Fitzekov Zlodej duší je naozaj mrazivý psychotriler

Predstavte si klasický scenár: miesto odrezané od okolitého sveta, kde sú ľudia vystavení napospas chladnokrvnému zločincovi. Musia sa zomknúť, spojiť sily a čeliť nebezpečenstvu dovtedy, kým medzi sebou neodhalia páchateľa alebo kým nepríde pomoc zvonka.
Túto dramatickú situáciu rozohrala už Agatha Christie v známom románe A neostal ani jeden, kde je miestom zločinu prepychové sídlo na pustom ostrove a kde postupne, tak ako ubúda černoškov v detskej riekanke, ubúda aj hostí, ktorých vraždí šialený vrah.

Presne podľa tohto klasického receptu postupuje Sebastian Fiztek v trileri Zlodej duší. Miestom, ktoré poveternostné podmienky odtrhli od zvyšku sveta, je psychiatrická klinika, a pôvodcom všetkého zla a hrôzy je perfídny psychopat. V minulosti mu padli za obeť tri mladé ženy, uniesol ich a po týždni zajatia ich prepustil na slobodu. Všetky tri sú psychicky zlomené, pôsobia dojmom, akoby boli pochované vo vlastnom tele. Nik nedokáže preniknúť do ich duše, jedna v dôsledku hroznej traumy dokonca zomrie.

Neznámy páchateľ nájde ďalšie pôsobisko na psychiatrickej klinike a práve tam si vyberie štvrtú obeť. Pacient Caspar napriek svojej amnézii verí, že pozná nebezpečného zločinca, ktorý to má všetko na svedomí. Vrah vyčíňa ďalej, pri každej obeti zanechá hádanku, ktorú musí zvyšok obyvateľov kliniky rozlúštiť, ak chce túto hru na mačku a myš prežiť.

„Napínavé od začiatku do samého konca! Vždy, keď som mal pocit, že už viem, kto je za tým všetkým, došlo v príbehu k dramatickému obratu, ktorý môj odhad úplne spochybnil – až kým v priebehu jedinej desivej noci nevyšla najavo mrazivá pravda.“
Krimi-couch.de

Sebastian Fitzek je v tomto žánri špička. Namixoval skvelý príbeh. Už ingrediencie sľubujú šialený spád – psychiatrická klinika odrezaná od vonkajšieho sveta kvôli počasiu a znepokojujúca správa o psychopatovi, ktorý ničí ženy zvnútra...
Rafinovane napísané, ako máme u Fitzeka radi. Vtiahne vás do deja, nemilosrdne vás vláči z miesta na miesto, provokuje, podpichuje, naťahuje vašu trpezlivosť...a vy chvíľami až cítite teplý dych na šiji.

Začítajte sa do knihy Zlodej duší:

71 dní pred strachom
1. strana zdravotného záznamu č. 131071/VL

Našťastie to bol iba sen. Nebola nahá ani nemala pripútané nohy k predpotopnému gynekologickému kreslu, zatiaľ čo šialenec triedil nástroje na hrdzavom odkladacom stolíku. Keď sa otočil, najprv nevedela, čo drží v zakrvavenej ruke. Keď to zbadala, chcela zatvoriť oči, ale nešlo to. Nevedela odtrhnúť zrak od žeravej spájkovačky, ktorá sa pomaly približovala k jej rozkroku.
Muž s popálenou tvárou jej vytiahol dohora obe viečka a pneumatickou zošívačkou jej ich pripevnil k očniciam. Mala pocit, že väčšiu bolesť už do konca svojho krátkeho života nezažije.
Keď jej však spájkovačka zmizla z dohľadu a medzi nohami cítila čoraz väčšiu horúčavu, pochopila, že trýznenie z posledných hodín je iba predohra.
Vo chvíli, keď sa jej zdalo, že cíti zápach spáleného mäsa, sa jej rozjasnilo. Studená pivnica, v ktorej ju držal, hompáľajúca sa halogénová lampa nad jej hlavou, mučiace kreslo aj kovový stôl sa postupne vytrácali, až zostala iba čiernočierna tma. Vďakabohu. Bol to iba sen, pomyslela si a otvorila oči. A nechápala. Nočná mora sa nevyparila, len zmenila podobu.
Kde to som?
Súdiac podľa interiéru sa nachádzala v zanedbanej hotelovej izbe. Fľakatá prikrývka na opotrebovanej manželskej posteli bola plná vypálených dier a rovnako špinavá ako zelenohnedý koberec. Keď si uvedomila, že pod nohami cíti jeho drsné vlákna,zmeravela na  nepohodlnej drevenej stoličke ešte viac.
Som bosá. Prečo nemám topánky? A prečo sedím v hodinovom hoteli a zízam na zrnitý monoskop na čiernobielej obrazovke? Otázky jej narážali do lebečnej klenby ako biliardové gule.
Zrazu sa mykla, ako keby jej niekto uštedril úder, a pozrela sa tam, odkiaľ prichádzal hluk. K dverám. Dvakrát sa zatriasli a potom sa rozleteli. Do vnútra sa vrútili dvaja policajti. Obaja mali na sebe uniformy a boli ozbrojení. Najprv jej mierili na hruď, potom pomaly sklonili zbrane a nervozitu v ich tvárach vystriedalo zdesenie.
„Dočerta, čo sa tu stalo?“ počula nižšieho policajta, ktorý vyrazil dvere a vbehol do izby prvý. „Zavolajte lekára!“ zakričal druhý. „Okamžite potrebujeme pomoc!“
Vďakabohu, pomyslela si už po druhý raz v priebehu niekoľkých sekúnd. Tak veľmi sa bála, že nemohla dýchať. Bolelo ju celé telo, zapáchala močom a výkalmi. Toto všetko spolu so skutočnosťou, že nevie, ako sa sem dostala, ju takmer pripravilo o rozum, ale aspoňže pred ňou stoja dvaja policajti a snažia sa privolať pomoc. Nie je to síce najlepší scenár, ale vždy lepšie než šialenec so spájkovačkou.
O niekoľko sekúnd sa do izby vrútil holohlavý záchranár s náušnicou v uchu a kľakol si k nej. Policajti pravdepodobne prišli rovno so záchrankou. To tiež nie je dobrý signál.
„Počujete ma?“
„Áno…“ odpovedala lekárovi, ktorý mal také veľké kruhy pod očami, ako keby ich tam mal vytetované už naveky. „Zdá sa, že ma nevníma.“
„Ale áno, počujem vás.“ Chcela zdvihnúť ruku, ale svaly ju neposlúchli.
„Ako sa voláte?“ Lekár vytiahol z vrecka košele baterku a zasvietil jej do očí.
„Vanessa,“ zachripela a dodala: „Vanessa Strassmannová.“
„Je mŕtva?“ počula, ako sa ho pýta jeden z policajtov.
„Dočerta, zreničky takmer nereagujú na svetlo. Zdá sa, že nás nevidí ani nepočuje. Katatonický stav, možno je v kóme.“
„To je nezmysel!“ vykríkla Vanessa a chcela vstať, ale nemohla pohnúť ani rukou.
Čo to má znamenať?
Nahlas zopakovala otázku, snažila sa ju vysloviť čo najzrozumiteľnejšie. Zdalo sa však, že ju nikto nepočúva. Všetci sa od nej odvrátili a rozprávali sa s niekým, koho zatiaľ nevidela.
„Viete nám povedať, ako dlho neopustila izbu?“
Lekárova hlava jej bránila vo výhľade na dvere. Doliehal k nej ženský hlas. „Tri dni určite. A možno aj dlhšie. Už keď sa ubytovala, hneď som vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku. Ale
povedala, že si neželá byť rušená.“
Čo za nezmysly to rozpráva? Vanessa pokrútila hlavou. Tu by som sa dobrovoľne neubytovala ani na jedinú noc!
„Nevolala by som vás, ale to strašné chrčanie bolo čoraz hlasnejšie a…“
„Pozrite sa!“ povedal nízky policajt tesne pri jej uchu.
„Čo je?“
„Niečo tam má.“
Vanessa cítila, ako jej lekár rozťahuje prsty ľavej ruky a pinzetou z nej niečo opatrne vyberá.
„Čo to je?“ spýtal sa policajt.
Bola rovnako šokovaná ako všetci prítomní v izbe. Vôbec si neuvedomila, že niečo drží.
„Nejaký lístok.“
Lekár rozložil poskladaný papierik. Vanessa zakrúžila očami, aby naň dovidela, ale zbadala iba nezrozumiteľné hieroglyfy. Text bol napísaný v neznámom jazyku.
„Čo sa tam píše?“ spýtal sa druhý policajt.
„Zvláštne.“ Lekár zvraštil čelo a nahlas prečítal...

Milan Buno, knižný publicista