Fascinujúca dystópia o izolácii, ženstve a znepokojujúcej slobode. Ja, čo som nikdy nepoznala mužov

Bezmenné dievča strávi celý život s ďalšími tridsiatimi deviatimi ženami v podzemnom väzení. Pod neustálym dohľadom ozbrojených strážcov, ktorí s nimi nikdy neprehovoria, väzenkyne nevedia, ako sa tam dostali, nemajú potuchy o plynutí času a len matne si spomínajú na svoj predchádzajúci život.

Hlavná hrdinka nevie, čím si vyslúžila svoj osud ani ako vyzerá svet vonku – predstavuje si ho len podľa rozprávania spoluväzenkýň. Jedného dňa sa ozve poplach, dozorcovia zmiznú a ona musí znovu objaviť samu seba, ohromená slobodou plnou neistoty a nebezpečenstva. Čo je však sloboda a ako vznikol tento dystopický svet? Bol opustený? Zničený vírusom? Alebo ho niekto napadol?

Zaujímavé je, ako autorka narába s postavami – sú zámerne nejasne načrtnuté. Nepoznajú svoje mená, vek, minulosť. Hlavná hrdinka, ktorá rozpráva príbeh v prvej osobe, nemá jasnú identitu. Je akýmsi univerzálnym symbolom človeka odtrhnutého od spoločnosti, histórie, kultúry i biológie, pričom mužská rola je úplne vymazaná.

Ostatné ženy sú rovnako anonymné, ale vytvárajú kolektívny organizmus – pripomínajú úľ, kde prežitie závisí na spolupráci a opakovanej rutine. Až vo voľnosti sa ich vzťahy začínajú meniť – objavujú sa konflikty, rozdielne názory a neistota, čo ďalej.

Harpmanová sa však zámerne vyhýba tradičným naratívnym oblúkom – žiadne veľké odhalenia, žiadne šokujúce závery. Namiesto toho tu máme kontemplatívnu literatúru, kde kladiete otázky, na ktoré neprichádzajú odpovede.

Príbeh Ja, čo som nikdy nepoznala mužov má nesmierne silnú atmosféru - sterilné podzemie, opustená krajina, neustále ticho a prázdnota, chlad, prach a dlhé, monotónne dni. Vtiahne vás to do sveta, ktorý je síce postapokalyptický, ale neponúka žiadne typické prvky sci-fi či akcie. Namiesto toho je to svet existenciálnej filozofie, nihilizmu a premýšľania o tom, čo robí človeka človekom, keď mu vezmú všetko: pamäť, kultúru, jazyk aj minulosť.