Dobrodružný príbeh a la Indiana Jones

Áno, Amazónia so svojimi dobrodružnými príbehmi a mýtickou legendou o Stratenom meste sa na desaťročia stala príťažlivým magnetom a námetom pre mnohé romány. O to prekvapujúcejšia je odvaha slovenského autora Mareka Boška, ktorý tiež siahol po dobrodružnej téme z amazonského pralesa.
A urobil to skvele.
Jeho Vtáčkar je presvedčivý, nesmierne napínavý príbeh. Je natoľko autentický, akoby sám autor bol členom dobrodružnej výpravy.

Brazílsky magnát Carlos Vargas pozve entomologičku Líviu Sánchezovú do svojho prepychového domu, aby ju nalákal na výpravu do amazonského pralesa. Ukáže jej video istého Američana – podarilo sa mu na ňom zachytiť motýľa Morpho purpureus, ktorý vyhynul pred dvesto rokmi.
Lívia je objavom nadšená a prisľúbi účasť. Vargas podvodným spôsobom donúti zúčastniť sa výpravy aj profesora Simona Rimmela, ktorého doménou sú indiánske jazyky. Skupinu doplnia aj najatí ochrancovia, skôr žoldnieri, ktorí ich majú strážiť.

Časom však Lívia so Simonom  postrehnú, že niečo na celej výprave nesedí. Upútajú ich poznámky tučného a nemotorného IT experta Ribbsa, ktoré nedávajú zmysel, ale sú určitým varovaním.  Rozuzlenie príde až nakoniec a veľmi prekvapí.

Vo Vtáčkarovi si vychutnáme drsné prostredie amazonského pralesa, dobrodružnú zápletku s nečakaným koncom, nevyspytateľné správanie domorodcov a záhadu okolo postavy Luisita, ktorý sa vyfarbí v záverečných kapitolách
Vtáčkar je naozaj fantastické čítanie.

Objednajte si dobrodružný príbeh Vtáčkar.

Autor Marek Boško ukázal svoj talent a naplno uplatnil rozprávačské schopnosti. Na podklade historických a vedeckých dokumentov vystaval pútavý príbeh, ktorý vás bude od začiatku držať v napätí. Postupne si budete skladať mozaiku jednotlivých útržkov...aby ste na konci zistili, ako veľmi ste boli vedľa :).

Začítajte sa do novinky Vtáčkar:

 Mato Grosso, Brazília

utorok, 9. augusta 2005

Natrafiť v amazonskom pralese na Američana nie je nič nezvyčajné. Nie že by sa to v brazílskej divočine turistami zo Spojených štátov priam hemžilo, ale zvesť o tom, že brehy rieky Xingu čo nevidieť spojí tretia najväčšia hydroelektráreň na svete, razom urobila z horného toku skoro dvetisíckilometrového prítoku Amazonky destináciu

number one pre všetkých dobrodruhov a vášnivých milovníkov divokej prírody, ktorí nemajú hlboko do vrecka. Z rovnakého dôvodu, ako keď sa kubánsky diktátor pred rokmi tak náhle ocitol na prahu smrti. Aj vtedy sa húfy nadšených cestovateľov valili na ostrov slobody, a to len preto, aby mohli neskôr tvrdiť, že boli na Kube ešte za Fidela Castra.

Rieka Xingu možno nemá vo svete taký cveng ako meno legendárneho revolucionára, ale keďže je nad tropické slnko jasnejšie, že vodné dielo Cararao navždy zmení nielen bezprostredné okolie veľtoku, naskytla sa presvedčeným environmentalistom jedinečná príležitosť vidieť na vlastné oči tie živočíšne a rastlinné druhy, ktoré priehrada odsúdi na zápis do Červenej knihy. Na tom nič nezmení ani skutočnosť, že obrázok ženy z kmeňa Kayapo, ako vyťahuje nôž na prezidenta spoločnosti Eletronorte, obletel celý internetový svet.

Američana človek spozná na prvý pohľad. Má prvotriedny značkový výstroj, presne taký, ako odporúčajú vo všetkých dokumentárnych filmoch o prežití v divočine. Vlhkej klíme čelí odevom z najkvalitnejšej nepremokavej tkaniny, ale jeho  najcharakteristickejším poznávacím znakom je nezameniteľný zápach repelentu, ktorý ho pred všadeprítomným hmyzom ochráni asi tak ako svätená voda pred rozzúrenými psami. Domáci si ich zväčša premeriavajú s pobavením, a to najmä vtedy, keď sa akousi univerzálnou rečou posunkov či grotesknou zmesou portugalčiny a angličtiny pokúšajú najať si spomedzi nich sprievodcu do džungle.

Chudobní ľudia s príjmom nižším ako dvadsať dolárov na týždeň sa často dajú zlákať vidinou ľahkého zárobku a povodia vďačného skauta po najbližšom okolí. Niekedy sa však cestovateľ nedá iba tak obalamutiť a vysloví požiadavku, alebo ukáže prstom na také miesto na mape, že sa domáci tvária, akoby vôbec nepočuli alebo nerozumeli. Potom nasleduje ich odmietavý postoj sprevádzaný zhovievavým úsmevom a typickými gestami. Len najvytrvalejší a najneodbytnejší držitelia amerického pasu sa dočkajú prejavov až démonickej zloby, ktorú oslovený okolo seba šíri v stave  pripomínajúcom tranz.

Matt Mosley beží cez prales. V miestach, kde sa nepredstaviteľne hustou zelenou hradbou z korún stáročných stromov, nahusto pretkaných kilometrami lián, prederie k zemi len zlomok slnečného svitu, je vegetácie ako šafranu. Ale bežať v spleti koreňov, spadnutých polámaných konárov a mokrých tlejúcich listov nie je jednoduché. Keď sa k tomu navyše pridá vysoká teplota a skoro deväťdesiatpercentná

vlhkosť, je to fyzicky náročné aj pre športovca, ako je Matt.

Jeho šialený útek ešte pred malou chvíľou z konárov udivene pozorovali štyri malpy kapucínske ako prominentní diváci v prvom rade na premiére. Keď však  vzduchom presvišťal prvý z dvoch šípov sprevádzaný charakteristickým zvukom cerbatany – indiánskej fúkačky, všetky opice so žltou hlavou a krkom hneď zmizli v korunách,

akoby hádam mali vlastné nepríjemné skúsenosti s otrávenými hrotmi. Ku brehu rieky mu chýba sto metrov. Nad pravou lopatkou a v ramene má zabodnuté dva tenké tŕne podobné ostňom dikobraza. Jeden z nich trčí priamo z havranieho oka z loga Baltimore ravens na červenom úplne prepotenom tričku, ktoré má bežec na sebe. Strach, ktorý pociťoval doteraz, prerastá do paniky. Matt zrýchľuje. Čím rýchlejšie beží, tým sa jeho tep zvyšuje, srdce bije o to silnejšie. V tejto chvíli pumpuje do krvného riečiska deväť litrov krvi za minútu, ktorá rýchlosťou sto dvadsiatich  centimetrov za sekundu nesie so sebou okrem adrenalínu aj jeden z najsilnejších rastlinných jedov. Kurare. Keď sa extrakt z kôry a koreňov kulčiby jedovatej dostane do každej nervosvalovej platničky, k čomu dôjde v najbližších desiatich sekundách, okamžite zastaví prenos signálu z mozgu a zasiahnutý už nebude schopný ovládať ani jeden zo svojich priečne pruhovaných svalov. To by samo osebe nebolo to najhoršie, najmä nie vtedy, keby sa to Matthewovi prihodilo v jeho rodnom Baltimore. Alkaloid totiž po určitom čase celkom z organizmu vyprchá a, napočudovanie, za istých okolností nezanechá nijaké škody. Žiaľ, ten jediný predpoklad, ktorý umožňuje prežiť zásah otráveným šípom, je prístroj na umelú pľúcnu ventiláciu. Tubokurarín je totiž  zákerný hlavne svojou schopnosťou ochromiť aj dýchacie svalstvo. Preto Matt, už úplne paralyzovaný, začne behom štyroch minút ťažko dýchať a v priebehu nasledujúcich sto osemdesiatich trýznivých sekúnd sa pri plnom vedomí udusí. Jeho srdce bude ešte niekoľko minút pumpovať do tepien neokysličenú krv ako usilovný kurič, ktorý neúnavne hádže uhlie do stále rozpáleného kotla už takmer potopeného amazonského parníka. Matt Mosley vie, že beží o život, ale keby bol venoval štúdiu biológie na univerzite len toľký zlomok času ako ľahkej atletike, vedel by, že tento boj je vopred prehratý a že jeho čln, ktorý sa medzičasom priblížil na vzdialenosť

dvadsiatich krokov, znamená pre neho asi takú záchranu ako jeho verný, štyrmi dolármi na deň platený sprievodca Fernao. Kam sa vlastne podel? pomyslel si, keď z posledných síl dobehol k člnu, odtlačil ho na vodu a vhodil doň predmet striebornej farby, ktorý pevne držal v ruke počas celého úteku ako štafetový kolík. Svojho spoločníka nevidel odvtedy, ako sa obaja dali do bezhlavého úteku džungľou.

To už však toxín s účinkom prospešným aj pre modernú anestéziológiu nekompromisne zablokoval prenos informácií na všetkých nervovosvalových spojeniach, načo sa Mattova motorika oslobodila z područia mozgovej kôry a on sám sa zvalil na bahnitý breh ako handrová bábika voodoo, až príliš zúfalo si uvedomujúc, že jeho čln pláva po prúde bez neho.

Takto nejako sa asi cíti Stephen Hawking, pomyslel si ochrnutý muž, pripomínajúci zúboženú kosatku alebo delfína. Zavše vídal na reportáže CNN o tom, ako sa tieto inteligentné morské cicavce ocitli v rovnakej situácii ako teraz on. Videl, ako ich ochranári z Greenpeace nepretržite prekrývajú mokrými uterákmi, a snažil sa  spomenúť si aspoň na jeden prípad, kedy sa ich podarilo zachrániť. Všetci ho od tohto bláznovstva odhovárali. Najskôr jeho matka a jeho známi. Aj potom v São Felixe, keď sa snažil najať si sprievodcu, a napokon aj ten nevďačník Fernao, ktorý sa naveľa nechal presvedčiť peniazmi. A čo by si chcel? pomyslel si Matt. Za štyri doláre si  nehynúcu oddanosť nekúpiš.

Milan Buno, 22.4.2016