Edícia Zlatým písmom: Človek na ulici

V Edícii Zlatým písmom vychádza novinka Človek na ulici od Ivana Horvátha, ktorého objavné umelecké impulzy a prieniky za hranicami dovtedajšej estetiky oslovili už ako študenta na gymnáziu.

Ivan Horváth sa prostredníctvom bratov snaží ukázať aké ťažké je vyrovnať sa so svetom, ktorí si bratia nevybrali, ale do ktorého sa narodili a v ktorom museli žiť. Kladie dôraz na psychiku postáv, ktorá je dôležitejšia ako samotný príbeh.
Nechcel zobraziť celý život postáv od narodenia po smrť, nezameral sa na úplný obraz života, nebol kritický. Zaujímali ho iba niektoré postoje a pocity, ktoré predovšetkým vo svojom vnútri prežívali bratia Jurgovci.

Prvá časť knihy sa volá Bratia Jurgovci.
Tá druhá Laco a Bratislava.
Práve v tejto novele hýri Ivan Horváth výmyselníckym a vitálnym prístupom k svetu. Svedčí o tom už fakt, že v texte sa vyskytuje vyše 110 zmienok a citácií v škále od Descarta, Schopenhauera a Nietzscheho cez Štúra, Novomeského, Smreka, rôzne dejinné a politické osobnosti a svetových spisovateľov Danteho, Apollinaira, Conana Doyla a Oscara Wilda, maliarov Gauguina či Benku až po hudobných klasikov a džezové melódie.

V edícii Zlatým písmom doteraz vyšli knihy ako Tri gaštanové kone, Drak sa vracia, Liesky, či Slobodiva Hudba.
Novinku Človek na ulici podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Medzi slovenskými spisovateľmi bol Ivan Horváth rýdzi umelec, výrazná kultúrna osobnosť svojej doby. Vonkajšie dôvody sú zrejmé: bol beletrista, ale vyznal sa aj vo výtvarnom a filmovom umení, v histórii, bol zanieteným umeleckým fotografom, prekladal z viacerých jazykov, písal eseje, pôsobil ako redaktor, vydal bábkové hry.
Žil umením a dokázal ho skĺbiť s rodinným životom, s občianskym povolaním právnika, politickou angažovanosťou aj neskorším pôsobením v diplomatických službách.

Objednajte si knihu Človek na ulici.

Začítajte sa do prvých strán knihy Človek na ulici:

1

Bratia Jurgovci

ROZPRÁVKA O JÁNOVI JURGOVI

Toho roku leto bolo krásne. Ján Jurga bol šťastný, že prišiel na dedinu bývať.
Jeho oči, unavené žiarou rozpáleného asfaltu v meste, okriali zeleňou okolia, staré, dávno pozabudnuté a potlačené túžby ožívali znova v jeho mysli.
Dolina sa tiahla od jedného kraja horizontu k druhému, vrchy pokryté hustým lesom ju obklopovali nežným gestom. Uprostred bol vyrúbaný úsek, v ňom ležal učupený domček, v ktorom Ján Jurga prežíval svoje slastné dni.
Okná mal stále otvorené v ústrety diaľkam, jeho prah bol stále čistý. Šliapalo ho len málo ľudí, myšlienky, nad nim letiace, nezanechali na ňom stopy. Ján Jurga prišiel sa sem zotaviť po namáhavej práci v meste, ležal celý deň na pohovke, rozmýšľal, objímal mysľou diaľky a bol rád, že môže hlivieť na jednom mieste
Niekedy šiel do okolného lesa, ale nie ďaleko. Vtedy si často povedal:
„Aká je krásna tá skupina stromov.“
Potom zostal stáť, díval sa na skupinu stromov, díval sa dlho. Keď odchádzal, povedal si: „Škoda, že musím odísť. Je krásna tá skupina stromov.“ Alebo zadíval sa na letiace oblaky Staré, dávno zabudnuté a potlačené detské túžby ožívali znovu v ňom A ležal naznak a plakal, že oblaky tak rýchlo letia.
Jeho brat Peter býval na dedine, päť kilometrov vzdialenej. Niekedy prišiel k nemu, vyčitoval mu:
„Zasa postávaš, stále lenpostávaš. Nemáš ani trochu zmyslu pre praktický život.“
On mu však odpovedal: „Vtáky nevedia pískať podľa nôt.“
Čo myslel tým, sám presne nevedel. Ale vedel, že takýmito rečami odoženie brata, a potom je to krásne hovoriť niekedy nezmysly.
Dolinou tiekol potok, tiekol tadiaľ už oddávna, on však bol presvedčený, že tečie kvôli nemu. Často si myslel nahlas: „Ten potok ma prenasleduje. Keď sa dívam na jeho vodu, vidím mnoho, všelijaké hlavy, nezmysly, potom som chorý.“ – A dodal:  „Nesmiem sa dívať na potok, ako tečie, lebo potom som chorý.“
Voda, oblaky, potok i vtáky boli zaiste prvky chaosu v jeho hlave.A potom i les. Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtedy sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento. A niekedy hučali i skaly povedľa neho, rútiac sa nadol.
Vtedy zložil Ján Jurga ruky. „Už nebudem viac nadávať.“ A ani nevedel, komu to sľubuje.
V meste bol Ján Jurga inakší. V prírode stal sa primitívnym. Je to vcelku podivná vec.
Jeho brat prišiel zasa k nemu istého dňa. A povedal mu tvrdo:
„Už sa hanbím pomaly za teba.“ O chvíľu zasa povedal: „Žiješ tu ako hlupák, bez túžob a radostí.“
Jeho brat nevedel, že lesy hovoria, že potok je veľmi falošný, že oblaky nečakajú, nevedel veľmi mnoho dôležitých vecí. A pritom sa cítil povýšeným a hrešil ho. On mu však neodpovedal. Načo? Snáď kým bol ešte v meste, bol by sa urazil, teraz však...
Teraz bol už iným človekom. Oh, on mal túžby a radosti, tie dosiahli až horizont, ale boli inakšie než bratove. Vysvetľoval si to podobnerádiu. Jeho brat nebol naladený na jeho dĺžku vlny.
Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu:
„Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.“
A teraz odpusťte, že idem hovoriť ešte i o jednom dievčati. Je to smiešne, že musím hovoriť zasa o láske, ale pre Jána Jurgu to bolo veľmi zdravé, že sa zamiloval.
Jedného večera si spravil oheň na temene vrchu, díval sa na vyšľahujúce červené jazyky, lebo toho dňa mu potok veľmi pomútil hlavu. Liečil sa ohňom, lebo voda a oheň sú nepriatelia. Nebo v ten deň plakalo, jeho sivé oči teraz zívali prázdnotou. Vietor sa zaplietol medzi stromy, ťahal ich za sebou, tie nariekali. A klaňali sa Jánovi Jurgovi: „Prosíme ťa, pomôž nám.“
Potom nastala noc a tej noci to bolo, čo počul výstrely. Zneli ako klopkanie na dverách jeho povedomia, ako ozvena dávno zapadnutejminulosti. Počúval napnuto, bol mu tak smiešne príjemný ten praskot výstrelov. Jeho uši už odvykli všetkému hluku.
Potom klopal niekto na dvere, bolo to tiež veľmi smiešne a on nič nepovedal. Jeho brat ani nevyčkal odpoveď, vstúpil dnu, priniesol si so sebou veľkú spoločnosť. Pristúpil k nemu a zakričal hlasom trasľavým od smiechu:
„Toto je môj brat – pustovník. Dnes ho vyhlásime za svätého.“ Pritom sa smial, smiala sa i celá spoločnosť a bolo cítiť, že páchnu alkoholom.
Celá spoločnosť sa mu smiala, on im však nehovoril nič. Pri tej nezvyklej vrave začal spomínať na svoj mestský život, nadišli ho pocity, o ktorých nevedel, čo znamenajú, rozumel im.
Chcel kričať:
„Buďte ticho, zobudíte vtáky.“ Len tak, aby ich postrašil, ale rozmyslel si to a nepovedal radšej nič. Len sa díval na nich meravo.
V tej spoločnosti bolo mladé dievča, na ktorom si jeho brat zabudol oči. A ku ktorému najviac hovoril. To však zavše pozrelo i na Jána Jurgu, zmeralo ho pohľadom a najsilnejšie kričalo:
„Sláva pustovníkovi!“
V meste by si bol Ján Jurga pomyslel: ‚Chce hnevať môjho brata.‘ A tiež by nebol uhádol pravdu. Teraz nemyslel na nič a bol spokojný, že nemá aspoň falošné myšlienky.
Jeho brat kričal, rozhadzoval sa a vysmieval sa mu. On mlčal, počkal, kým sa utíšia, kým sa s ospalou tvárou, s mrmlaním nevytratia z jeho domčeka. Odchádzali s unaveným zrakom, jeho brat nevedel ani poriadne ísť, tackal sa. A chcel objímať stále to pekné dievča, to mu uhýbalo. Keď vychádzalo z dverí, pozrelo na Jána Jurgu, v očiach malo zvedavosť, snáď i oheň.
Ján Jurga nemyslel si o ničom nič, bol tichý, vyšiel ráno von z domčeka, díval sa na vodu. Tam uvidel ženské hlavy a nie tie, ktoré vídal v meste, ktoré miloval v meste. Tie hlavy sa veľmi podobali jeho včerajšej návštevníčke, niekedy sa líšili v podrobnostiach, ale to bolo len preto, že si nezapamätal dobre jej tvár.

Na vodu sa však nechcel dívať, nedávno našiel neďaleko mravčí kopec, ta zašiel. Pozoroval pobiehajúce mravce, potom sa mu všetko pred zrakom rozplynulo a videl zasa dievčenskú hlavu. Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo sa mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: ,Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, bola, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.‘
Potom už nerozmýšľal ani mnoho nad tým, tešil sa, že videl topole, dúhu na oblakoch, jej hlavu. A nemyslel vôbec na to, že by ju mal vyhľadať.
Ani by sa neboli viac stretli, keby ona nebola prišla k nemu. Prišla tichým krokom, váhavo a slušne sa opýtala:
„Vyrušujem vás?“
Potom si sadla na kameň vedľa neho a pýtala sa na rozličné veci, na ktoré nemal chuť dať odpoveď, ale na ktoré predsa odpovedal. Bola tichá, dívala sa na neho uprene, pomyslel si, že jej azda môže niečo povedať. Niečo prezradiť o brehoch, mravcoch a vtákoch.
Ona mu však nerozumela úplne. Oh nie. Pýtala sa napríklad:
„Chytáte niekedy ryby?“
Pýtala sa to vážne, myslela snáď, že sa to patrí.
On jej na to odpovedal: „Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.“
A smial sa škodoradostne.
Ona sa však nenahnevala, odišla, na druhý deň zasa prišla a nehovorila sprosté reči. V ten deň prišiel i jeho brat, díval sa nahnevane naneho a povedal mu:
„Mne sa zdá, že sa už nikdy nevrátiš do mesta a umrieš tu ako parazit.“
Zaiste ani nevedel, čo znamená slovo parazit. Potom chytil to dievča za ruku a ťahal ho preč. Ona sa ohliadala a kričala:
„Zbohom, dovidenia,“ dala sa odviesť a šla preč. A šla preč.
Ján Jurga sa nahneval, napísal neohrabaným písmom na papier „Nie som doma“ a vyvesil to na dvere. A čakal schovaný celé dni, kým príde dievča, bol zvedavý na jej tvár.
Keď však prišla, ukázal sa jej, potom šiel k dverám a strhol tú ceduľu. Potom si sadol k nej, dlho mlčal a keď povedal niečo, urážal ju. Ona odišla preč zasa rozčúlená, povedala mu:
„Nemyslite si, že vás mám azda rada, a preto sem chodím.“
On to vzal za Sväté písmo a skoro plakal. A povedal si:
„Ako som si to len mohol myslieť, že chodí sem kvôli mne.“
Nastal týždeň pokoja, jeho otvorené okná hltali všetky farby vesmíru a v tých sa prebral. Na protiľahlom brehu stál osamelý strom, tam sa rojili lastovičky a cvičili sa v lete. Niekedy kričal na ne:
„Nechoďte preč, ostaňte tu aspoň vy.“
To hovorieval niekedy aj oblakom, ale nikto ho nepočúval. Mal asi slabý hlas.
Večer si neľahol, ráno nevstával. Občas však predsa spal niekoľko tvrdých hodín, potom, keď sa zobudil, tĺkol si hlavu a povedal:
„Oblaky mi za ten čas uleteli, ktovie, či lastovičky sú ešte natom strome?“ Lastovičky tam ešte boli, štebotali.
„Som vlastne sprostý,“ dodal potom, keď sa rozprával s trávou.  „Veď ona je niekde nablízku.“
Uplynul týždeň; myslel si, že ona viac nepríde. Ale predsa prišla.
Zaklopala na dvere, hlasne povedala
„Dobrý deň.“ Potom dodala: „Zajtra odtiaľto odcestujem.“
On mlčal. A chcel mnoho povedať.
„Odcestujem ďaleko.“ Vstala a robila sa, akoby už chcela odísť. Spravila niekoľko krokov.
„A ja som vás mal tak rád,“ vzdychol. Čo to povedal? Nerozumel sám sebe.
Obrátila sa, usmiala sa.
„Veď ste mi vždy nadávali.“
Ona sa smiala. Jej úsmev hovoril. Hovoril rozličné veci. Ján Jurga si myslel, že rozumie reči toho úsmevu
Vstal a chytil ju za ruku. A chcel ju bozkať. Odtiahla sa, zvážnela.
„Nie, už je neskoro. Odcestujem ďaleko, zajtra už odcestujem.“ Obrátila sa, kráčala k dverám, otvorila ich. Potom zamrmlala: „I ja som vás mala rada.“ To bolo jej. Zavrela dvere, odišla.
Les žaloval, vtáky plakali, lebo cítili s ním. A potok odnášal ich slzy melancholicky, smutne. Lístie ožltlo, ktovie prečo; azda, že už nastávala jeseň.
Prišiel jeho brat, smial sa posmešne a hovoril: Odišla do mesta, už ťa viac nebude znepokojovať, pustovník!“
Pozrel hlboko do jeho zraku.
„Viem.“
Nasledujúci deň napísal ceduľu a prilepil ju na dvere. A odišiel preč.
Les šumel poéziu lásky s nečakaným zakončením, vietor nevedel, kadiaľ ísť, aby hneval zamĺknutú chalupu. Potok, ten zostal falošný; pochodí mnoho krajov, nič si nepripustí k srdcu. A okrem toho, veď nižšie môže iným mútiť hlavy.
Na chalupe bola ceduľa s nápisom:
„Odišiel som do mesta.
Dážď ju bozkával.

TULÁK TOMÁŠ JURGA

Prišlo to riadne na jeseň, niekoľko dní necítil sa dobre, nie že by bol chorý, ale akýsi zvláštny nepokoj ho opanoval. Vtedy držal si hlavu v rukách, chodil hore-dolu po izbe, zastal pred oknom. Povedal si: „Bolí ma hlava“, ale to nebola pravda, klamal sám seba. Potom si spieval najclivejšie piesne, aké len poznal; zarmucovali ho tým viac, čím ich počul vo vzdialenejších končinách sveta.
Zastal pred oknom, stál dlho, v očiach mal nevysloviteľný bôľ. Bol skutočne poľutovaniahodný, ako tam stál. Robieval tak, už keď bolmalé dieťa, vtedy sa však nehľadel opanovať. Vtedy ušiel z domu, vandroval pár dní, vyškriabal sa na vysoké vrchy a kýval svetu. Topole v doline, snáď zo súcitu, kývali s ním, taký bol dojemný ten malý tulák.
Teraz si však pomyslel:
„Mám mnoho práce, koľko obrazov musím ešte dohotoviť!“
Skutočne, jeho izba bola plná náčrtov, začatých obrazov. Mal plátna, počmárané len obrysmi, biele fľaky zívali na nich pokojne už dlhší čas.
„Povedal som si, že dohotovím tieto obrazy. Musím ich dohotoviť,nespravil som už dávno nič poriadne.“
Potom si opásal zásteru, vzal do ruky štetec a paletu, postavil sapred jeden z tých začatých obrazov. A trel na plátno farby, maľoval len spamäti, tmavohnedé a lilavé farby jesene kopili sa popri sebe, no bez súladu. Pracoval dlho, azda i dve hodiny, potom začal nariekať:
„Nie som schopný niečo spraviť. Prečo nie som schopný?“
A nechcel si priznať, že je to následok jesene. Lebo na jeseň na istý čas ho vždy opanovala túžba za diaľkami. Vtedy nemal pokoja, chodil po izbe hore-dolu a držal sa za hlavu.
Nenapraviteľný tulák bol Tomáš Jurga.
Občas prišiel do rodnej kúrie, bol plný radosti, že sa mohol navrátiť domov. Jeho brat Arne ho vítal, nerobil nikdy výčitky, nespytovalsa na nič. Bol to veľmi dobrý brat.
Ba naopak, on mu sľuboval vždy, vyrozprával mu všetky svoje dobré predsavzatia.
„Už ostanem doma, budem pracovať. Odpusť im, som ako vták, aleani vtáky nelietajú stále. Pozri, ani ten tam neuletí,“ a ukázal na ich starý zemiansky znak, ktorý zobrazoval orla s rozpätými krídlami. „Som už dosť starý, ten vták je tam už dávno, a ešte neuletel.“ A smial sa svojmu vtipu.
Arne sa nesmial, bol vážny, pozeral smutne na brata. Vždy takto hovorieval, keď prišiel, potom, keď nadišla jeseň, zmenil sa. A nedodržal slovo.
Na jeseň mu ani kreslenie nešlo, ani maľovanie. Tomáš Jurga díval sa vyplakanými očami von oknom, hľadel na sýte farby jesene tam vonku. Potom predstavil si to všetko v jednej ploche ako obraz, namaľovaný na okne. Schytil sa, utekal k oknu, chcel zoškrabať tie farby a naniesť na plátno. Dotkol sa okna, bolo to len sklo, nebolo na ňom nijakých farieb. A vonku sa jeseň usmievala škodoradostne.
Brat Arne zaklopal na dvere, vstúpil dnu úctivo a sadol si na pohovku.
„Dobrý deň, Tomáš, dúfam, že ťa nevyrušujem.“
Mal zablatené čižmy, bol asi vonku v poliach dozerať na oračku. Arne dozeral na otcovský majetok, spravoval ho a dával peniaze bratom. Bol dobrý brat ten Arne.
„Nepríjemná práca v tom blate,“ podotkol, len aby zaviedol rozhovor.
„Áno,“ odpovedal Tomáš, „ani ja neviem pracovať.“
Bola to hlúpa odpoveď, nesúvisela absolútne s bratovýmislovami.
„Máš toľko začatých obrazov, dokonči niektorý, som presvedčený, že bude dobrý.“
Tomáš Jurga sa zasmial.
„Si o tom presvedčený. A na výstavu mi nechceli prijať ani jeden.“ Smial sa teraz z plného hrdla, akoby sa tešil tomu, že tí starí páni z jury nechceli prijať jeho obrazy.
Arne sa smial tiež.
„I van Gogha objavili len po jeho smrti.“
Chcel azda Tomáša utešovať, ale bolo to veľmi nešikovné utešovanie.
Vonku zaburácal vietor, žlté listy s grandezzou poletovali povetrím, ukladali sa na zem, bozkávali sa navzájom ako pani z jari.
„Čo asi robí Ján?“ nadhodil Tomáš a pozrel úzkostlivo na Arneho. „Je v meste?“
Arne čítal jeho myšlienky.
„Chceš ho ísť navštíviť, pravda? Chceš už odísť a mne necháš tietozačaté obrazy.“ A pozrel nabok, snáď aby Tomáš nevidel jeho pohnutie.
„Ty odídeš preč, potom mne robia tie obrazy výčitky.“
Hľadeli von oknom. Tam tma sa ukladala na zem ako mnoho závojov, chcela azda zakryť pred nekonečnom radosti a žiale ľudstva.
Tomáš povedal tichým, pokorným hlasom:
„Idem len pozrieť Jána do mesta, len na krátky čas, kým zabudnemna volanie jesene. Potom prídem späť,“ dodal a cítil sa slabým, ba pokrytcom, lebo vedel, že nehovorí pravdu.
I Arne to vedel. Bolo to smutné s tým Tomášom, neluhal nikdy, najeseň však hovoril akoby zo sna.
Ale Arne neodporoval, nehovoril nič. Ráno dal zapriahnuť do koča, odprevadil Tomáša na stanicu. Bozkal ho, potom sa díval za vlakom, myslel snáď, že sa Tomáš už nikdy viacej nevráti.
A mrmlal na rozlúčku.
„Prišla jeseň, uchvátila ho zasa tá túžba. Chudák brat Tomáš, je nenapraviteľný tulák.“
V meste Tomáša Jurgu prešiel ten pocit, prešiel na chvíľku, hoci sa tešil, že úplne. A hovoril si:
„Vrátim sa čoskoro k Arnemu.“
Jeho brat Ján žil už dlho tam a bol to podivný človek. Tomáš ho malrád, namýšľal si, že majú veľmi podobné povahy. Ján však sedel len doma, rozmýšľal, túžil vidieť svet, nešiel však nikam. Býval on inakší. Kedysi, ale raz sa vybral do samoty, tam sa úplne zmenil; hovorili, že to zapríčinilo isté dievča. Tomáš sa však o to nestaral.
Bol podivný človek ten Ján. Ráno zavčasu zobudil Tomáša Jurgua hovoril reči bez zmyslu.
„Tomáš, vídavam ťa tak zriedka, a chcel by som ti toľko povedať. Hľaď, ona prišla tam za mnou, mal som ju tak rád, mal som ju tak rád, že keď odchádzala, samota stratila pre mňa pôvab.“
A Tomáš len počúval, nerozumel mu nič, dodával však presvedčivým hlasom:
„Áno, áno.“
Inokedy zasa hovoril Ján Jurga: „Žije tuná v meste, ah, keby somju len mohol dnes stretnúť!“
To bolo už zrozumiteľnejšie, hoci ani z toho sa nedozvedel ešte, o kom bola reč. Ale Tomáš Jurga sa nedopytoval nikdy, bol spokojný s tým, čo počul, sám tiež nerozprával iným mnoho o sebe.
Ján Jurga ležal ráno dlho, z banky telefonovali po neho, či nie je chorý. Vtedy sa rýchlo obliekol, odchádzal ako nie normálny a hovoril smutným hlasom:
„Dovidenia, Tomáš.“
Ján bol zamilovaný, jeho nepokoj zachvátil i Tomáša, ten chodil zasa hore-dolu po izbe, držal si hlavu v rukách. Myslel na svoje lásky, na mestá, v ktorých ich prežíval, a cítil zasa nepokoj.
Ján, keď prišiel na obed domov, našiel na písacom stolíku ceduľu s niekoľkými slovami:
„Zbohom, idem pozrieť ďalej.“
A tak sa Tomáš Jurga zobral zasa na cestu, lebo ho poháňala jeseň. Šiel sa túlať, poznávať nový svet alebo skôr za spomienkami. Lebo Ján hovoril o láske, Tomáša prepadli spomienky, myslel na svoje minulé lásky, na svoj minulý život.
Vlak uháňal rovinami ako víťaz, robil hluk, pískal, akoby volal do boja celé okolie. Prišiel k vrchom, zaboril sa do nich, prešiel nimi, potom sa točil po dolinách a kričal, že sa nebojí nikoho. A každým krokom pričarúval späť Tomášovi Jurgovi jeho minulosť.
Vlak mu rozprával, on sa oddal spomienkam; keď vystúpil zo stanice a kráčal hlavnou ulicou, bol ako opojený spomienkami na minulé šťastie.
Kráčal ulicami bez cieľa, poznával znova všetko, hovoril k sebe hlasne:„I toto je ešte tak, ako keď som boltu vtedy, ani to sa nezmenilo.“
Zahol ulicou vpravo, šiel vyhľadať svoj starý byt. Našiel ho, kráčal pohnuto hore schodmi, zvonil slávnostne.
Starý byt a stará domáca privítali ho s láskou, zdalo sa, že neprešli roky, čo sa nevideli, ba ani mesiace.
Tulák Tomáš Jurga mal mäkké srdce. Plakal, keď uvidel svoju starúizbu, svoj starý nábytok. Otvoril dvere, vyšiel na balkón, kýval do okien naproti, kde bývalo kedysi pekné dievča. Tie okná naproti boli zastreté, jemu to však neprekážalo, aby nekýval a nehádzal im bozky.
A zariadil si život úplne tak ako kedysi
Občas maľoval, potom šiel do obrazárne, sedel tam dlho. Niekedy sa díval celý deň na jeden obraz, večer, keď prišiel domov, si spomínal:
„I vtedy dávno som stával dlho pred tým obrazom. Som ešte taký ako kedysi,“ namýšľal si, chcel si namyslieť, a nebola to pravda.
Bola to kópia Manetovho obrazu V zimnej záhrade. Kedysi sa muten obraz páčil veľmi, lebo pán sa tam nakláňa nad dámu a niečo jej tajomne šepce a je toľko sladkého šťastia v tom obraze. Vtedy bol i on zamilovaný, nakláňal sa nad svoje dievča a rozumeli sa. To však bolo už dávno, teraz stál pred tým obrazom a nevedel, prečo sa mu páči.
Na akadémii si objednal dievčatá za modely, tie prišli, bola medzi nimi i jedna známa.
A pamätala sa na neho.
„Tomáš, ty ma už nepoznáš? Chodievala som často k tebe, vtedybýval tu ešte i Arvid a Ján Karvis, stála som vám všetkým akt. Volám sa Elza, nepamätáš sa na mňa, Tomáš?“
Rozpamätal sa na ňu. Áno, bola to Elza, on ju vtedy maľoval, i Ján, i Arvid ju maľovali. Vtedy bývali i tí tuná, boli to jeho dobrí priatelia.
Bývali celý rok spolu a boli to skutočne jeho dobrí priatelia. Arvid mal izbu sprava, prichádzal často k nemu, sadol si, sedel dlho ticho. Mal veľkú námornícku fajku, oči sivé, vedel si ho predstaviť ešte úplne presne.
Bolo to veselé, keď bývali tam ešte Arvid a Ján.
Tomáš Jurga začal žialiť. Jeho byt mu už bol pustý, omnoho pustejší ako hlava filistra. Ba ktovie, kde sú Arvid a Ján?
Boli tiež tuláci ako on, do jeho cesty prišli nenazdajky, opustili ho, nič o nich viac nepočul.
Oprel si hlavu o okno, lebo ju mal rozpálenú. A oči mal plné sĺz.
Žaloval sa domácej.
„Je taký nezmyselný ten život. Hľaďte, mal som rád Arvida a Jána, rád ako svojich bratov. Oni odišli, neviem, kde sú.“
Ani domáca nevedela. Boli to dobrí chlapci, niekedy mala s niminepríjemnosti, ale boli to predsa milí chlapci. Prišli k nej, odišli ako mnohí iní.
Tomáš však hovoril plačlivým hlasom:
„Stretli sme sa ako lode na oceáne, pozdravili a rozišli. S nimi odišiel kus zo mňa samého, ktorý azda už nikdy viac nenájdem.“
Stará tomu nerozumela, ale bolo to dojemné, čo hovoril Tomáš Jurga, vytiahla vreckovku a utierala si slzy.
„Hovorte ďalej, pán Jurga, je to dojemné, že ste ich mali tak rád.“
„Keď som ich spoznal, práve jar oplodňovala stromy a oni vliali do mňa nové sily. Teraz sú niekde v diaľke, chcel by som ich ísť hľadať, ale keď je toľko ciest na svete!“
Cítil sa nešťastným, izba bola ako rakva, v ktorej boli uzavreté všetky jeho spomienky. Pridal k nim žiaľ za minulosťou, potom chcel odtiaľ ujsť. Vzal klobúk, že pôjde preč, no nevládal. Často je ťažko lúčiť sa i od rakvy.
Zaviazal si oči, aby nevidel, zapchal uši, aby nepočul. Lebo izba hovorila, a nie práve najveselšie veci.
Bol smutný pre Tomáša Jurgu návrat do minulosti.
Jedného dňa šiel okolo domu. ktorý mu bol známy. Rozpomenul sa. Áno, tu bývala ona, Ingeborg.
Ingeborg.
Mala bledé vlasy a čierne oči, čelo niekedy zmraštené, akoby rozmýšľala.
Keď mu ponúkala červené pery a hovorila „milý, milý“, nevedel, čo robí. Povedal si často:
„Nebozkám ju vtedy, keď ona chce, len keď ja budem chcieť,“ o chvíľu však na to zabudol. A schytil ju do náručia, bozkával vtedy, keď ona chcela, keď mu ona ponúkla červené pery.
Bozkával ju vtedy, keď ona chcela, vtedy, keď on chcel; bozkával ju stále.
Keď bol s ňou, nemyslel na iné ako na ňu, keď neboli spolu, pracoval, mysliac len na ňu.
Inge, Ingeborg!
Bola útla, tenká ako kvet, zdalo sa, že jej zaškodí každý vietor.
Pritúlila sa k nemu a hovorila:
„Keby to navždy mohlo takto byť!“ Skoro plakala, keď to hovorila. Potom ho však chcela rozveseliť. „Pôjdeme spolu preč, pôjdeme si hľadať kráľovstvo. Kráľovstvo, kde budú len šťastní ľudia, my budeme najšťastnejší a budeme im kraľovať.“
Mala malé ústa, Ingeborg, a vedela predsa povedať toľko pekných vecí.
Spomínal si na to všetko, keď videl ten dom, v ktorom bývala kedysi. Žiaľ ním lomcoval ako nikdy predtým, vrátil sa domov, sadol si na balkón.
Kedysi bol napísal báseň na Ingeborg. Pre Ingeborg. Teraz myslel na tú báseň, počul ju. Domy naproti sa hýbali, šepkali si niečo, potom hovorili hlasnejšie. Bola to jeho báseň, ktorú hovorili, ktorú spievali. Na ulici behali autá, autobusy, i tie neznali inej piesne ako tú, čo on zložil vtedy pre Ingeborg.
Druhý deň bol krásny, šiel do galérie a vedel, že niečo sa stane. Cítil to, niečo stále šepkalo:
„To nemôže len takto ostať, umrieš žiaľom za spomienkami. Dnes sa niečo stane.“
V obrazárni kráčal pevným krokom do siene, kde viseli jeho obľúbené obrazy. Zrak mal sklopený, potom ho zrazu zdvihol. A zastenal:
„Ingeborg!“
Ingeborg stála uprostred siene, bola to ona, nič sa odvtedy nezmenila, čo ju posledný raz videl. A vedľa nej stál Arvid, smial sa veselo, bol to ten starý Arvid.
„Ingeborg!“
Tá zdvihla udivene zrak.
„Nie som Ingeborg. Som Karin, jej sestra.“
Nebola to Ingeborg. Bola to Karin, jej sestra. Podivné, mala tie isté bledé vlasy, tmavé oči, tie isté červené pery.
Arvid ho schytil, objal.
„Tomáš, že sme sa opäť stretli, opäť tuná. Nie je to náhoda, Tomáš?“
Tomáš Jurga cítil toho dňa, že niečo sa stane. A mal pravdu.

Milan Buno, 29.3.2017