Dotyky vášne

Erotikou nabité scény a vášnivé dialógy plné iskrenia. Je to však aj príbeh o priateľstve a spoznávaní samej seba. O vnútornom boji s vlastným svedomím, ktoré vie byť nesmierne silné a vytrvalé...no občas podľahne nášmu nátlaku.

Kristína je atraktívna mladá žena, ktorá však priskoro zanevrela na mužské pokolenie a vzdala sa akejkoľvek nádeje na vzťah. Všetky jej predsavzatia však rýchlo rozvráti internetová zoznamka.

Tu sa náhodne spoznáva s tajomným Erikom, ktorý dokonale nabúra jej jednotvárny svet a vtiahne ju do nekonečného kruhu vášne, ale aj utrpenia. Čím viac sa Kristína snaží vymaniť spod jeho vplyvu, tým silnejšie ju svojou energiou on vťahuje späť.
Kristína verí, že útek do zahraničia a pomocná ruka Erikovho najlepšieho priateľa jej pomôžu zabudnúť a oslobodiť sa od neho. Lenže jeho prítomnosť všetko ešte viac skomplikuje. Kristínin život sa stáva kolotočom hádok, zmierovania, skrývania a odhaľovania tajomstiev.
Podarí sa Kristíne utiecť pred svojimi citmi?

Objednajte si novinku Dotyky vášne.

Dotyky vášne je román plný napätia, tajomstiev a erotikou nabitých scén. Čitatelia, ktorí majú radi nečakané odhalenia a vášnivé dialógy, si určite prídu na svoje.

Začítajte sa do úryvku novinky Dotyky vášne:

1. kapitola

„Tú schôdzku presúvať nebudem. Nech je zajtra o tretej v mojej kancelárii. Je mi jedno, ako si to zariadi.“ iPhone som hodil vedľa na pohovku a natiahol sa k stolíku po poloprázdny pohár.
Dorazil som ho na jeden hlt, páľava mi stekala dole hrdlom a prinútila ma zakašľať.
Ostrý zvuk sa ozýval v poloprázdnom tmavom byte, odrážal sa od stien a okenných tabúľ. Akustika ako v opere. Šimon sa pri poslednej návšteve vyjadril, že je tu útulne ako v laboratóriu. Dopekla s ním! pomyslel som si vtedy, veď na účet môjho bytového dizajnéra odišla šesťmiestna suma.
Podráždene som poukázal na fakt, že tam bývam ešte len niekoľko týždňov, obom nám však bolo jasné, že ani o rok tento apartmán nebude vyzerať inak. V spálni posteľ, nočný stolík na notebook, nad ktorým som často sedával do noci, keď som si priniesol prácu domov. Čo sa stáva takmer každý večer. V šatníku kopy dokonale vyžehlených košieľ a dlhé rady kvalitných oblekov.
Kuchyňa plná spotrebičov, ktoré nikdy nebudem potrebovať, lebo na rozdiel od Šimona som sa o stravu nepričiňoval sám. Moderná pohovka, niekoľko strohých sklenených kusov nábytku kombinovaných s masívnym drevom. Mäkký koberec, po ktorom je zrejme zakázané aj chodiť, zopár obrazov šikovne rozmiestnených po stenách, aby zmiernili prázdnotu priestoru. Tri zvyšné izby poloprázdne, jednu zaberá masívny pracovný stôl obklopený knižnicou a policami s dokumentmi a najmodernejším kancelárskym vybavením. Nič viac som momentálne nepotreboval. Napriek Šimonovým protestom mi to takto vyhovovalo.
Na zmiernenie napätia, ktoré som v posledných týždňoch pociťoval, mi vystačí pohár, ktorý som držal v ruke, a k nemu fľaša, ktorá na mňa čakala o kúsok ďalej.
Nateraz. Vedel som však, že sa musím začať obzerať po ďalšej, akoby Šimon povedal obeti. Čas sa krátil, prekliaty dátum sa zase blížil.
Možno tá právnička zo včera. Tvárila sa nedostupne, ale to robili na začiatku mnohé, aby zvýšili svoju cenu… prešiel som k oknám pokrývajúcim celú prednú stenu miestnosti a zvažoval svoje možnosti.
Z tmy som pozoroval starý tehlový panelák, ktorý stál oproti tejto novostavbe. Za tie peniaze by som bol uvítal príjemnejší výhľad. Ešteže pohľad z terasy na druhej strane to vynahrádzal.
Niežeby som tam bol príliš často.
Nízky panelák oproti začínal pomaly ožívať. Blik spálňa. Blik obývačka. Blik kuchyňa a detská izba. Ako pohľad na rozsvecovanie starého komunistického stromčeka s desiatimi vetvičkami. Dokonca som ho ešte v niektorom byte aj zazrel.
Niekto sa zjavne snažil udržať sviatočnú náladu ešte aj vo februári.
Blik. Blik. Bliiik.
Počkať. Posledný blik nebol vôbec zlý. No dopekla. Práve naopak. Na najvyššom poschodí sa naskytol výhľad na malú miestnosť, v ktorej niekto nestiahol žalúzie. Zrejme zvyk z čias, keď im do okien nazerala len sova z jedličky na kraji lesa. Skôr ako som však preskočil pohľadom na ďalšie okno, na scénu vbehla žena. Vysoká, štíhla, dlhé tmavé vlasy. Nakoľko som mohol na diaľku posúdiť, pekná. Črty som síce nevedel rozoznať, ale Boh by predsa také telo nemohol nechať rozpracované. A telo vyzeralo dokonale. Aj na diaľku. A zblízka by bolo určite ešte lepšie. Hlavne teraz.
Bola totiž úplne nahá.
Behal som pohľadom po každom odhalenom kúsku. Nasucho som preglgol, keď sa oči pristavili pri pevných prsníkoch.
Bradavky svietili na diaľku ako dva majáky vábiace zblúdilých moreplavcov. Cítil som, ako sa môj námorník prebúdza a napína látku nohavíc. Nedokázali ho zastaviť ani priliehavé boxerky.
Zrak mi skĺzol dole na tmavý pásik medzi stehnami. Mimovoľne som pomrvil rukou a pri predstave, ako by som do nej zašiel prstami, som ešte viac stvrdol.
Moja kráska sa stratila niekde v rohu miestnosti, kam už môj výhľad nesiahal, a ja som nahlas zaklial. Zrazu mi ten výhľad na les vôbec nechýbal. Naopak, za tento pohľad každý večer by som k cene bytu pokojne prihodil.
Napäto som čakal. Môj netrpezlivý kamarát takisto vyčkával na inštrukcie, či má zložiť zbrane, alebo či misia pokračuje. Ako na povel sa moja obrazovka znovu zaplnila. Na veľké sklamanie nás oboch vkĺzla medzitým do dlhého trička, takže mi zostalo už len zízať na jej sexi nohy a snívať o tom, kde sa asi končia. Môjmu penisu to zjavne stačilo tiež, lebo ešte stále zostával v pozore.
Znovu odišla preč, ale v izbe zostalo zasvietené, čo mi dodávalo nádej. Neviem, na čo som ešte čakal, ale nechcelo sa mi ju len tak opustiť. Ignoroval som neodbytné zvonenie telefónu. Stál som mlčky v tme, vďaka ktorej som si mohol nerušene vychutnávať predstavenie bez toho, aby na mňa niekto zavolal mravnostnú políciu. Dlaňami som sa opieral o studené sklo, plne sústredený v očakávaní prídavku.
Zdalo sa, že je to môj šťastný deň. Žena, možno len dievča, to sa u niektorých nedá odhadnúť, ani keď stojíte tesne vedľa nich, sa vrátila do izby. Sadla si na posteľ, prekrížila nohy a pred seba položila laptop. Uvažoval som, či má pod tričkom nohavičky.
Môj penis myslel so mnou a bol presvedčený, že je naostro. Chvíľu sa hrbila nad počítačom, niečo písala, klikala, sledovala.
Zdalo sa, že predstavenie sa nadnes skončilo. Hoci aj v tej chvíli bol na ňu príjemný pohľad. Hlavne preto, lebo som už presne vedel, čo skrýva pod vyťahanou látkou.

Milan Buno, 14.5.2017