modernými, ale aj tými kitsch, nádherou zelených parkov, kde sa dalo dýchať, na rozdiel od Paríža... A tiež samotnými Britmi: každý sa tam obliekal, ako chcel, na ulici sa nikto za nikým neobracal... Iba my, Frenchies! Všade sa vznášala vôňa slobody a my sme si ju naplno užívali . Naše dni sa nikdy nezačínali pred poludním alebo pred jednou hodinou. Väčšinou nás budili hotelové upratovačky, ktoré sa dožadovali, aby sme ich vpustili, lebo si chceli robiť svoju prácu.

Len čo sme sa poobliekali, vybrali sme sa obzerať výklady, alebo sem sa len tak túlali. Na utrácanie sme mali obe dosť peňazí. Prechádzali sme sa po Oxford Street a King´s Road, opaľovali sa na trávniku v Hyde Parku... Keď sa zotmelo, vrátili sme sa do hotela, aby sme sa vychystali, lebo každý večer znamenal príležitosť niekam si vyraziť. Rebeka mala v Londýne veľa známych. Na rozdiel odo mňa tu bola už mnohokrát a mala tu priateľov, hlavne francúzskych. To sa nám hodilo, lebo miestne diskotéky boli skôr privátne kluby, kde sa väčšinou večeria na prvom poschodí, ktoré prečnieva nad veľkým tanečným parketom na prízemí. Navštevovali sme takmer stále tie isté podniky, Emporium v Soho, Café de Paris na Picadilly, alebo Brownʼs na Hackney Road. Večerali sme sendviče alebo take away: rybu alebo vegetariánske jedlo v kartónových škatuľkách, ktoré sa dalo jesť kráčajúc po ulici, tak, ako to mali vo zvyku aj Angličania. Potom sme šli za Rebekinou partiou. Počas týchto večerov nás bolo minimálne desať a vždy sme sa výborne bavili. Rebeka sa dala znova dokopy s bývalým londýnskym priateľom Sofianom. On bol Saudskoarab, ona Francúzka alžírskeho pôvodu. Z času na čas sa stretali v podniku. Väčšinou sme si obsadili stôl pre viacerých na poschodí a rozdelili sme si jednu či dve fľaše šampanského. Rebekin priateľ mal svoju partiu - pekné, výrazne namaľované dievčatá a parádne vyobliekaní chlapci. Všetci pochádzali zo Saudskej Arábie a hovorili, samozrejme, po anglicky. Často sme sa s nimi stretali, hlavne v Brownʼs. Jeden z nich, volal sa Džafar, pomenší hnedovlasý mladý muž, ktorý si potrpel na módu, si chodieval posedieť pri našom stole. Bol vynikajúci tanečník, hotový dvojník Michaela Jacksona! Keďže tanec zbožňujem, rozbalila som to s ním na parkete. Nemôžem povedať, že by ma balil, bol len pozorný a zábavný. Aj on bol Saudskoarab. Pri jeho stole takmer vždy sedával pekný, vysoký mládenec s hnedými vlasmi, úzkou tvárou a ostro rezanou bradou. Pozdravil nás zakaždým rovnakým poloúsmevom a kývnutím hlavy, ale k nám, tancujúcim, sa nepridával. Povedali nám o ňom, že patrí do Saudskoarabskej kráľovskej rodiny. To ma rozosmialo: žeby ozajstný princ? Ako Princ z rozprávok nášho detstva? Neskôr som sa dozvedela, že princ, lebo on bol skutočne princom, si ma „všimol“ hneď na prvý raz. V jeden večer sme sa s Rebekou rozhodli, že ostaneme sedieť pri stole na prvom poschodí, nad tanečným parketom. Odtiaľ sme sledovali našich priateľov, ako tancovali a vystrájali. Z neustáleho ponocovania sme už boli trocha unavené. Nič sme si neobjednali, no akoby zázrakom sa na našom stole objavila veľká fľaša ružového Cristal Roederer. Čašník oznámil, že nám ju posiela princ Saddám... A od stola, asi dvadsať metrov od nás slávny princ Saddám kývol hlavou a zodvihol pohár so šampanským na našu počesť. Musela som uznať, že mu nechýbala úroveň...

Noc za nocou sme sa, samozrejme, čoraz väčšmi zbližovali so saudskoarabskými priateľmi a Džafar sa veľmi rýchlo stal organizátorom všetkých našich stretnutí. Každý deň okolo jednej na poludnie zavolal na hotel a opýtal sa, čo plánujeme na večer. Nikdy nijaké stretnutia počas dňa. Aj oni vstávali doobeda, ale na rozdiel od nás mali presný rozvrh: každý deň trávili hodinu v športovej sále hotela ešte pred obedom, ktorý im servírovali v ich izbách. S Džafarom sme sa telefonicky dohodli na mieste stretnutia, to znamená v nočnom podniku, kde na nás počkajú, pretože sme často za noc prešli aj niekoľkými klubmi, samozrejme, že s členskými kartami našich priateľov... Ich „šéfom“ bol princ Saddám. Naše večery sa končili vždy na svitaní pri spoločnom stole. Veľa sme sa smiali. Prv než som ich spoznala, myslela som si, že Saudskoarabi nepijú ani kvapku alkoholu. Rýchlo som však prišla na to, že som sa mýlila...! Niektorí zašli tak ďaleko, že skúšali aj iné radosti, ktoré im islam zakazoval.... Medzi nimi koloval nielen hašiš, ale aj kokaín a ďalšie drogy. V každom prípade boli naše večery veľmi živé. Jedného večera, keď sme si dosť výdatne vypili, zmenili sme tanečný parket diskotéky na plaváreň. A mládenci začali boj s vodou! A keď sa objavil rozhnevaný majiteľ, problém vyriešili tak, že zaplatili všetkým prítomným šampanské... Slovom, s nimi bolo všetko ľahké, jednoduché, bol to čas zábav, voľnosti, osláv. Ja som však s nikým nechodila, nemala som nijaké ľúbostné romániky. Niekedy som mala pocit, že som bola vedľa Rebeky dievča navyše, lebo tá sa venovala iba svojmu priateľovi Sofianovi, peknému, urastenému chlapcovi.

Džafar sa stal mojím ozajstným kamarátom. Vždy bol pripravený oslavovať, zabávať sa, bol úslužný a výborne naladený... Nebol to však vôbec môj typ. Mne sa páčil iba jeden Saudskoarab: princ Saddám. Vyzeral skutočne očarujúco, navyše bol zahalený rúškom tajomstva. Očividne bol veľmi charizmatický: stačilo jediné jeho slovo a všetci vstali a nasledovali ho ako jeden muž. Bol to ich vodca. Treba však povedať aj to, že všetky účty platil on, čo nepochybne tiež súviselo s rešpektom, ktorý mu preukazovali...

Večer, keď som prišla na jednu z diskoték, kde sme trávili takmer všetky noci, som ho inštinktívne hľadala pohľadom. A vždy, keď som zdvihla hlavu, zistila som, že sa na mňa pozeral. Priťahoval ma. Boli to nádherné okamihy, keď som sa dala unášať rovnakou vzájomnou príťažlivosťou, pričom som vedela, že čo nevidieť bude neskoro cúvnuť... V tých okamihoch sme už obaja mysleli iba na toho druhého, no napriek tomu ani jeden z nás neurobil prvý krok.

Zatiaľ som však ani len netušila, že ma ovládne šialená, ničivá vášeň. V tej chvíli by som sa vysmiala každému, kto by mi tvrdil, že som sa už do Saddáma zaľúbila, lebo moslimský princ mi jednoducho nemohol byť predurčený, veď ja som bola iba pekná mladá žena oveľa skromnejšieho pôvodu a uctievala som židovské tradície.

Napriek tomu som každým dňom čoraz menej odolávala princovmu šarmu. Samozrejme, že peniaze neboli preňho najmenší problém, ale bol natoľko jemnocitný, že na túto strunu nehral. Veľa času sme trávili debatami, rozprávali sme sa po anglicky, pretože Saddám nehovoril po francúzsky. Angličtinu som našťastie slušne ovládala, takže mi nebola prekážkou. A keď som urobila nejakú chybu, milo, láskavým hlasom ma opravil. Neustále som však mala na mysli, že patríme k rozličným cirkvám, takže sa k sebe vôbec nehodíme. So všetkou skromnosťou uvádzam, že ako každý z nás, aj ja som poznačená svojou kultúrou a židovskou výchovou. Aspoň som o tom bola až dovtedy pevne presvedčená. Saddám, ktorý bol mimoriadne inteligentný, to ihneď pochopil. Očividne to nepovažoval za dôvod, aby si ma prestal získavať. Bol zábavný, pozorný, slovom gavalier. Vždy nám, dievčatám, darúval kvety, pričom nezabudol zdôrazniť, že „najkrajšia ruža je pre Candice“. Nosil mi drobné darčeky: cédečko mixovanej hudby, ktorú práve púšťal v klube dídžej Boy George, šiltovku, kaméliu... Často ma pozýval do reštaurácie a správal sa ako džentlmen: otváral mi dvere, ustupoval cestu, posúval stoličku, keď som si sadala, a zásadne nikdy mi nedovolil platiť účet.

Raz večer prišiel za Rebekou a mnou do hotela. Prišiel na jaguári so šoférom... a zaviezol nás do MacDo, vlastne do McDrive! Ľudia, čo tam stáli v rade, na nás uprene hľadeli, nepochybne sme boli jediní, čo si prišli po Big Mac na aute so šoférom! Páčil sa mi ten anachronizmus. Takému bohatému a pozornému donchuanovi sa jednoducho nedalo odolať.

Skrátka, Saddám neľutoval námahu, aby ma dostal do pasce. A pomaly, krok za krokom sa mu to darilo. Bolo ťažké nepodľahnúť jeho šarmu. Nikdy nebol nástojčivý, a keď hrozilo, že by mal v niečom prepnúť, situáciu obrátil na žart a smial sa sám zo seba.

Raz večer som s ním po prvý raz večerala vo dvojici u Scaliniho, v talianskej reštaurácii, kam rada chodievala Lady Di. Dlhé hodiny sme sa rozprávali o všetkom a o ničom. Prekvapovalo ma, že si tak dokonale rozumieme, dokonca som mala zvláštny pocit, akoby som ho odjakživa poznala. Džafar mi viac ráz povedal, že princ sa do mňa zaľúbil, ja som však jeho slová nebrala vážne, lebo som vedela, že Saddám sa nebránil ľúbostným dobrodružstvám. Lenže jeho spoločnosť mi bola čoraz príjemnejšia. Rozprával mi o živote v Saudskej Arábii a ja som si predstavovala jeho každodenný honosný a zároveň prísne rozvrhnutý život.

Saddám dostával pravidelne každý mesiac „štipendium“, akúsi rentu, ktorú mu pridelila ústredná administrácia diván. S desaťtisíc eurami mesačne si mohol robiť, čo chcel. Každé dva mesiace sa však musel dostaviť na kráľovský dvor. Keď bol v Saudskej Arábii, býval v jednom zo svojich palácov v hlavnom meste Rijád, alebo v Džidde pri Červenom mori. Podľa toho, čo mi povedal, som pochopila, že každý člen kráľovskej rodiny vlastnil najmenej jeden či dva paláce... Ale väčšinu času Saddám trávil na „obchodných cestách“. Vysvetlil mi, že je reprezentant veľkého saudskoarabského naftárskeho gigantu, ktorý patril kráľovskej rodine. Pravidelne chodieval podpisovať zmluvy do Európy, najmä do Spojeného kráľovstva. V Londýne mal svoj vlastný byt, v ktorom býval tri mesiace do roka. Vo zvyšnom čase ho využívala jeho sestra Sultana alebo niektorý z jeho početných bratancov pri svojich cestách.

Skrátka, Saddám bol bohatý, veľmi bohatý, a veľa cestoval. Poviete si, že taký život „ako vo sne“ mi nevyhnutne zamotá hlavu. Lenže nie celkom. Pre mňa bol princ bohatý, ale nie slobodný – bol viazaný tými, čo ho platili. A okrem toho som v podstate tým jeho historkám celkom neverila. Niežeby som pochybovala o jeho slovách, to nie, lenže jeho svet vyzeral natoľko vzdialený od toho môjho, nášho, že sa mi videl neskutočný.

Ostávalo mi ešte šesť dní pobytu v Londýne a neustále som myslela na chvíľu, keď sa budeme musieť rozlúčiť, pričom som cítila slabé pichnutie v srdci. Veď sme trávili takmer všetok čas spolu. A pritom sme sa ani len neobjali!

Raz večer nás Saddám pozval na večeru do jeho bytu oproti Hyde Parku. Objednali sme si pizzu a videá čiernobielych filmov. Na druhý deň to bolo na počesť Maria Karta Nintendo. A na ten ďalší, keď ostatní odišli do klubu, som so Saddámom ostala sama. Ani jemu, ani mne sa nechcelo nikam ísť.

Milan Buno, 24.1.2016
Foto: Ikar, louyehi.wordpress.com, francetvinfo.fr, lematin.ch.