Druhý prípad kapitána Marka Wolfa

Po Potkanovi prichádza ďalšia detektívka s názvom Rosnička.

„V novej knihe som chcel detektíva Marka Wolfa preniesť do iného prostredia,“ približuje autor František Kozmon. „Mojou inšpiráciou sa stalo Chorvátsko a na začiatku som mal víziu zamilovaného páru, ktorý sa vybral na prvú spoločnú dovolenku. Tá však nedopadla podľa ich predstáv, skončila nielen ich rozchodom, ale aj jej smrťou mladej ženy. To, že ju našli v jeho kufri, ešte neznamená, že je aj jej vrah...“

V Chorvátsku objavili telo zavraždenej turistky zo Slovenska. Ide o tvár známu z televíznej obrazovky, mladú a krásnu moderátorku počasia.
Podozrenie padne na jej priateľa, s ktorým sa pohádala a rozišla na dovolenke. Nikto však nevie, že nevinne pôsobiaca blondínka sa za hranicami dostala do iných problémov. Miestny boháč a mafián je len jedným z nich.

Marek Wolf musí presvedčiť chorvátskych vyšetrovateľov, ktorí majú v rukách pátranie po vrahovi príťažlivej rosničky, že držia nesprávneho podozrivého. Opäť sa ocitá v neľahkej situácii.

Objednajte si nové krimi Rosnička.

Hlavným zvrat v príbehu Rosnička prichádza po rozchode. Rosnička hovorí o tom, akí hrozní ľudia sa z nás dokážu stať, keď sme ohrdnutí a odkopne nás niekto, koho milujeme. To nešťastie a zúfalstvo sa niekedy pretaví do činov, za ktoré by sme sa za normálnych okolností hanbili. Činov, ktorých by sme vo vlastnej mysli ani neboli schopní.
Pretože aj dôvodom na vraždu môže byť láska a obeťou milovaný človek.

František Kozmon si svedomito naštudoval všetko k príbehu, najmä fakty týkajúce sa policajných postupov a jurisdikcie v Chorvátsku. „Prekvapujúco, ani v modernej dobe nie je jednoduché dostať sa k odpovediam na otázky, aký je napríklad priebeh súdneho procesu v Chorvátsku. Našťastie, pomohla mi s tým šikovná a talentovaná právnička, vďaka ktorej som zistil, že chorvátsky systém práva sa značne líši od toho nášho,“ dodáva autor detektívok.

František Kozmon napísal ako 9-ročný zošitovú sériu nazvanú Dobrodružní priatelia. Zachovala sa v jedinom exemplári, a aj to iba vďaka autorovým rodičom. Keď vyrástol, zúčastnil sa na viacerých poviedkových súťažiach a experimentoval s rôznymi knižnými žánrami. Zakotvil pri detektívke.
Jeho debut Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014 a bodoval v čitateľskej ankete. Jeho najnovší román Rosnička je voľným pokračovaním knihy Potkan a druhým prípadom kapitána Mareka Wolfa.

Začítajte sa do novinky Rosnička:

Prológ
Jordan Kovačević sa rozhodoval, čo neznáša väčšmi: svoju prácu alebo počasie. Potil sa zavretý v policajnom aute, ktoré odstavili na výpadovke za Splitom, a pozoroval pritom kolegu Radeho. Ten jednou rukou vyjedal balík čipsov, zatiaľ čo druhou si špáral v nose. Hoci Jordan prácu dopraváka nenávidel, tušil, že v ten deň to vyhrá počasie. Už teraz mu bolo v aute bez klimatizácie pekelne horúco. Od rána pálilo slnko a na stanovisku mali zostať aspoň do jednej. Dovtedy sa upečie.
    V takých chvíľach rozmýšľal, či mu to vôbec ešte stojí za námahu. Vždy túžil stať sa policajtom, no v predstavách ochraňoval dobrých ľudí a zatváral zločincov. V skutočnosti namiesto toho vyberal pokuty a poučoval nervóznych vodičov o dopravných predpisoch. Vybavoval sa so špekulantmi, ktorí mali tisíc výhovoriek, prečo prekročili rýchlosť, nemajú lekárničku alebo ignorovali značenie. To bol ešte ten lepší prípad. Väčšinou len vysedával v aute, potil sa a čakal. Napriek tomu, ako veľmi sa mu robota sprotivila, naďalej do nej dával maximum. Dúfal, že dobré výsledky ho raz posunú na lepšie miesto.
    Hľadel na Radeho a usúdil, že ho čaká ďalších päť hodín utrpenia predelených obedovou prestávkou. Vtedy okolo nich preletelo terénne auto so slovenskou poznávacou značkou. Jordan zbystril pozornosť. Naštartoval. Vyrazil vpred.
    Zaskočený policajt na mieste spolujazdca na seba prevrátil balíček čipsov. Našťastie väčšinu stihol predtým zjesť. „Do riti s tebou! Čo vyvádzaš?“
    Jordan ukázal pred seba. „Je tu deväťdesiatka a on ide aspoň stotridsať.“
    „Nemáš čo vyrážať! Povolil som ti to?“ rozčuľoval sa Rade ďalej.
    Mladý policajt len mávol rukou. Radšej zapol sirénu, aby ho nemusel počúvať. Auto, za ktorým sa naháňal, konečne zastalo pri krajnici. Spokojne pozrel na kolegu. „Chceš to prevziať?“
    Rade si len odmietavo prekrížil ruky na hrudi a ešte od neho odvrátil pohľad, a tak Jordan vystúpil. Naznačil vodičovi, aby stiahol okienko. Ten sa na neho pokúsil zapôsobiť základmi chorvátčiny: „Dobar dan, u čemu je problem?“ Dobrý deň, v čom je problém?
    „Govorite li hrvatski?“ Hovoríte po chorvátsky? čudoval sa Jordan. Ešte raz skontroloval ešpézetku, zastavil predsa niekoho zo Slovenska.
    Vodič ho však rýchlo vyviedol z omylu. „Len trochu.“
    Jordan nahlas vzdychol. Nemal rád turistov, ktorí sa tvárili, že sa dohovoria so základnými frázami. Tento to vyhrá nad otravnou prácou aj horúcim počasím. Prečo ho vlastne zastavil? Musel prejsť do angličtiny: „Vodičský preukaz a doklady od auta.“
    Vodič sa nemotorne prehraboval v priehradke spolujazdca. Pôsobil dezorientovane. Jordan si všimol škrabance na krku. Naklonil sa bližšie, aby si ho lepšie obzrel. Zacítil alkohol. „Pili ste?“
    Muž sa zasmial. Otočil sa k nemu, doklady mu stále nepodával. „Vyzerám strašne, čo?“
    Jordan až teraz spozoroval kruhy pod očami a modrinu na líci. Vyzeral ako po noci strávenej v bare, ktorá sa skončila veľkou bitkou. „Vystúpte z auta.“
    „To nebude nutné,“ presviedčal ho vodič. „Som policajt.“
    Dopravák nemal rád ani strážcov zákona, ktorí sa oháňajú služobným preukazom iba vtedy, keď sa ocitnú v problémoch. „Vystúpte!“ zopakoval dôraznejšie. Muž sa ošíval. Nestihol počúvnuť jeho príkaz, schmatol ho cez otvorené okno a zároveň sa rozkričal na kolegu: „Rade, Rade, poď sem!“
    Nižšia verzia policajta vybehla zo služobného auta.
    „Už budem dobrý,“ sľúbil vodič a dobrovoľne vykročil na cestu.
    „Čo vyvádzaš?“ stále nechápal Rade.
    „Prehľadaj auto,“ prikázal Jordan kolegovi, „či tam nemá načatú fľašu.“
    Zatiaľ čo Rade siahol po cestovnej taške pohodenej na zadnom sedadle, Jordan nútil zadržaného vodiča do dychovej skúšky. Vtedy však z klbka špinavého oblečenia Rade vytiahol zakrvavenú košeľu. „Čo do riti…“
    Jordan schoval tester na alkohol a tasil služobnú zbraň.
    „To je nejaké nedorozumenie,“ tvrdil vodič.
    Dopravák mu naznačil, aby mlčal. „Pozri sa do kufra.“
    Rade prešiel ku kufru a otvoril ho. Vzápätí vykríkol: „Boha!“
    „Čo?“ chcel vedieť Jordan.
    Jeho kolega len civel s vydeseným pohľadom.
    Jordan vykročil k autu, aby sa sám pozrel do kufra. Vnútri ležala žena. Zakrvavená a nehybná mŕtvola poskladaná v neprirodzenej polohe do klbka, z ktorého trčala ovísajúca hlava a jedna noha. Mala rozbité čelo, krv tečúca z rany dávno zaschla a držala na koži prilepené chuchvalce vlasov. Tie sa zachytili aj v diere na líci, ktoré bolo naprieč nepekne rozťaté.
    Vodič sa k nim chcel priblížiť, no to už obaja na neho vytiahli pištoľ. Jordan počul splašený tlkot vlastného srdca. Bol ohromený. Na okamih nevnímal Radeho, ktorý niečo kričal. Roztrasene mieril na vodiča. Ten si s rukami za hlavou kľakol na vozovku. Zatiaľ čo mu Rade nasadzoval putá, Jordan sa nedokázal pohnúť. Vtedy si uvedomil, že radšej zostane dopravákom.

4. júla 2016

    Ante Zorić patril k vášnivým bežcom. Lesopark Marjan navštevoval aspoň štyrikrát do týždňa, tradičným trasám sa však širokým oblúkom vyhýbal. Mal rád výzvy. Vždy namieril do strmého svahu s ostrým stúpaním. Práve preskakoval zo skaly na skalu, keď ju zbadal: na okraji útesu vo výške nad ním stála krátkovlasá žena. Chudé ruky držala prekrížené na hrudi. Kývala sa spredu dozadu, akoby sa snažila prehupnúť cez okraj a skočiť. Nedovidel jej do tváre, a predsa mu čosi nahováralo, že sa v jej očiach lesknú slzy.
    „Haló!“ mával rukami nad hlavou v snahe upútať jej pozornosť.
    Nepočula ho. Neprítomný pohľad upierala do diaľky.
    „Veď spadnete!“ kričal hlasnejšie, stále bez reakcie.
    Ante sa rozhodol konať. Premeral si strmý terén a začal liezť. Cítil, ako mu v krvi stúpa adrenalín. Väčšmi ako keď sa vystavoval nebezpečenstvu pri skákaní z útesu do mora. Tu šlo o cudzí život. Vyštveral sa na vrchol niekoľko metrov od nej. Ignorovala ho, aj keď ho už musela zbadať. Musela byť zúfalá, keď sa rozhodla takto skoncovať so životom. Aspoň to si mladý bežec myslel.
    Ante sa cítil ako akčný hrdina z filmu. Posledné sekundy, teraz alebo nikdy. Rozbehol sa a skočil na ňu. V tej chvíli sa k nemu konečne obrátila. „Čo to...“ zajachtala. Všimol si, že v náručí zviera urnu. Už bolo neskoro, aby zaspätkoval. Sotil ju nabok a zvalil na zem. Z urny sa odklopilo veko, ona si udrela hlavu o tvrdú zem. Priľahol ju celou váhou. Keď k nemu dvihla tvár, ústami na ňu sťažka vydýchol.
    Do očí sa jej dostal piesok a prach. „Čo to stváraš?“ rozčuľovala sa.
    „Prepáčte,“ jachtal. „Myslel som, že sa chcete zabiť.“
    „Zlez zo mňa!“ vykríkla namosúrene, keďže prekvapený Ante ju stále tlačil k zemi.
    „Prepáčte,“ opakoval, ako opatrne vstával. Vtedy ho zo seba zhodila. Ako džentlmen sa čo najskôr pozbieral na nohy a ponúkal jej pomocnú ruku. Odstrčila ho od seba. Než sama vstala, rozhliadala sa okolo. Zbadala urnu, z ktorej sa vysypalo trochu popola. „Do riti!“ zanadávala.
    Ante sa opäť začal ospravedlňovať a bežal jej na pomoc. Žena ho od seba znova odstrčila silou, ktorá prekvapila aj športovca. Vekom sa snažila nabrať čo najviac prachu naspäť do urny, časť už však rozfúkal vietor.
    „Mrzí ma to,“ ozval sa Ante, keď si privinula urnu k telu. „Môžem sa spýtať, kto…“
    „Čo ťa je do toho?“
    „Prepáčte, ja som naozaj nechcel.“
    „To mi je hovno platné.“ Zazrela naňho, od hnevu jej trhalo kútikmi. „Vypadneš konečne?“
    Ante otvoril ústa naprázdno. Pozrel sa z útesu a zvažoval, ako zlezie. Adrenalín, ktorý ho poháňal hore, sa mu zo žíl vytratil.
    „Z druhej strany je to bezpečnejšie,“ ukázala prstom na miernejší svah.
    Ante sa pokúsil o úsmev, akoby chcel prelomiť medzi nimi ľady, z ktorých mu behal po chrbte mráz zakaždým, keď sa ozvala. „Ďakujem.“
    Žena to brala ako výsmech, ešte viac sa rozčúlila. „Radšej už padaj!“
    Ante to konečne vzdal. Zatiaľ čo on schádzal nadol, ona sa postavila k útesu. Špičky jej presahovali cez okraj. Objímala v rukách zavretú urnu a čakala, kedy prídu slzy. Zavrela oči a vybavila si jej tvár. V spomienkach sa vrátila ku krásnym chvíľam, ktoré spolu zažili. Čakala ju doma po ťažkom dni v práci. Utešovala ju, keď jej bolo najhoršie. Ráno ju nežne prebúdzala. Je navždy preč. „Mia,“ zastonala a po zašpinených lícach sa jej valili dva cícerky sĺz. „Zostaneš v mojom srdci.“
    Bola pripravená.
    Otvorila veko a šmahom ruky vysypala obsah urny do diaľky. Prudký vietor sa náhle otočil a nafúkal jej popol rovno do očí aj do úst. Lepil sa jej na vlhké líca, zaslepil jej zrak. Zapotácala sa. Prázdnu urnu hodila na zem a znechutene pľula na všetky strany. Šúchala si oči, keď jej zazvonil telefón. Roztrasene ho vybrala z vrecka. Volali z práce. Nahnevane zdvihla: „Čo je?“ Mobil sa jej šmykol zo zaprášenej dlane, zošuchol sa k zemi a odtiaľ ďalej dolu strmým svahom.
    „Kurva!“ hnevala sa. To bol tretí telefón, o ktorý prišla za posledných sedem mesiacov. Alebo žeby nie? Zdola sa po chvíli ozvalo zvonenie. Ešteže sa už poučila a kúpila si odolný model určený do terénu. Než zliezla zo skál, telefón striedavo vyzváňal a bol ticho asi štyrikrát. To znamená, že ju naozaj zháňajú.
    „No?“ zdvihla konečne.
    „Marija Ležović,“ ozvalo sa z druhej strany.
    „Čo chcete?“
    „Dopraváci za Splitom chytili muža, v kufri mal mŕtvu ženu.“
    Marija patrila k tímu miestnej kriminálnej polície. Na tomto prípade sa jej na prvé počutie nezdalo nič zaujímavé. „No a? Nech to vezme niekto iný.“
    „Vjeran je už tu, ale šéf si myslel, že…“
    Keď spomenul meno jej kolegu, Marija náhle spozornela. „Čo je to za chlapa? Ten vrah.“
    „Vraj policajt. Viac neviem.“
    „Zastav Vjerana, nech ma počká,“ zložila telefón a zadívala sa do diaľky na more. Skrsla v nej iskierka nádeje.

Milan Buno, 23.6.2017