bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Dvojnásobná porcia severskej krimi v jednej knihe

Áno, ak vám je málo, toto je dvojnásobná porcia severskej detektívky v jednej knihe. Dvaja špičkoví autori sa spojili a začali písať novú sériu Blix a Rammová, ktorej rýchlo podľahnete.

Jørn Lier Horst a Thomas Enger sú mimoriadne úspešní autori v domácom Nórsku, ale aj vo svete a tiež v našich končinách. Enger predovšetkým v susednom Česku, Horst zasa na Slovensku.
A treba povedať, že vytvorili perfektnú dvojicu, ktorá je prísľubom novej, vydarenej série. „Tento román je špičkou nórskej kriminálnej literatúry – podľa mňa jedna z najlepších kníh roka,“ tvrdí Fyens Stifstidende.
Práve vyšiel prvý diel Bod nula.

Bývalá kráľovná bežeckých tratí Sonja Nordstromová záhadne zmizne krátko po vydaní svojej kontroverznej autobiografie. Keď do jej odomknutého domu vojde novinárka Emma Rammová, nájde na televízore pripevnené jej štartovné číslo.

Prípad pridelia vyšetrovateľovi Alexandrovi Blixovi, ktorý sa stále nevie vyrovnať s tým, ako pred rokmi skončila rukojemnícka dráma, kde mal len stotiny sekundy na správne rozhodnutie.
Okolnosti spôsobia, že Rammová a Blix musia pri vyšetrovaní spolupracovať. Postupne prichádzajú na to, že Nordstromovej zmiznutie je len jedným dielikom presne premysleného plánu. Scenára, ktorý napísal metodický a nemilosrdný vrah. Po ničom netúži tak, ako po pozornosti publika. A má sa ním stať celá krajina.

Bod nula je prvý diel série prípadov inšpektora Alexandra Blixa a novinárky Emmy Rammovej. Práve spojenie detektíva a novinárky sa ukazuje ako skvelý ťah. Navyše obaja skúsení autori dali do knihy to najlepšie zo seba a príbeh má spád, napätie, premyslenú zápletku a výborný štýl. Nie je poznať, že ho písali dvaja rozdielni autori, navyše konkurenti. Ako napísali Jyllands-Posten, „autori vedia, ako rozptýliť v texte informácie a dezinformácie a ako zviesť dočasne na falošné stopy nielen Blixa a Rammovú, ale aj čitateľa.“

V roku 2020 vyjde druhý diel s názvom Dymová clona.

Jørn Lier Horst pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. Najznámejšia je jeho séria detektívnych prípadov s Williamom Wistingom, na ktorú nadväzuje aj séria Odložený prípad. Je držiteľom Ceny nórskych kníhkupcov, získal Rivertonovu cenu za najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj Sklenený kľúč za najlepšiu škandinávsku detektívku.

Thomas Enger je nórsky autor a novinár. Preslávil sa už svojím prvým detektívnym románom Zdanlivo mŕtvy, ktorý sa stal hneď po vydaní bestsellerom. Nasledovali štyri ďalšie knihy o novinárovi Henningovi Juulovi, ktorý rieši na vlastnú päsť kriminálne prípady. Enger patrí medzi  najobľúbenejších severských autorov detektívok.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu na
www.severskekrimi.sk

Začítajte sa do novinky Bod nula:

Blix zahryzol do pera a tenký plast pod jeho zubami praskol. Oprel sa dozadu a zahľadel sa na druhý koniec miestnosti, na Garda Fosseho a novú vyšetrovateľku. Predstavoval ju práve Tine Abelvikovej a Nicolaiovi Wibemu – služobne najstarším vyšetrovateľom na oddelení.
Pre Blixa bolo záhadou, ako sa Fossemu podarilo prepracovať na špičku vo vyšetrovaní násilnej trestnej činnosti napriek tomu, že nemal v tele jediný vyšetrovateľský gén. Alebo, pomyslel si, a vypľul kúsok plastu, možno práve preto sa dostal tak vysoko.
Balkánsky pôvod Sofie Kovicovej bol neprehliadnuteľný. Mala polodlhé hnedé vlasy, tmavé oči a pleť o pár tónov tmavšiu než os tatní vyšetrovatelia na oddelení. Pred desiatimi rokmi by ju neboli prijali na policajnú akadémiu – nesplnila by podmienku minimálnej požadovanej výšky.
Fosse ukázal na Blixa. Kovicová pohodila hlavou, aby si odhrnula vlasy z tváre, a zamierili k jeho stolu. Blix odložil pero, rýchlo vypľul plastové odrobinky, ktoré sa mu prilepili na jazyk, vstal a podal jej ruku.
Vymenili si niekoľko povinných zdvorilostných fráz. Sofia Kovicová sa usmiala. Biele zuby jej zasvietili medzi perami.
„Počula som... o vás,“ vyhlásila.
Blix s ničím iným ani nepočítal. Teisenská epizóda spred devätnástich rokov bola na policajnej akadémii súčasťou učebných osnov. Už dávno. Dokonca dostala aj svoje meno: Teisenská tragédia.
„Blix vám ukáže, ako tu pracujeme,“ vysvetlil jej Fosse. „Toto bude váš stôl.“
Kovicová sa obzrela. Blix poprial Abelvikovej a Wibemu dobré ráno a presunul niekoľko fasciklov na svoju časť stola. Špinavé taniere premiestnil na archivačnú skriňu vedľa stola.
Fosse odkráčal.
„Prečo si sa rozhodla pracovať práve tu?“ spýtal sa Blix, zatiaľ čo sa snažil spraviť si aspoň aký-taký poriadok na stole.
„Tu môžem najlepšie využiť svoju kvalifikáciu,“ odpovedala pohotovo. „Robiť to, v čom som dobrá.“
„A to je?“
„Zbierať informácie, analyzovať prípady, vytvárať relevantné hypotézy, kreatívne uvažovať, spochybňovať všeobecne akceptované pravdy a nachádzať alternatívne riešenia,“ zhrnula Kovicová. „Inými slovami – vyšetrovať.“
Blix ju sledoval a pohrával sa s perom, ktoré zase zobral do ruky. Znelo to ako niečo, čo si prečítala v nejakej učebnici. Niečo, čo by zaimponovalo Fossemu.
„Bolo by fajn, keby sa ti podarilo nejaké prípady aj vyriešiť,“ poznamenal sucho a znova si vopchal pero do úst.
Kovicová položila na svoj stôl priesvitný obal, ktorý dostala na oddelení IT, a zapla počítač. Sadla si a čakala, kým sa naštartuje. Rýchlo sa pozrela na mobil a odložila ho.
„Takže, aký je Fosse šéf?“ spýtala sa.
Ide rovno na vec, preblesklo Blixovi hlavou. Ďalšia vlastnosť, ktorú si na novej kolegyni všimol. Prehltol, čo ho pálilo na jazyku, a zamumlal:
„Asi fajn... v pohode.“
„Fajn?“
„Áno,“ pritakal Blix. Nebol ochotný zachádzať do detailov.
S Fossem mali celkom odlišný názor na spôsob, ako by mal policajt pristupovať k svojej práci. Možno najjednoduchšie by sa to dalo opísať rozpormi medzi teóriou a praxou. On sa riadil tým, čo cítil v kostiach, Fosse príručkami.
„Chcel, aby som ti ukázal, ako tu pracujeme,“ povedal Blix. Na stole mal množstvo fasciklov, načiahol sa, zobral jeden do ruky a hodil jej ho.
„Takto tu pracujeme,“ povedal a usmial sa. „Jeden prípad za druhým. Vitaj na oddelení.“

 

Emma vystúpila pri Jomfrubråtene. V električke nemárnila čas. Zavolala nejakým kamarátom z TV2. Dozvedela sa, že televízia objednala pre Nordstrømovú taxík. Mal ju vyzdvihnúť o 7.20 pred jej domom. Dokonca sa jej podarilo zistiť aj meno taxikára a jeho telefónne číslo. Daniel Kvam. Ale dostala sa len po jeho záznamník.
Prelistovala prvé kapitoly knihy. Nepochybovala o tom, že na verejnosti spôsobí doslova výbuch. Písala o športovcoch, členoch rodiny a tréneroch – jedného z nich obvinila, že ju sexuálne zneužil.
Vtom jej zazvonil telefón.
„Dobrý deň, tu Daniel Kvam. Volali ste mi?“
„Áno,“ povedala a vysvetlila mu, kto je. „Ďakujem, že ste sa mi ozvali. Ide o jednu objednávku. Dvadsať minút po siedmej ste mali v Ekebergu vyzdvihnúť Sonju Nordstrømovú, je to tak?“
„Áno,“ povedal Kvam. „Ale nikam som ju neviezol.“
Emma zvraštila čelo.
„Stál som pred jej domom asi pätnásť minút – prinajmenšom, ale neukázala sa.“
„Volali ste jej?“
„Áno, ale preplo ma na odkazovač. Dokonca som vystúpil z auta a zazvonil som na zvonček, ale keď nevyšla, tak som sa nakoniec pobral preč.“
Emma uvažovala, či by sa ho nemala ešte niečo spýtať, ale nič jej nenapadalo, tak mu poďakovala a položila.
Zastala pred veľkolepou vilou Sonje Nordstrømovej. Musí mať minimálne štyristo metrov štvorcových, uvažovala. Bola k nej pristavená veľká nabielo natretá garáž. Pred ňou sa kopil stavebný materiál pozakrývaný plastovými plachtami a obaly zo stavebnín. A hnedé poskladané lepenkové škatule.
Brána bola otvorená. Emme napadlo, že Nordstrømová možno niekam skoro ráno alebo ešte včera večer vyrazila. Že jednoducho utiekla. Taký mediálny tlak, ako jej ho opísal Amund Zimmer, by vyrazil dych hocikomu aj za predpokladu, že je naň zvyknutý.
Emma vykročila po vyasfaltovanej príjazdovej ceste a zastala pred vchodovými dverami. Zazvonila. Zvnútra počula zvonček.
Nikto jej neprišiel otvoriť.
Skúsila to ešte raz – bezúspešne. Ustúpila o niekoľko krokov dozadu a pozrela sa na okná na poschodí. Žiadna tvár za záclonami. Z domu sa neozývali žiadne zvuky.
Opäť sa jej pokúsila zavolať. V dome vládlo ticho. Z náhleho popudu siahla na kľučku a stisla ju. Zarazila sa, dvere neboli zamknuté. Emma kľučku rýchlo pustila, ale dvere sa už pomaly otvárali. Vopchala teda hlavu do veľkej chodby s tmavou dláždenou podlahou.
Zvraštila čelo. Niekto prevrátil vešiak a nechal ho tak. Všimla si aj črepiny pred rámom, v ktorom bolo podľa všetkého kedysi zrkadlo.
Emma zaváhala a po chvíľke zakričala:
„Pani Nordstrømová?“
Napínala uši, nikto jej však neodpovedal.
Po špičkách vkročila dnu. Zvuk jej krokov sa vo veľkom priestore duto ozýval.

Milan Buno, literárny publicista

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.