Dokážu sa protiklady priťahovať?

Novinka, ktorá vás vtiahne, navnadí a poteší vašu čitateľskú dušu.
Hriešny Hollywood.

Cole Masten je hollywoodska hviezda a sexidol všetkých žien – okrem jeho vlastnej.
Summer Jenkinsová je obyčajné dievča z malého mestečka Quincy, z ktorého by najradšej okamžite utiekla.

Ich životy by sa azda nikdy neskrížili, keby si Cole náhodou neprečítal knihu o tomto mestečku a nedozvedel sa, že sa tu niekoľkým obyvateľom podarilo rozprávkovo zbohatnúť na Coca-Cole. Rozhodne sa o týchto ľuďoch nakrútiť film a o pár mesiacov už pristane aj s celým filmovým štábom na malom letisku. Pokojné vody konzervatívneho južanského mestečka rozvíri pravá atmosféra filmového Hollywoodu.

Summer sa zrazu ocitne v správnej chvíli na správnom mieste. Prijme ponúknutú rolu a dúfa, že vďaka štedrému honoráru si splní svoj sen – opustí mestečko a skúsi šťastie niekde inde.

Pri nakrúcaní sa často stretáva s Colom, ktorým zároveň opovrhuje a zároveň ju k nemu niečo neodolateľne priťahuje. Možno ani ona nie je Colovi celkom ľahostajná, lenže večne to medzi nimi iskrí, večne je medzi nimi napätie.

Nuž, protiklady sa nemusia vždy priťahovať... Žeby naozaj?

Objednajte si novinku Hriešny Hollywood.

Začítajte sa do novinky Hriešny Hollywood:

My, Južanky, sme nepochybne jedinečné ženy. Zrodili sme sa z konfliktu a naša minulosť je plná bojov, chaosu, pudu sebazáchovy a snahy ochrániť sa. Počas vojny sme spravovali plantáže, ponúkali sme čaj vojakom Únie, ktorí neskôr vypálili naše domy. Ukrývali sme otrokov, ktorí ušli pred popravou, a počas storočí sme sledovali našich mužov a učili sme sa z ich chýb. Život na Juhu nie je vôbec jednoduchý a prebíjať sa ním s úsmevom na tvári je ešte ťažšie.
Udržali sme tieto štáty pohromade, udržali sme si dôstojnosť a čelili sme všetkému so vztýčenou hlavou, aj keď zašpinenou od krvi a sadzí.
Sme silné. Sme Južanky. Naše životy sú plné tajomstiev, aké si ani neviete predstaviť.
Vitajte v Quincy.
Počet obyvateľov: 7 800
Priemerný príjem domácnosti: To je naša vec.
Počet tajomstiev: Veľa.
Mesto Quincy v štáte Florida bolo kedysi najbohatším mestom v Spojených štátoch amerických. Toto malé mestečko južanských krások sa stalo lukratívnym miestom vďaka tomu, že bolo pôvodne domovom vyše šesťdesiatich siedmich kokakolových milionárov. Každý podiel má teraz cenu desiatich miliónov dolárov. Napriek tomu mesto nie je preplnené komorníkmi či autami značky Bentley. Namiesto toho je vidieť malé mesto s pôvabnými a dobre udržiavanými vidieckymi domčekmi v súlade s niekoľkostoročnou tradíciou. Správaj sa k svojmu susedovi tak, ako by si sa správala sama k sebe. Buď dobrotivá. Stráž si svoje tajomstvá a drž si nepriateľov blízko pri sebe.
Mojím nepriateľom bol od začiatku Cole Masten.

Prvá kapitola
Poľné cesty sa nehodia do Hollywoodu. Hollywood nerozumie tomu, ako fungujeme. Nerozumie spleti pravidiel, ktorými sa riadime. Myslí si, že sme hlúpi, lebo rozprávame pomaly. Myslí si, že slovo ,šecci‘, je dôkazom zlej gramatiky. Ľudia si myslia, že sú lepší, lebo vlastnia mercedesy, ale pre nás je to len náznak nízkej sebaúcty.
Sprievod dorazil v jedno nedeľné popoludnie v auguste. Kamióny, za nimi limuzíny, nákladiaky, autobusy, sedany a kateringové vozidlá. Ako keby v Quincy neboli žiadne reštaurácie. Potom ďalšie nákladiaky. Vôňa kamélií zápasila s výfukovými plynmi a diesel tomu dodával náznak dôležitosti a pretvárky. Všetci, čo sa nachádzali v okrese, mohli počuť škrípanie bŕzd. Dokonca aj orechovce sa postavili do pozoru.
Nedeľa. Iba Severania si mohli myslieť, že je to vhodný deň na to, aby vpadli do nášho života. V nedeľu, v deň pracovného pokoja, keď sa má chodiť do kostola, alebo sedieť pod dubmi a vychutnávať si raňajky s rodinou a priateľmi. Popoludní si zdriemnuť a podvečer klebetiť na verande. Večery patrili rodine a blízkym. V nedeľu sa nepatrí robiť rozruch. V nedeľu sa nepracuje. Boli sme práve v baptistickom kostole, keď nás dostihli novinky. Nabudené šuškanie sa nieslo pozdĺž celého stola, nad kukuričným chlebom, haluškami, orechovým koláčom a zapekanou brokolicou. Mne o tom povedala Kelli Beth Barryová a jej ryšavé vlasy sa pritom vlnili nebezpečne blízko sladkých zemiakov s maršmelovkami. „Už sú tu,“ povedala zlovestne, ale nadšenie v jej očiach sa nezhodovalo s tónom hlasu. Presne som vedela, čo mala na mysli. Quincy čakalo na tento deň už sedem mesiacov. Presne od chvíle, keď sa o tom dozvedela Caroline Settlesová, asistentka starostu Fraziera, ktorému v pondelok ráno zavolali z Envision Entertainment. Prepojila hovor do starostovej kancelárie, vzala si škatuľku škoricových cukríkov a sadla si pred jeho dvere. Zjedla už takmer polovicu, keď vyskočila na nohy a odbehla naspäť k svojmu stolu. Jej okrúhle pozadie sa dotklo stoličky v momente, keď starosta vyšiel z kancelárie. Bol nadutý, s okuliarmi na nose a zošitom v ruke. Caroline veľmi dobre vedela, že v ňom má len čmáranice.
„Caroline,“ povedal pomaly a dôležito. „Práve mi volali z Kalifornie. Chcú tu v Quincy nakrúcať film. Ešte sa len dohadujeme, ale...“ prísne a dramaticky na ňu pozrel ponad okuliare, „musí to zostať medzi týmito štyrmi stenami.“
Bolo to na zasmiatie, keďže starosta Frazier vedel, čo sa stane v momente, keď odkráča naspäť do kancelárie. Malé mestá ako to naše majú len dva typy tajomstiev: tie, ktoré ochraňujeme, ako keby sa to týkalo štátnej bezpečnosti, a tie šťavnaté. Tie druhé vždy vyjdú na povrch. Je to ich osud. V malých mestách sú jediným zdrojom zábavy. Sú to tukové bunky, ktoré udržujú naše zdravie. Tieto tajomstvá sú našou menou a málo vecí je cennejších ako veta: nikto iný o tom ešte nevie. O päť minút neskôr Caroline zavolala svojej sestre zo starostovej osobnej kúpeľne. Sedela na záchodovej doske a jedným dychom sa jej snažila od slova do slova povedať, čo počula cez zatvorené dvere.
„Spomenuli slovo plantáž, niečo ako Odviate vetrom...“
„Začula som meno Claudia Vanová. Myslíš si, že do Quincy príde slávna Claudia Vanová?“
„Hovoril o auguste, ale neviem, či tým myslel tento alebo nasledujúci.“
Klebeta bola dosť zaujímavá, aby sa špekulácie a falošné domnienky rozšírili rýchlejšie ako vši vo vojne. Každý si myslel, že niečo vie, a deň čo deň sa objavovali nové informácie, ktoré kŕmili vyhladovanú spoločnosť.
Mala som šťastie. Dostala som sa do stredobodu diania a zo dňa na deň som vzbudila záujem mesta, ktoré si ma pred tromi rokmi zapísalo na čiernu listinu. Zaujímavosť viedla k váženosti, ktorú sme s mamou počas dvadsiatich štyroch rokov pobytu v Quincy nevedeli dosiahnuť. Nikdy ma to postavenie nejako obzvlášť nezaujímalo, ale bola som dosť múdra na to, aby som sa obrátila chrbtom k takejto možnosti.
Nakrúcanie filmu bolo najvzrušujúcejšou vecou, ktorá sa v Quincy kedy stala, a celé mesto netrpezlivo očakávalo príchod osadenstva.
Hollywood. Kúzlo. Štúdiá. Celebrity, z ktorých najdôležitejšou bol Cole Masten.
Cole Masten. Muž, o ktorom neskoro v noci snívajú všetky ženy. Keď manželia chrápu, alebo, ako aj v mojom prípade, matky spia. Pravdepodobne najkrajší chlap v Hollywoode za posledných desať rokov. Vysoký, svalnatý, s postavou, ktorá vyzerala dokonale v obleku a ešte dokonalejšie bez neho. Tmavohnedé vlasy, dosť dlhé na to, aby sa do nich dalo zahrabnúť prstami a dosť krátke na to, aby vyzerali upravene. Zelené oči, ktoré ťa ovládli v momente, keď sa na teba usmial. Úsmev, vďaka ktorému zabudneš na všetko, čo povedal, pretože tvoje telo ovládne neovládateľná túžba a slová sú nepodstatné. Cole Masten bol stelesnením sexuálnej túžby a všetkým ženám začali tiecť slinky, hneď ako prišiel do mesta.
Presnejšie povedané, všetkým okrem mňa. Nemohla som si to dovoliť. Po prvé, bol to jeden nevychovaný a namyslený idiot. Po druhé, počas nasledujúcich štyroch mesiacov bol mojím šéfom. Šéfom každého. Cole Masten nebol len hviezdou tohto filmu. Investoval do produkcie svoje vlastné peniaze a financoval celý proces. Bol to on, kto prečítal ten krátky južanský román, o ktorom ešte nikto nepočul. Román o našom meste, román, ktorý odhalil skutočnosť o plantážach a nákladiakoch. Kamufláž. Kamufláž utajených miliardárov.
Presne tak. Naše malé mestečko s necelými ôsmimi tisíc obyvateľov má v sebe viac než len južanské spôsoby a ocenené recepty na pečené kurča. Naša diskrétnosť sa ukrýva v bankových trezoroch, mrazničkách, povalách, alebo je hlboko zakopaná v záhrade.
Peniaze. Veľmi veľa peňazí. V našom malom meste býva štyridsaťpäť milionárov a traja miliardári. Je to len približné číslo, ktoré sa dá vyvodiť z klebiet. Môže to byť viac. Závisí to od toho, ako narábajú mladé generácie s podielmi Coca-Coly. Začiatok všetkého. Cola. Spomeň slovo Pepsi a musíš byť stále na pozore.
Takže Cole sa dozvedel o malom, ale bohatom tajomstve Quincy. Fascinovalo ho naše malé mesto bez pretvárky. A tak zostavil tím. Najal spisovateľa. Bulvár o ňom už nepísal dosť dlho na to, aby vytvoril trojhodinový film zo sedemdesiatstranového románu. A teraz... trinásť mesiacov po telefonáte... konečne dorazili. O deň skôr. Povedala som im, aby prišli v pondelok, a vymenovala som im všetky dôvody, prečo sa na to nedeľa vôbec nehodí.
Sledovala som ten blázinec a premýšľala som, koľko problémov nás ešte čaká.
Nasledovala som dav na trávnik pred kostolom, sledovala som, ako sa Hlavná ulica zaplnila, ako muži naskakovali z autobusov do nákladiakov. Zmes kriku, ukazovania a pobehovania, ktoré nedávalo zmysel. Nemohla som si pomôcť, musela som sa usmiať. Veľký a drahý blázinec, ktorý sem vpadol práve v nedeľu. Mysleli si, že to majú pod kontrolou, že je to zrazu ich mesto.
Nemali potuchy, do čoho sa práve zamiešali.

PRED ŠIESTIMI MESIACMI

Druhá kapitola
Moja mama bola kráľovnou krásy. Miss Arkansas 1983. Mňa mala o štyri roky neskôr, ale do okolností ma nezasvätila a mňa to nezaujímalo. Na otca si spomínam len hmlisto. Veľký chlap, ktorý fajčil cigarety a býval vo veľkom dome s lesklými podlahami. Neustále na mňa kričal, udieral ma a triasol so mnou, keď som plakala. Deň po mojich siedmych narodeninách ma mama zobudila uprostred noci a utiekli sme. Zobrali sme jeho auto, veľký sedan s koženými poťahmi a kazetou Gartha Brooksa, ktorú sme dokola počúvali cestou do Georgie. To sú moje jediné spomienky na môj predošlý život. Garth Brooks, kožené poťahy a plačúca mama. Ležala som na zadnom sedadle prikrytá jej kabátom a snažila som sa pochopiť, prečo plače. Snažila som sa pochopiť, prečo to robí, keď je z toho nešťastná. Išli sme autom, kým sa dalo, a potom sme ho nechali v nejakom meste a vybrali sme sa pešo. Mama zvierala v ruke akýsi časopis. Snažila som sa kuknúť na titulku, ktorá sa hojdala pri každom jej pohybe. Jeden muž sa ponúkol, že nás odvezie na autobusovú stanicu. Zdvihol ma a položil na zadné sedadlo. Bola som zakliesnená medzi mamou a kufrom, ale aspoň sa mi naskytol lepší výhľad na titulku: Coca-Cola milionári. Pod nadpisom bola fotka plešatého muža so širokým úsmevom a fľašou koly v ruke.
Neskôr som sa s tým plešatým mužom stretla osobne. Johnny Quitman. Zamestnal moju mamu ako pokladníčku vo svojej banke, kde pracuje až dodnes. Bol jedným z tretej generácie milionárov v Quincy. Nováčik, ktorý sa tam dostal dosť skoro na to, aby z toho vyšiel čo najlepšie. To preto ten nadšený úsmev na titulnej strane.
Keď som premýšľala nad naším nočným útekom do tohto malého mesta a nad časopisom v maminej ruke, napadlo mi, že si hľadala nového manžela a presťahovali sme sa sem, aby si mohla ukoristiť jedného zo spomínaných boháčov. Ale nikdy to nespravila. Ani sa len o to nepokúsila. Pokiaľ viem, ponorila sa do práce a nikdy neflirtovala som žiadnym mužom. Možno nedokázala zabudnúť na lásku, ktorú cítila k môjmu otcovi. Možno len potrebovala bezpečné miesto, kde by si mohla pokojne vychutnávať starobu. Zdalo sa, že nerobí nič iné, len čaká na smrť. Smutný koniec pre takú nádhernú ženu.
Sedela som na verande, teplý vánok mi nadvihoval sukňu. Nohy som mala vyložené na zábradlí a sledovala som, čo mama robí. Pod kolenami mala uterák, aby si ich nezašpinila. Okopávala korene azalky. Na rukách sa jej leskol pot. Na hlave mala široký klobúk, ktorý ju chránil pred popoludňajším slnkom. V dome sme boli len my dve a svätojánske mušky. Sedela som na slnku a sledovala som, ako pracuje. Znova som jej ponúkla limonádu, aj keď ju už dva razy odmietla.
Ja nie som ako moja mama. Istým spôsobom som chcela žiť svoj vlastný život.

Tretia kapitola
„V Hollywoode je manželstvo úspešné, ak trvá dlhšie, ako doba spotreby na kartóne mlieka.“
Rita Rudnerová
Cole Masten sa pomaly prechádzal pri jasnomodrom ferrari. Slnečné okuliare mu odstávali od tváre dosť na to, aby mu zakryli črty a pritom mu nekazili výhľad.
„Je to nádherné auto,“ zašvitoril predavač a spravil snobské gesto, ktoré dokonale zhrnulo celé hodnotenie auta.
Samozrejme, že bolo. Za tristotisíc dolárov sa to aj patrilo. Naklonil hlavu a nepatrne kývol kravaťákovi, ktorý stál naľavo od auta. Jeho asistent Justin urobil krok dopredu. „Vezme ho. Ja vybavím papiere a platbu. Keby ste mohli dať pánovi Mastenovi kľúče...“
Cole zachytil kľúče vo vzduchu a sadol si za volant. Personál sa rýchlo snažil otvoriť veľké sklené dvere, ktoré tvorili pravú stranu budovy. Za sklom, pozdĺž ulice, stál húf ľudí. Žien, ktoré ho zbožňovali. Zaťal zuby a netrpezlivo klepal na prevodovku. Dav sa vlnil, ruky mávali, ľudia skackali, ako keby boli súčasťou jedného živého celku, ktorý vedel milovať tak veľmi ako nenávidieť. Keď sa sklené dvere otvorili, Cole vytúroval motor a pomaly sa pohol dopredu. Slnečné okuliare mal na nose. Kýval hlavou všetkými smermi a na tvár vyčaril svoj charakteristický úsmev, ktorý zdokonalil už pred desiatimi rokmi.
Usmieval sa.
Mával rukou.
Kývol na jedno dievča, ktoré odpadlo do náručia svojej kamarátky. Nech sa blýskajú foťáky a zaznamenajú tento moment. Nohu mal voľne na plyne, až kým nevybočil na asfalt, kde ho stlačil až na podlahu.
Už bol v branži desať rokov, mal by byť na to zvyknutý. Mal by si to vážiť. Svetlá, pozornosť... znamenalo to, že je ešte vždy populárny, že jeho novinári a agenti robia svoju prácu dobre. Všadeprítomné monštrum, zvané sláva, bolo pravidelne kŕmené a stále chcelo viac a viac. Znamenalo to, že má ešte trochu času, kým sa naňho úplne zabudne. Nemal to však rád. Tú inváziu do súkromia. Tú pretvárku.
Vybil si zlosť na ceste. Bral zákruty v Hollywoodskych vrchoch rýchlejšie, než by mal. Talianske auto prijalo výzvu, nepatrne sa zaseklo len na sekundu a potom sa rozbehlo tak, že takmer natrhlo asfalt. Keď dorazil k bráne svojho sídla, srdce mu búšilo a na tvári mal široký úškrn. Presne toto potreboval. Risk. Zhon. Nebezpečenstvo. Jej by sa to páčilo tiež. Boli z rovnakého dreva, preto to medzi nimi fungovalo. Zaparkoval auto pred domom a s rukami vo vreckách vybehol po schodoch. Prehnal sa popri trojici služobníctva, ktoré zamrmlalo dobre nacvičené zdvorilé slová.
Tri roky. Býval tu už tri roky a ešte stále s ním zaobchádzali ako s predmetom. Jeho zamestnanci, jeho tím a občas aj jeho manželka. Vkročil do domu a cez zadné okno ju videl pri bazéne.Fotografovanie. Zamračil sa, lebo chcel s ňou by osamote. Chcel jej odovzdať auto bez prítomnosti asistentov a kamier. Zdalo sa, že to nie je možné. Stála na kameni, ktorý ešte nikdy predtým nevidel. Zjavne ho tam priniesli. Jej úžasné telo bolo vystavené na obdiv a miniatúrne plavky sotva niečo zakrývali. Pri pohľade na jej pevné bradavky zbystril pozornosť a sledoval všetkých chlapov okolo nej. Všetkých fotografov, z ktorých jeden sa smial pri jej uchu a natieral jej plecia olejom. Stretli sa im pohľady, ale z diaľky nevedel vyčítať z jej očí nič. Mierne nadvihla bradu, usmiala sa naňho a on na ňu zamával.
Možno si častejšie zajazdí a vypustí paru. Nevedel prečo, ale bol nahnevaný. Možno to bolo kvôli tomu, že po pol roku odlúčenia sa vrátil domov a jeho žena sa vystavovala všetkým na obdiv. Pritom jediné, čo chcel, na čo čakal, bolo, aby ju pritlačil k stene a naplnil si všetky túžby, ktoré sa v ňom hromadili počas posledných šiestich mesiacov. Chcel si pripomenúť, ako chutila. Ako vzdychala. Ako vzdychala vďaka nemu. Vo dvojici. V prázdnom dome, bez svedkov. Dvere sa rozleteli a on zbehol po schodoch k jej novému autu.

Milan Buno, 27.1.2017