EKO triler o vraždení a právach zvierat

Alebo všetko v jednom – tak by sa dal charakterizovať román Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď, ktorý je zábavnou a dojemnou zmesou všetkého zmieneného a dôkazom Tokarczukovej všestrannosti a rozhľadu. Hneď teraz si ho môžete stiahnuť ako e-knihu.

Hlavnou hrdinkou príbehu je Janina Duszejková, stavebná inžinierka, ktorá si zarába na živobytie ako učiteľka angličtiny a zemepisu na škole v Kladskej kotline na česko-poľských hraniciach. V zime pracuje aj ako správkyňa letných bytov. Jej vášňou je astrológia a nadovšetko miluje zvieratá. Snaží sa im všemožne pomáhať a chrániť ich, bojuje proti ľuďom, ktorí im ubližujú. Varuje pred nerozvážnym ničením prírody, vidí ľudské osudy vpísané do hviezd.

Jedného dňa nájdu Janininho suseda mŕtveho. A po ňom ďalšieho. Pytliaci a významní členovia spoločnosti záhadne umierajú. Nemými svedkami sú zvieratá. Janina Duszejková vie o tom svoje, ale polícia ju ignoruje.
Filmovú adaptáciu románu pripravila známa poľská režisérka Agnieszka Holland.

Začítajte sa do tejto knihy:

Som už v takom veku a navyše v takom stave, že si pred spaním musím zakaždým dôkladne umyť nohy pre prípad, že by ma v Noci musela odviezť záchranka. Keby som sa v ten večer presvedčila v Efemeridách, čo sa deje na oblohe, vôbec by som si nelíhala spať. Lenže teraz som zaspala tvrdo a hlboko; pomohla som si chmeľovým čajom, ba navyše som si vzala dve tabletky s valeriánskymi kvapkami. Keď ma teda uprostred Noci zobudilo búchanie na dvere – prudké, nekontrolované, a teda aj zlovestné – nemohla som sa spamätať. Vyskočila som a zostala stáť pri posteli; roztrasené, rozospaté telo nemohlo preskočiť z nevinnosti spánku do reality. Zrazu mi prišlo zle a zatočila som sa, akoby som mala o chvíľu omdlieť. V poslednom čase sa mi to, bohužiaľ, stáva častejšie a súvisí to s mojimi Ťažkosťami. Musela som si sadnúť a trikrát zopakovať: som doma, je Noc, ktosi búcha na dvere, a až vtedy sa mi podarilo upokojiť. Ako som v tme šmátrala po papučiach, začula som, ako ten, čo sa dobýjal dnu, teraz obchádza okolo domu a čosi si mrmle.
Dolu, v skrinke na elektromer, mám paralyzujúci sprej, ktorý som dostala od Dionýza kvôli pytliakom; práve teraz mi to prišlo na um. Podarilo sa mi v tme nahmatať známy tvar nádobky s aerosolom, a takto vyzbrojená som zapálila vonkajšie svetlo. Pozerala som sa na priedomie z bočného okienka. Sneh zaškrípal a v zornom poli sa mi objavil sused, ktorého volám Mátoha. Rukami si pri bokoch pridržiaval cípy starého kožucha, v ktorom som ho občas vídavala, keď pracoval pri dome. Spod kožucha vytŕčali nohy v pásikavom pyžame, s ťažkými topánkami na horské túry. – Otvor, – povedal.
S neskrývaným prekvapením fľochol na môj letný ľanový oblek (spávam v tom, čo v lete chceli vyhodiť Profesorovci a čo mi pripomína starú módu a roky mojej mladosti – takto spájam Užitočné so Sentimentálnym) a bez zaváhania vošiel dnu.
– Obleč sa, prosím ťa. Veľká Noha nežije.
Od prekvapenia som na chvíľu stratila reč, bez slova som si natiahla vysoké snežnice a prehodila na seba prvú lepšiu bundu z vešiaka. Sneh vonku sa vo škvrne svetla dopadajúceho z lampy na priedomie menil na pomalú, marivovú sprchu. Mátoha stál pri mne mlčky, vysoký, tenký, kostnatý ako figúrka načrtnutá niekoľkými ťahmi ceruzky. Pri každom kroku z neho opadával sneh ako z cukrom posypaného vianočného koláča.
– Ako to „nežije“? – spýtala som sa napokon so stisnutým hrdlom a otvorila som dvere. Mátoha však neodpovedal. On celkovo rozpráva len málo. Určite sa narodil v mlčanlivom znamení Merkúra, tipujem, že v Kozorožcovi alebo v konjunkcii, kvadratúre či azda v opozícii k Saturnu. Môže to byť aj tajomný retrográdny Merkúr – vtedy poskytuje úkryt. Vyšli sme z domu a okamžite nás obomkol ten dobre známy chladný a vlhký vzduch, čo nám každú zimu pripomína, že svet nebol stvorený pre Človeka, a prinajmenšom pol roka nám dáva najavo, aký je voči nám nepriateľský. Mráz brutálne zaútočil na naše líca, z úst sa nám vyhrnuli oblaky pary.
Svetlo na priedomí automaticky zhaslo a my sme kráčali po vrždiacom snehu v úplnej tme, ak nerátame Mátohovu čelovú baterku, ktorá vŕtala dieru do tmy v jedinom posúvajúcom sa bode tesne pred ním. Cupkala som mu v Temnote hneď za chrbtom.