Dva bozky pre Maddy

Pár slov, z ktorých však cítiť obrovskú vďaku a emócie. Adresoval ich Matt svojej malej dcérke Maddy, keď zostali sami.
On zúfalý a stratený. Ona bez svojej milovanej mamičky, ktorú ani nestihla spoznať.

Dva bozky pre Maddy je dojímavý skutočný príbeh o sile lásky medzi dvoma ­ ľuďmi, ktorí si už na strednej škole sľúbili, že sa budú milovať celý zvyšok života. Nanešťastie, osud o ich vzťahu rozhodol úplne inak.

Matt a Liza.
Veľká láska. Veľké plány, túžby a sny.
Narodí sa im rozkošné dievčatko, avšak už dvadsaťsedem hodín po pôrode sa Lizin stav skomplikuje. Zomiera skôr, než si môže vôbec podržať svoju vytúženú dcérku v náručí.
Matt zostáva zdrvený smútkom sám s dcérkou a horou  rodičovských povinností. Napriek mnohým útrapám sa však nevzdáva a rozhodne sa vytvoriť pre seba a dcérku Maddy ten najkrajší život.

Aby si Matt uctil Lizinu pamiatku a zahojil svoje zlomené srdce, napísal túto knihu, v ktorej sa s láskou delí o všetky krásne, ale aj trpké chvíle, ktoré zažil spolu so svojou milovanou Liz.

Výnimočný príbeh Dva bozky pre Maddy dostane už čoskoro filmovú podobu.

Objednajte si novinku Dva bozky pre Maddy.

V máji 2006 bol Matt v Indii, prišla za ním Liz a boli si pozrieť Tádž Mahal. „Stáli sme pred jedným zo siedmich divov sveta a počúvali nášho sprievodcu,“ spomína si Matt. „Rozprával príbeh, ktorý stál za vznikom pamiatky. Vysvetlil nám, že ju prikázal postaviť mogulský vládca Šáhdžahán, aby tým splnil sľub, ktorý dal svojej manželke. Legenda vraví, že na smrteľnej posteli, krátko po tom, čo porodila ich dieťa, požiadala manžela, aby jej postavil pomník, ktorý sa navždy preslávi svojou majestátnou krásou. Obrátil som oči stĺpkom, uvažujúc, či je na tom príbehu aspoň trocha pravdy, alebo ho sprievodcovia vytvorili umelo, aby turistky pri počúvaní padali do mdlôb.“
Matt si však všimol, že Liz hltala každé jeho slovo. V nemom úžase hľadela na mauzóleum. Oči sa jej zaplnili slzami a ústa mala otvorené dokorán. Keď sprievodca pokračoval v rozprávaní, jej spotená ruka čoraz silnejšie stískala tú Mattovu. Len čo skončil, Liz sa naňho otočila a povedala:
„Ty by si pre mňa nikdy nič také neurobil.“
„Mala pravdu – nedokázal som nič postaviť,“ priznáva Matt. „Sotva som zvládol zavesiť obraz na stenu. Ale ani som nepredpokladal, že by som niečo podobné musel urobiť.“
Napokon však napísal knihu, ktorá je spomienkou. Nádhernou a mimoriadne dojímavou. „Je to môj pokus zmeniť smútok na niečo nádherné. Je to kúsok mňa. Kúsok mňa pre Liz. A nech je to akékoľvek, som si istý, že by na mňa bola hrdá.“

Začítajte sa do novinky Dva bozky pre Maddy:

Kapitola 1

Svoju budúcu manželku a matku svojho dieťaťa som stretol na benzínovej pumpe. Stalo sa to v utorok, koncom januára 1996. Obaja sme v tom čase mali osemnásť rokov. Hoci sme bývali necelé dve míle od seba, v ten deň sme sa stretli len druhýkrát.
Navštevovali sme totiž rôzne stredné školy a pohybovali sa v odlišných partiách. V ten večer, keď ma Liz Goodmanová zbadala len pár krokov od seba, na mňa zamávala a spýtala sa:
„Nie si náhodou Matt Longlin?“ Moje meno síce skomolila, ale takmer trafi la. Keďže som bol rozpačitý a plachý tínedžer bez štipky sebavedomia, poriadne ma šokovalo, keď ma oslovila nádherná blondínka. Spočiatku to bolo čudné – dievčatá ako Liz sa predsa nebavia s chalanmi, ako som ja. Dospel som k záveru, že ma považuje za pracovníka benzínovej pumpy a potrebuje pomôcť s tankovaním. „Áno, to som ja,“ zmätene a nesmelo som odpovedal a ďalej som si napĺňal nádrž. Okamžite ma uchvátili jej priateľské správanie, energia a, samozrejme, jej krása. Mala presne 149,86 centimetra, no vznášala sa, akoby mala aspoň dva metre. O niekoľko rokov neskôr mi prezradila, že som na ňu zapôsobil tým, že som jej  podržal dvere, keď sme vošli do predajne, aby sme zaplatili. Bol som zaskočený, že ju takýto bezvýznamný čin presvedčil, aby videla čosi viac za mojimi nesporne rozpačitými pohľadmi.
Naše prvé rande prebehlo v piatok 26. januára. O tri dni neskôr, keď sme stáli na príjazdovej ceste pri dome jej rodičov, jej z úst vykĺzli prvé zaľúbené slová. Zareagoval som na ne úsmevom, bozkom a slovami: „Aj ja ťa milujem.“ Obaja sme sa zhodli v jednom: našli sme osobu svojich snov. Len niekoľko mesiacov nás delilo od odchodu na univerzitu do rôznych štátov (ja som zostal v Minnesote na Univerzite sv. Jána, zatiaľ čo Liz mala odísť do Kalifornie na Univerzitu Scripps), takže sa z nás stala takmer nerozlučná dvojica. Chceli sme stráviť spolu zvyšok krátkeho času, ktorý nám ostával.
Na jarných prázdninách v Mexiku som si nakúpil telefónne karty za peniaze, ktorými si iní zvyčajne platia pivo a vstupy do klubov, a takmer celý výlet som pretelefonoval s Liz. Moji kamaráti sa v tom čase opíjali a spávali s náhodnými známosťami.
Som si istý, že som bol jediný osemnásťročný mladík v Mazatláne, ktorý sa tak na jarných prázdninách správal. Mesiac po mojom návrate odišla Liz do Španielska, kde strávila tri týždne v hostiteľskej rodine. Bola to súčasť školského programu pre maturantov, ktorých chceli vytiahnuť z ich zóny komfortu do úplne nového prostredia. Kým bola tam, používala otcovu telefónnu kartu a každý deň mi viackrát volala.
Telefónny účet narástol do takých obrovských a šokujúcich výšin, že si jej otec dodnes presne pamätá tú závratnú sumu.
Blížila sa jeseň a my sme sa chystali na odchod na univerzitu.
Sľúbili sme si, že nás nerozdelí ani obrovská vzdialenosť. Vďaka týmto krátkym odlukám sme boli presvedčení, že budeme jedným z tých zriedkavých stredoškolských párov, ktorý prepláva vysokoškolskými rokmi s nenarušeným vzťahom a duševným zdravím.

Popravde, vzdialenosť náš vzťah len posilnila – na rozdiel od iných dvojíc, ktoré netrápilo, že sú odlúčené, my sme museli na našom vzťahu viac zamakať. Telefón a webkamera sa stali neoddeliteľnou súčasťou našej komunikácie, a teda „spoločného“ učenia. Bez ohľadu na to, kde sme práve boli alebo ako bolo neskoro, sme si každú noc písali e-maily. Počas štyroch rokov na univerzite Liz vynechala štyri noci a ja šesť – bola to skutočnosť, ktorú mi vyhadzovala na oči vždy, keď som ju neskôr naštval. Keď sme mohli byť počas tohto odlúčenia aspoň na chvíľu spolu, veľmi sme si to vážili a dokazovali sme si to romantickými prechádzkami po chodníkoch Claremontu lemovanými stromami. Za Liz som cestoval do Kalifornie každých šesť až osem týždňov za peniaze, ktoré zarobila počas brigád, a tiež za tie, ktoré dostala ako mesačné vreckové od svojich rodičov. Domnievala sa, že by som za ňou mal priletieť ja, keď to už všetko platí sama, a ja som nemal chuť tráviť čas hádkami. Navštívila ma dostatočne často na to, aby sme obaja zistili, že sa aj tak najlepšie zabavíme v Kalifornii. Každé leto sme pracovali neďaleko od seba. Cez obedňajšie prestávky sme si vynahrádzali čas, ktorý sme stratili v priebehu školského roka.

V treťom ročníku sme sa obaja rozhodli študovať jeden semester v zahraničí. Keďže sme vedeli, že by sme sa pri rozhodovaní navzájom ovplyvnili, dohodli sme sa, že si prezradíme nami zvolenú destináciu až potom, keď obaja odovzdáme prihlášky.
Hoci sme mali na výber doslova celý svet možností, obaja sme si zvolili Londýn. Bolo úžasné bývať v rovnakom meste v rovnakom čase a k tomu bez rodičov. Obaja sme po prvý raz v živote naozaj zažívali, aké je to byť niekde úplne sám mimo domova. Netrávili sme spolu každú možnú chvíľu, lebo sme sa obávali, že si narušíme štúdium. Viem, že to znie čudne, ale nazdávali sme sa, že ak sa naďalej budeme správať, akoby sme žili v rozličných častiach krajiny, obaja by sme si mohli naplno vychutnať náš semester v zahraničí – lenže tentoraz nás od seba delila iba štyridsaťpäťminútová jazda metrom, a nie štvorhodinový let. Po skončení štúdia v Londýne Liz vyrazila so svojimi kamarátmi, ja zas so svojimi, na potulky po západnej Európe. Dohodli sme sa, že sa po dvoch týždňoch stretneme, zbavíme sa kamarátov a budeme cestovať sami.

Milan Buno, 5.10.2016